Liturgická reforma?
o. Ľubomír Urbančok
Posledné mesiace a roky sme svedkami honu na veriacich obľubujúcich tradičnú formu liturgie pripomínajúceho hon na čarodejnice. Kým oponentom tejto liturgie vadí spôsob slávenia, ktorým Cirkev celebrovala svätú omšu počas celých svojich dejín, voči tým, ktorí redukujú liturgiu na formu bufetového pohostenia, sú veľmi benevolentní. Na jednej strane sme svedkami takmer nemožnosti sláviť svätú omšu spôsobom, akým ju slávili svätci ako Páter Pio či Arský farár, na druhej strane sme videli počas uplynulých rokov biskupa sláviaceho omšu v plavkách na pláži alebo kňaza na mori, kde mu miesto oltára stačila obyčajná nafukovačka.
Pred niekoľkými rokmi bola na internete relácia, kde bývalý zamestnanec vatikánskeho rozhlasu, medzičasom obvinený z hromadného plagiátorstva, Fr. Rosica, viedol rozhovor s jedným z biskupov vysvätených Mons. Lefebvrom, Mons. Fellayom. Počas interview Mons. Fellay priznal, že keď sa rozhodoval ako chlapec v búrlivých pokoncilových časoch pre kňazské povolanie, mal dve možnosti. Na jednej strane spoločenstvo Mons. Lefebvra (sláviace tradičnú liturgiu) alebo na druhej strane omšu slúženú ako show, pripomínajúcu viac cirkus, než kult vzdávaný Bohu. Napokon sa rozhodol pre prvé riešenie.
Na Slovensku sa zdá byť mnohým až nezrozumiteľné snaženie o poznanie tradičnej formy slávenia svätej omše. Napokon však, ako aj inde vo svete, aj vďaka Covidu a neoprávnene, ako aj protizákonne, vynucovanému prijímaniu na ruku ako jedinej forme prijímania, sa otvorili mnohým veriacim oči. Kým sme v časoch komunizmu mali kňazov, vychovaných na predkoncilovej forme liturgie, z ktorých väčšina sa snažila sláviť v kontinuite s predošlým misálom, táto kontinuita sa dnes pomaly stráca. Nový misál nevysvetľuje mnohé gestá a detaily, ktoré boli tradičnej liturgii vlastné, a tak kňazi, ktorí tú starú nepoznajú, postupne povoľujú v rozličných predpisoch a zásadách. Najhoršie však je, že niektorí, čím ďalej, tým viacerí, sa neštítia byť benevolentní aj v predpisoch, ktoré sú veľmi prísne definované aj pokoncilovým misálom. Toto bolo práve podstatou snaženia samotného kardinála Ratzinger, neskoršieho pápeža Benedikta XVI. s tým, čo nazval reformou reformy.
Dnes obleteli internet fotky kňaza Pápežských misijných diel na Slovensku, ako slávi svätú omšu v súkromnom príbytku, na obyčajnom tanieri z lacného porcelánu, pričom evidentne namiesto kalichu použil obyčajný pohár. Porušil tým celú radu liturgických predpisov a názorne tým ukázal za čo dnes mnohí svätú omšu považujú. Nie je to kult v prvom rade vzdaný Bohu, ale obyčajné priateľské stretnutie. Napokon, kedy si prečítame množstvo spisov svätých, ktorí hovoria o potrebe čo najvznešenejších liturgických potrieb (paramentov)? Použitie taniera namiesto zlatej či striebornej patény, ako aj skleneného pohára miesto zlatého kalicha, poukazujú na defektnú vieru ohľadom najsvätejšej Eucharistie, ktorá je tu evidentne zredukovaná len na obyčajný pokrm a nie je skutočnou, reálnou a podstatnou prítomnosťou Ježiša Krista.
Niekoľko najdôležitejších predpisov, ktoré boli úplne porušené:
Kán. 846 – § 1. Pri slávení sviatostí sa treba verne pridržiavať liturgických kníh schválených kompetentnou autoritou; preto nikto v nich nesmie nič svojvoľne pridávať, vynechávať alebo meniť.
Kán. 932 – § 1. Eucharistické slávenie sa má konať na posvätnom mieste, ak v jednotlivom prípade potreba nevyžaduje niečo iné; v takom prípade musí byť slávenie na slušnom mieste (O vhodnosti takéhoto slávenia rozhoduje miestny biskup).
108. „Eucharistické slávenie sa má konať na posvätnom mieste, ak v jednotlivom prípade potreba nevyžaduje niečo iné; v takom prípade slávenie musí byť na slušnom mieste.“ Či ide o nutnú individuálnu potrebu, rozhodne vo svojej diecéze obyčajne diecézny biskup (Redemptionis Sacramentum).
117. „Treba teda odsúdiť každý zvyk používať na slávenie omše obyčajné či menej kvalitné nádoby, alebo bez umeleckej hodnoty, jednoduché košíky, či iné nádoby zhotovené zo skla, z hliny, z porcelánu alebo z iných materiálov, ktoré sa ľahko zničia. To platí aj o kovoch a iných materiáloch, ktoré sa ľahko kazia“ (Redemptionis Sacramentum).
118. „Posvätné nádoby majú byť pred používaním požehnané kňazom podľa obradov predpísaných v liturgických knihách. Je chvályhodné, ak požehnanie udelí diecézny biskup, ten aj rozhodne, či je nádoba vhodná na používanie, na ktoré je určená“ (Redepmtionis Sacramentum).
Je príznačné, že v roku 303, na začiatku posledného prenasledovania kresťanov cisárom Diokleciánom, navštívila cirkev v Cirte v Numídii (dnešná Konštantínia v Alžírsku) delegácia rímskych úradníkov a vyžiadala si knihy a ďalší cirkevný majetok. Tu je súpis:
„Dva zlaté kalichy, šesť strieborných kalichov, šesť strieborných urien, jeden strieborný hrniec, sedem strieborných lámp, dva držiaky na hostie, sedem malých bronzových svietnikov s lampami, jedenásť bronzových lámp s reťazami, 82 ženských tuník, 38 plášťov, 16 mužských tuník, 13 párov mužských topánok, 47 párov ženských topánok a 19 sedliackych spôn. Pri bližšom pohľade sa objaví ďalšia strieborná lampa a strieborná skrinka a tiež štyri veľké vázy a šesť sudov z jedálne, ako aj veľký kódex.“
Ak táto pomerne neznáma cirkev v čase prenasledovania vlastnila a používala tieto potreby na tajné slávenie, nemalo by nás prekvapiť, že Cirkev sa aj teraz, keď sme v novších a slobodnejších časoch, snaží ponúknuť Kristovi to najlepšie.
Na záver si treba položiť otázku: Je naozaj problematické slávenie predkoncilovej liturgie, tak ako ju slávili počas stáročí naši predkovia, generácie svätcov, väčšina pápežov, alebo skôr kňazi, ktorí zredukovali slávenie svätej omše na priateľské stretnutie v bufete a absolútne ignorujú akékoľvek liturgické predpisy, deformujúc, až zabíjajúc, vieru jednoduchého Božieho ľudu?
