Matka Božia darovala svetu Svetlo. – Slávime dve tajomstvá: obetovanie narodeného Spasiteľa v jeruzalemskom chráme a očisťovanie Panny podľa Mojžišovho zákona. Slávime sviatok Pána, ale aj Panny Márie.

Podla Mojžišovho zákona každá matka po pôrode, a to po pôrode chlapca počas štyridsať' dní a po pôrode dievčaťa počas šesťdesiat dní, ostala nečistou, a preto nemohla vkročiť do chrámu. Po uplynutí štyridsiatich alebo šesťdesiatich dní musela sa očistiť tým, že obetovala jedného baránka a jedného holuba alebo, ak bola chudobná, párik hrdličiek alebo dve holúbätká. Po tejto obete ju kňaz vyhlásil za čistú.

Iný zakon sa vzťahoval na prvorodených chlapcov. Podľa zákona všetko prvo­rodené bolo majetkom Božím. Prvorodených synov museli rodičia vykúpit istou sumou.

Matka Božia sa podrobila obidvom predpisom, hoci ako čistá Panna, ktorej panenstvo ostalo neporušené aj po pôrode, nepotrebovala očistenie.

Spasiteľ sveta sa prvý raz úradne stretáva v jeruzalemskom chráme s ľudstvom a s kňazstvom Starého zakona. Ľudstvo zastupujú dvaja spravodliví: Simeon a Anna. Každý z nich zastupuje svoje pohlavie. Kvôli tejto príčine pomenovali Gréci dnešný sviatok Hypapante (Stretnutie).

Týmto dňom, ako sviatkom Svetla, završujeme vianočné obdobie v širšom zmysle. Niekedy totiž nedeľa Septuagézimy, ktorá už prislúcha veľkonočnemu okruhu, predchádza Hromnice. Náš sviatok je akousi spojkou medzi vianočným a veľkonočným kruhom. Svätenie sviec a procesia, nasledujúca po ňom, majú už akýsi kajúci náter, preto ich liturgickom farbou je fialová, zatiaľ čo omša, hlavne v prefácii, prifarbuje sa vianočne a slúži sa v rúchu bielom.

Sviatok vznikol v Jeruzaleme. Nábožna akvitánska pútnička Etéria na konci štvrtého storočia prežila tento sviatok v Jeruzaleme na štyridsiaty deň po sviat­ku Zjavenia Pána. Sviatok sa ujal v Ríme už v šiestom storočí. Napokon sa v siedmom storočí rozšíril po celom kresťanskom Západe. Rímska liturgia ho ozdobila vlastným prvkom – procesiou.

V omši prežívame hromničné mystérium. Tešíme sa, že dnes v tomto kostole, ba v Cirkvi vždy prijímame do svojho náručia Spasiteľa (introit). Prorok Malachiáš predpovedal, že sa Kristus zjaví vo svojom chráme a ustanoví si nové kňazstvo (lekcia). Čo prorok predpovedal, evanjelium zvestuje ako skutočnosť. V tejto obete sme svedkami Spasiteľovho príchodu, vítame ho v Simeonovom duchu (ofertórium) a vo svätom prijímaní ho uzatvárame do svojho náručia, ba ešte viac: prijímame ho do srdca ako vzácneho hosťa (komúnia).