LITURGIA V KRČME?
Kam až môže zájsť zneužívanie posvätného
o. Ľubomír Urbančok
Zrejme každý zachytil dianie ohľadom odvolania známeho kňaza Marka Orka Váchu z akademickej farnosti svätého Salvátora v Prahe pražským arcibiskupom. Tu Vácha sekundoval známemu kňazovi prof. Tomášovi Halíkovi. Vácha odslúžil naozaj svätokrádežnú omšu v priestoroch reštaurácie. Hneď na úvod omše, ktorá je dohľadateľná na YouTube, pozval prítomných nie k zbožnosti a sústredeniu, ale keby niekto z nich chcel pivko či niečo iné na smäd, pri pulte krčmy, kde sa omša odohráva, ho obslúžia. Na to, že nejde o nič neobvyklé ani u nás, sme poukázali pred rokom v podobnom prípade – svätej omši slúženej kňazom pápežských misijných diel na Slovensku.
Dianím som sa preniesol do rokov môjho štúdia v Prahe. Reakcia pražského arcibiskupa Jana Graubnera bola samozrejme potrebná a primeraná. Ak sa však ozývajú kritici tohto rozhodnutia, tiež majú pravdu. Realita je taká, že vlak zašiel už priďaleko a je ho ťažké pri vysokej rýchlosti zastaviť. Spravodlivosť a konanie podľa práva by si naopak žiadali potrestať nielen Váchu, ale aj Halíka za jeho mnohé bludné tvrdenia a mnohých iných kňazov. Najhmatateľnejším je dianie okolo kňaza Petráčka, ako aj na Katolíckej teologickej fakulte, avšak o tom inokedy a inde.
Liturgická situácia v Prahe bola taká, že už pred takmer 17 rokmi som na začiatku mal problém vydržať na svätej omši kdekoľvek. V mnohých pražských kostoloch kňazi ľubovoľne menili liturgické texty či mnohé iné časti liturgie, a teda platilo, že naozaj každý kostol mal inú omšu. Svojho času som sa obrátil na vtedajšieho pražského arcibiskupa, kardinála Duku, napríklad so sťažnosťou kvôli nedôstojnému zaobchádzaniu so Sviatosťou oltárnou, keď po omši laik oblečený v teplákoch išiel do bohostánku a pochodoval so Sviatosťou oltárnou po kostole.
V posledných rokoch sa stávame svedkami systematického potláčania tradičnej liturgie, pričom experimentálne a neúctivé spôsoby slávenia svätej omše sa tolerujú alebo dokonca ospravedlňujú. Kým veriaci, ktorí si ctia tradičnú formu liturgie, čelia neustálym obmedzeniam, modernistické liturgické praktiky – často v rozpore s cirkevnými predpismi – sa stretávajú s neprimeranou zhovievavosťou.
Tento paradox sa prejavuje v tom, že kým slávenie omše podľa predkoncilových liturgických predpisov je takmer nemožné, objavujú sa prípady jej celebrovania v prostrediach a spôsobmi, ktoré hrubo porušujú liturgické predpisy a narúšajú dôstojnosť Eucharistie. Videli sme biskupa sláviaceho omšu v plavkách na pláži či kňaza, ktorý namiesto oltára použil nafukovačku na mori.
Situácia zašla tak ďaleko, že minulý rok vydal Vatikán dokument s názvom Gestis Verbisque. Zrejme cítili potrebu reagovať na rozširujúce sa excesy. Tvrdenie a odvolávanie sa zástancov Marka Orka Váchu, mimochodom verejne sa hlásiaceho k porušovaniu celibátu, na synodálny proces je preto zábavné. Mali by si ho prečítať aj preláti, ktorí sa v súvislosti s dianím okolo Váchu taktiež odvolávajú na synodalidu, zrejme ušiel ich zaneprázdnenej pozornosti. Sotva by niekto kritizoval kardinála Manuela Fernandéza ako nepriateľa synodálneho procesu. V sprievodnom dokumente prezentujúcom zmienený dokument píše nasledovné:
„Poznámka, ktorú tu predstavujeme, sa preto nezaoberá len čisto technickou alebo dokonca ,rigoristickou‘ otázkou. Jej zverejnením chce Dikastérium predovšetkým jasne vyjadriť prioritu Božieho pôsobenia a pokorne chrániť jednotu Kristovho tela, ktorým je Cirkev, v jej najsvätejších úkonoch.“
Dokument Gestis Verbisque, vydaný Dikastériom pre náuku viery a schválený pápežom Františkom, sa zaoberá otázkou platnosti sviatostí a zdôrazňuje nevyhnutnosť dodržiavania predpísaných foriem a materiálnych prvkov pri ich slávení. Dokument upozorňuje, že svojvoľné zmeny v slovách (forme) alebo materiáloch (hmote) používaných pri sviatostiach môžu viesť k ich neplatnosti, čím sa veriacim odopiera milosť, ktorú tieto sviatosti sprostredkúvajú.
Dokument tiež zdôrazňuje, že hoci v iných oblastiach pastoračnej činnosti Cirkvi existuje priestor pre kreativitu, v kontexte slávenia sviatostí takáto „vynaliezavosť“ predstavuje „manipulatívnu vôľu“ a nemôže byť ospravedlnená. Zmena formy alebo hmoty sviatosti je vždy závažným nezákonným činom a zasluhuje si príkladný trest, pretože takéto svojvoľné konanie môže spôsobiť vážne škody veriacemu ľudu Božiemu.
Pravý opak s tvrdeniami Břevnovského opáta, ktorý sa Váchu zastal slovami, že všetko, čo konal, si je istý, že konal s dobrým úmyslom. Zrejme by tieto slová neaplikoval na účastníkov Mníchovskej arbitráže, kde vyhlásili jeho krajinu za Nemecký protektorát – veď konali s dobrým úmyslom.
Z ďalších reakcií bolo zarážajúce tvrdenie, že udalosť mohla u niektorých veriacich vyvolať otázky či rozpaky, no zároveň viem, že pre mnohých účastníkov to bola hlboká duchovná skúsenosť. Niekto s týmto názorom by si zrejme mohol prečítať Sumu teologickú svätého Tomáša, kde píše nasledovné:
„Hriech vychádza zo slobodnej vôle tým, že si vyberá niečo, čo je samo osebe dobré, ale nie v správnej miere alebo podľa správneho pravidla. V tomto prípade spočíva nedokonalosť, ktorá vedie k hriechu, len v nesprávnej voľbe, ktorá nie je riadená správnym usmernením, ale nie v samotnej veci, ktorá bola zvolená – napríklad ak by niekto sa modlil [čo je dobré], ale bez ohľadu na poriadok stanovený Cirkvou [čo je zlé].“ (Summa Theologiae I, q. 63, a. 1, ad 4)
Najvyšší čas, aby sme sa odvrátili od nás samých a obrátili sa k Bohu, prosiac ho o odčinenie týchto svätokrádeží a pohoršení a vyprosovali si pokorné, úprimné srdce, hľadajúce výlučne jeho slávu.
Touto cestou ako Spolok latinskej omše vyjadrujeme vďaku a solidaritu pražskému arcibiskupovi za jeho rázny dušpastiersky postoj.
