V roku 1955 pápež Pius XII. ustanovil sviatok svätého Jozefa robotníka a nariadil, aby sa nová omša na počesť tohto svätca slúžila 1. mája. Tento deň nebol vybraný náhodou. Na 1. mája pripadá Prvý máj, komunistický štátny sviatok na počesť radikálnych robotníkov. Naproti tomu Svätý Otec vyhradil 1. máj na vzdanie úcty svätému Jozefovi a na obnovenie dôstojnosti práce.

Cirkev chce, aby ľudia mali súkromné vlastníctvo, a aby si svojou prácou vydobyli dôstojné živobytie. Cirkev uznáva, že vďaka takémuto súkromnému vlastníctvu bude človek činorodý a usilovnejší. Práca tak získa dôstojnosť, akú jej prikladal svätý Jozef.

Svätý Jozef pracoval od skorého rána do neskorej noci vo svojej stolárskej dielni, kde opravoval stoly a staval police pre ľudí v Nazarete. Keď ho zavolali do Betlehema na sčítanie ľudu, zavrel svoju dielňu a vydal sa na cestu, i keď tým prišiel o pracovné dni a k tomu prislúchajúci zárobok. Keď mu anjel vo videní prikázal, aby sa ukryl v Egypte, poslúchol hlas z neba, hoci nasledujúcich päť rokov prišiel o ďalší zárobok. Počas tohto obdobia bolo pre neho nesmierne ťažké uživiť seba, svoju ženu a Božské dieťa. Jozef sa však nesťažoval, pretože táto cesta a tento pobyt boli Božou vôľou. Dnešný robotník, ktorý napodobňuje jeho vzor, sa nebude sťažovať na to, že v nedeľu a vo sviatok prišiel o zárobok, pretože tým, že v tieto dni zanecháva prácu, plní Božiu vôľu.