Naša viera musí tvárou tvár rozličným búrkam nášho života neustále rásť. Tejto skutočnosti nebola ubránená ani Panna Mária, ktorej viera počas jej života rástla a nemôže tomu byť ubránený ani nikto z nás. Pravý opak tých, ktorí sa pasujú za nositeľov ortodoxie, napríklad aj preto, že chodia na Tradičnú svätú omšu. Kým ona je vynikajúcim prostriedkom uctievania Boha a nárastu našej viery, zďaleka nie je garanciou toho, že budeme spasení. Je prostriedkom. Preto sa mnohí, ktorí sa nazdávajú, že sú na správnej ceste, môžu ocitnúť naopak na tej nesprávnej.

Prof. Roberto de Mattei, ktorý bol hosťom konferencie Spolku latinskej omše v júli 2024, venovanej Benediktovi XVI., sa v rozhovore podelil o svoje hlboké pohľady na tradičnú liturgiu. Diskutoval o tom, ako Benedikt XVI. prispel k obnoveniu tradičnej latinskej omše a jej duchovnej dôležitosti v Katolíckej cirkvi dneška.

Počas jeho tohtoročnej návštevy na Slovensku na pozvanie Spolku latinskej omše, ktoré zabezpečil a sprostredkoval otec Ľubomír Urbančok, bol profesor Pablo Blanco z Navarrskej univerzity, laureát Ratzingerovej ceny a znalec diela a života Benedikta XVI. prednášajúcim odborníkom na konferencii Dilexi Decorem domus Tuae. Pri tejto príležitosti spolu viedli tento hlboký a inšpiratívny rozhovor.

Dalo by sa povedať, že dnes slávime istým spôsobom zavŕšenie Zjavenia sa Boha človeku. Zoslanie Ducha Svätého je akoby predĺžením predošlej slávnosti, Pánovho Nanebovstúpenia. Po tom, čo Ježiš Kristus ukazuje človeku konečný cieľ a zmysel ľudskej existencie, dáva mu všetky nevyhnutné prostriedky. Slávnosťou Turíc sa Cirkev, ktorá sa zrodila z Kristovho prebodnutého boku na kríži, stáva viditeľnou realitou, ktorá je nástrojom k dosiahnutiu Spásy človeka a teda k jeho konečnému pridruženiu k Nanebovstúpenému Pánovi. „Tým, čím je v našom tele duša, tým je Duch Svätý v Kristovom tele, ktorým je Cirkev“.

Pred nejakým časom som bol pozvaný do jedného slovenského mesta, aby som slúžil svätú omšu pre skupinu gymnazistov. Svätú omšu v slovenčine, teda podľa liturgickej reformy. Správa obletela do niekoľkých hodín mesto, aj miestny kňazský seminár. Bohoslovci i jeden kňaz sa čudovali: Urbančok slúži pokoncilovú liturgiu?

Keďže som dlhšie konfrontovaný s rozličnými názormi tohto druhu, rozhodol som sa nateraz reagovať týmto blogom, hoci by som rád napísal celú knihu na danú tému. Keďže v Cirkvi prebiehajú rozličné diskusie, kde sa spochybňujú aj základy viery, ktoré sú pre katolíka nespochybniteľné, rozhodol som sa prispieť do diskusie aj ja. Aspoň tým, ktorým dobrá vôľa nechýba, chcem vysvetliť niekoľko základných postojov.

Každý z nás, kto má skúsenosť s pozorovaním nočnej oblohy, vie veľmi dobre, že čím je väčšia tma, tým je lepšia viditeľnosť hviezd na nej. Aký je len krásny pohľad na mliečnu dráhu z tichého, dedinského alebo horského prostredia. Tak ako tma, bez ruchu mestského osvetlenia, umožňuje lepšie pozerať na oblohu, tak každý z nás potrebuje hlboké vnútorné ticho, aby mohol vnímať hlas Boha. Ticho neznamená ani tak v prvom rade vonkajšie mlčanie, ako ticho vnútorné, uzobranosť.

Keď dnes pozeráme na Božiu Matku ako znak, či znamenie nášho života, ku ktorému sa máme približovať a v ktorej Nanebovstúpení vidíme cieľ našej ľudskej existencie si uvedomujeme potrebu „znakov“, prostredníctvom ktorých nám Boh vytýčil cestu k nemu. Na prvom mieste sú týmito znakmi sviatosti Cirkvi, ktoré nám viditeľným znakom sprítomňujú neviditeľnú milosť. Tie nachádzajú svoj zdroj v prítomnosti Ježiša Krista, ktorý je predovšetkým prítomný vo sviatostiach.