Kristus namiesto ideológií – Kardinál Müller o tom, ako si vybudovať pevný dom života
Kardinál Gerhard Müller 26. októbra 2024 v Bazilike svätého Petra. (Foto: Edward Pentin)
Postav dom svojho života na skale osobného priateľstva s Kristom
Vatikán. (kath.net) Kath.net dokumentuje príhovor Gerharda kardinála Müllera, emeritného prefekta Kongregácie pre náuku viery, na tohtoročnom stretnutí „Summorum Pontificum“ 26. 10. 2024, na ktorom sa zúčastnil aj Spolok latinskej omše, počas liturgického slávenia v Bazilike svätého Petra v plnom rozsahu vo vlastnom, neautorizovanom pracovnom preklade – kardinál Müller sa na týchto dňoch zúčastnil ako delegát Biskupskej synody.
Veľký pápež Benedikt XVI. opakovane zdôrazňoval zásadný rozdiel medzi vierou a ideológiou. Kresťanstvo nie je abstraktná teória o vzniku vesmíru a života ani ideológia lepšej spoločnosti, ale vzťah s človekom. Tak ako sa pozemský Ježiš pred 2000 rokmi priamo prihováral učeníkom, aj vzkriesený Kristus sa dnes prostredníctvom hlásania Cirkvi priamo prihovára každému jednotlivcovi. V siedmich sviatostiach nám dáva svoju milosť, prostredníctvom ktorej dostávame účasť na božskom živote. A práve preto v neho môžeme vkladať všetku svoju nádej v živote i v smrti. Boží Syn je jediným Spasiteľom sveta, pretože len Boh nás vo svojej všemohúcnosti môže zachrániť pred utrpením, hriechom a smrťou. Žiadna ľudská bytosť, nech by bola akokoľvek geniálna, ani spojené sily a talenty všetkých ľudí by nás nemohli vytiahnuť z priepasti konečnosti.
A opakuje sa existenciálne pokušenie dôverovať ľuďom, a nie Bohu. V Kristovi však zostávame verní a rozjímame o Božom slove: „Vtedy ho diabol vzal a v okamihu mu ukázal všetky kráľovstvá sveta. A povedal mu: ‚Všetku moc a slávu týchto kráľovstiev ti dám, lebo sú mi dané a dám ich, komu chcem. Ak sa predo mnou pokloníš a budeš sa mi klaňať, všetko bude tvoje.‘ Ježiš mu odpovedal: ‚Je napísané: «Pánovi, svojmu Bohu sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť.»‘“ (Lk 4, 6-8). Takto sa klaniame Kristovi, Synovi živého Boha, na konci našej púte na Petrovu katedru.
V dôsledku sekularizácie si mnohí mysleli, že je možné žiť, akoby Boh neexistoval – etsi Deus non daretur. Namiesto Boha uctievali falošných bohov peňazí, moci a žiadostivosti. Boli však trpko sklamaní. Všetky ateistické ideológie našich čias spolu so svojimi samozvanými vodcami len uvrhli svet hlbšie do biedy. Nemecký a taliansky fašizmus, sovietsky a čínsky komunizmus a kapitalistický konzumizmus premenili svet na púšť nihilizmu.
Dvadsiate storočie charakterizovali ideológie a monštrá, ktoré chceli svetu vnútiť svoju vôľu bez ohľadu na dobro miliónov ľudí. Verili, že ich idey sú spásou sveta a že nový človek má byť „stvorený“ na ich obraz a podobu a „požehnaný“ podľa ich logiky. Aj dnes vidíme teroristov, vykorisťovateľov a bezohľadných tyranov, ktorí hlásajú nenávisť a násilie ako prostriedok na dosiahnutie lepšieho budúceho sveta.
V súčasnosti veľmoci sledujú bezohľadnú geopolitiku na úkor životov a dôstojnosti detí a dospelých. Ide o hromadenie moci v rukách bezohľadných mocnárov, ktorí ohrozujú šťastie miliónov ľudí.
Ale v protiklade k tomu Boh, náš Stvoriteľ a Vykupiteľ, preukazuje svoju moc práve tým, že neobetuje iných za svoje záujmy ako vládcovia tohto sveta, ale že sa z lásky vzdáva sám seba vo svojom Synovi, ktorý vzal na seba naše smrteľné telo.
Namiesto toho sa zamyslime nad Ježišovými slovami: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ (Ján 3, 16)
Na rozdiel od všetkých smrtiacich ideológií, ktoré zvádzajú ľudí svojou propagandou, kresťanstvo je náboženstvom pravdy a slobody, lásky a života. Láska, ktorú nám všetkým Boh dáva v hojnosti, a naša odpoveď v oddanosti Bohu a láske k druhým je naplnením človeka.
Láska k Bohu a láska k blížnemu sú základom kresťanskej viery v stvoriteľskú a zdokonaľujúcu moc Boha, Otca, Syna a Ducha Svätého.
Kresťanská viera je osobný vzťah s trojjediným Bohom v spoločenstve jeho cirkvi. Krstom sme sa stali Božími synmi v Kristovi a Božími priateľmi v Duchu Svätom. Nedovoľme teda, aby náš vzťah s Bohom, naším Otcom, skĺzol do mechanickej tradície, vonkajšieho zvyku alebo bezmyšlienkovitého návyku.
Ako veriaci, ktorí sú spojení s Ježišom prostredníctvom osobného priateľstva, sa nesprávame ako strážnici v múzeu minulého sveta. Pohybujeme sa v prítomnosti Boha, pred ktorým musíme skladať účty zo svojho života v myšlienkach, slovách a dobrých skutkoch.
Ak sa však pozrieme okolo seba, vidíme v Taliansku, ako v žiadnej inej krajine na celom svete, veľké svedectvá kristianizovanej grécko-rímskej kultúry, z ktorej zdrojov čerpáme. Ide o syntézu viery a rozumu alebo Ježiša Krista, o jednotu našej orientácie na Boha a našej zodpovednosti za svet. Jej trvalým základom je vtelenie Božieho slova v Ježišovi Kristovi, pravom Bohu a pravom človeku. Z kresťanstva vychádza univerzálna humanizácia sveta. Kresťania slovom i skutkom prispievajú k mieru medzi národmi. Angažujú sa za sociálnu spravodlivosť. Trvajú na základnej dôstojnosti všetkých ľudí a ich rovnosti pred Bohom tvárou v tvár všetkým ideológiám.
Cítime niečo z genia loci Ríma ako caput mundi? Uznávame rímsku Cirkev, ktorú už svätý Pavol chválil, pretože „jej viera v Ježiša Krista sa zvestuje po celom svete“ (Rim 1, 8)?
Ak antický Rím predstavoval ideu mieru medzi národmi pod mocou zákona, kresťanský Rím stelesňuje nádej na univerzálnu jednotu všetkých ľudí v Kristovej láske.
Narodenie božského spasiteľa-dieťaťa v budúcom zlatom veku, ktoré si Vergiliova prirodzene kresťanská duša mohla len predstavovať (Bucolica IV), je v skutočnosti prisľúbené v biblickej piesni Božieho služobníka: „ustanovím ťa za svetlo pohanom, aby si bol mojou spásou až do končín zeme!“ (Iz 49, 6).
Nestavajte teda dom svojho života na ideológiách vytvorených ľuďmi, ale na skale osobného priateľstva s Kristom v božských čnostiach – viere, nádeji a láske – aby ste mohli povedať so svätým Pavlom: „Žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa.“ (Gal 2, 20).
Dôverujeme v ochranu a príhovor „dvoch slávnych apoštolov Petra a Pavla“, ako povedal svätý Irenej Lyonský, ktorí svojím apoštolským kázaním a mučeníckou smrťou položili základy Rímskej cirkvi. Et ad hanc enim ecclesiam propter potentiorem principalitatem necesse est omnem convenire ecclesiam. (Adv. haer. III 3, 2).
