Tradičná liturgia: Prostriedok k rastu viery, nie jej garancia

Krsitus spiaci na loďke | Jules Joseph Meynier, (1826–1903)

o. Ľubomír Urbančok

V dnešnom evanjeliu (zo 4. nedele, ktorá zvýšila po Zjavení Pána, 1. novembrovej, pozn.) sme svedkami udalosti po Ježišovom zmŕtvychvstaní, kedy je Ježiš s učeníkmi na loďke a strhne sa veľká búrka. Ježiš však spí. Táto udalosť sa nám môže zdať zvlášť aktuálna v súčasnosti. Kým Cirkev je zmietaná uprostred búrky, ktorá ju drancuje prostredníctvom rozličných neduhov a bludov, zdá sa, že Ježiš spí. Ježiš však po tom, čo sa prebudí, vytýka učeníkom ich malovernosť: „Čo sa strachujete maloverní?“

Naša viera musí tvárou tvár rozličným búrkam nášho života neustále rásť. Tejto skutočnosti nebola ubránená ani Panna Mária, ktorej viera počas jej života rástla a nemôže tomu byť ubránený ani nikto z nás. Pravý opak tých, ktorí sa pasujú za nositeľov ortodoxie, napríklad aj preto, že chodia na Tradičnú svätú omšu. Kým ona je vynikajúcim prostriedkom uctievania Boha a nárastu našej viery, zďaleka nie je garanciou toho, že budeme spasení. Je prostriedkom. Preto sa mnohí, ktorí sa nazdávajú, že sú na správnej ceste, môžu ocitnúť naopak na tej nesprávnej.

Z tohto dôvodu som sa inšpiroval niekoľkými myšlienkami kňazov, ktorí majú na starosti slávenie Tradičnej liturgie a rád by som poukázal na niekoľko nebezpečenstiev, ktoré môže hroziť tým, ktorí sa už považujú za tých na správnej ceste.

Prvým nebezpečenstvom, ktoré je dnes často rozšírené, je myslieť si, že ja mám vo všetkom pravdu a ja som ten, ktorý našiel tú „pravovernú formu katolicizmu“. Hoci je Tradičná liturgia zárukou overenou stáročiami, sama o sebe je prostriedkom. Mnohí, ktorí túto liturgiu navštevujú, môžu podľahnúť klamu autoreferenciality. Bez toho, aby si to uvedomili, sa ocitnú mimo podliehania cirkevnej autorite. Nezniesť isté učenie môže aj tých, ktorí hľadajú pravé učenie k falošnej ceste a môžu o nich platiť Pavlove slová: „neznesú zdravé učenie, ale podľa vlastných žiadostí si budú zháňať učiteľov, aby im šteklili uši. Odvrátia sluch od pravdy a obrátia sa k bájkam.“ (2 Tim, 4)

Ježiš ustanovil cirkevnú autoritu – kňazov a biskupov, aby tak zaručil neprerušené odovzdávanie pokladu viery. Tí, ktorí sa chodením na Tradičnú omšu vymykajú autorite vlastného farára, sa ľahko môžu stať pendlermi, ktorí nepodliehajú akejkoľvek autorite.  Každý katolík je však povinný byť podriadený autorite, ktorú bude náležite poslúchať. To je základ aj duchovného života. Jedinú výnimku by tvorilo, keby sa táto autorita spreneverila svojmu poslaniu a napríklad by hlásala bludy, alebo vyžadovala poslušnosť v iných otázkach, než sú otázky viery, či cirkevnej disciplíny.

Sme svedkami, ako sa v USA niektoré „tradicionalistické kruhy“ a laici, hoci vzdelaní v teológií stali referenčnými bodmi sami osebe a vyznávajú starovekú náuku liberálov v protiklade s pravoverným, ultramontanistickým hnutím. Videli sme to aj v prípade odvolania biskupa Stricklanda, kedy títo spochybňovali autoritu pápeža odvolať akéhokoľvek biskupa. Paradoxne sú to títo laici, ktorí hovoria o sebe, že sú tradicionalisti, avšak zabúdajú, že Cirkev je hierarchická a laici majú napomáhať pod vedením pastierov spravovaniu Cirkvi, a nie byť samozvanými pastiermi. Potom sa niet čo čudovať, keď títo osvietení veriaci sú ku kňazovi neúctiví, neslušní až arogantní.

Ďalším omylom môže byť tzv. omyl moderného gnosticizmu. To znamená, že my vieme najlepšie, čo je pravoverné a cítime sa preto byť privilegovanými, že nám je zverené špeciálne poznanie toho, ako dosiahnuť spásu. Takíto „tradiční veriaci“ sa môžu pozerať škaredo a pohrdlivo na tých, ktorí chodia na obnovenú liturgiu a môžu sa cítiť byť od nich lepšími, hoci mnohokrát môže platiť, že sú oveľa horšími. Takýto postoj je spojený s diabolskou pýchou. Pravý opak Ježišovej pokory na kríži, ktorá je základom akéhokoľvek duchovného rastu a duchovného napredovania.

Mnohí tradicionalisti sú zameraní na neustále kritizovanie všetkého a každého. Nechýbali aj v našej kaplnke tí, ktorí by chceli počuť neustále kázne o bludoch toho alebo onoho pastiera Cirkvi. Častokrát však oni sami nemali ani základné znalosti katechizmu. Aký paradox, kritizovať iných, ešte k tomu v pozícii autority, ale nedbať o vlastnú nevzdelanosť. Kritika je samozrejme za istých okolností potrebná. Musí ju predniesť vhodná osoba, s dostatočnou láskou podľa pravidiel bratského či synovského napomínania. Napokon musí byť taktiež konštruktívna a úctivá.

Neposlušnosť vedie k nečistote. Tí, ktorí si namýšľajú, že sú tí najpravovernejší a na druhých pozerajú zhora, sa ocitajú v nečistote. Totiž, neposlušnosť je prejavom pýchy. Boh dopúšťa nečistotu kvôli našej pokore. Človek, ktorý nežije čistotu v súlade s Božími zákonmi, je hriechmi nečistoty upokorený. Takáto telesnosť je opakom čistoty viery a života ducha, pre ktorý sme boli stvorení. Človek bol stvorený na zjednotenie s Bohom skrze jeho milosť a aby neustále vo všetkom hľadal nie svoju vôľu a nezriadené túžby, ale Božiu slávu.

Niet sa čo čudovať, že namýšľanie si svojej dokonalosti napokon vedie mnohých „pravoverných“ k izolovaniu sa od ostatných. Opakom gnosticizmu je vtelenie. Boh sa neoddelil od „špinavej, hriešnej ľudskej prirodzenosti“, ale vzal ju na seba a vykúpil ju. Mnohí, ktorí podľahnú predstave vlastnej dokonalosti sa štiepia a izolujú. Charakteristikou hlbokého katolíckeho ducha je túžba deliť sa o nájdený poklad viery, vedúci do večného života. Kým tí prví sú často smutní, prejavom autentického katolicizmu je duchovná radosť. Ľudia, ktorí sa izolujú, nikdy nepritiahnu nikoho k pokladu Tradície, pretože tí druhí cítia, že je na nich pozerané „zhora“. Neustála kritika a negativistický postoj privádza mnohých k smútku, ktorý pramení z depresie.

Takýto negativizmus sa prehlbuje do nezdravej zvedavosti, kedy sa zháňame za neustálymi kritickými a negatívnymi informáciami, ktoré pre našu spásu ani duchovný život vôbec nie sú potrebné. Všetko sa to odohráva na povrchu našej citovosti, ktorá je diaľnicou otvoreniu sa neresti ako aj pôsobeniu diabla. Mnohokrát sa aj nás kňazov pýtajú ľudia na tú, či onú negatívnu udalosť v Cirkvi. Otázkou je, aká je znalosť základných právd viery u týchto ľudí? Tiež ich vyhľadávajú s rovnakou horlivosťou?

Títo ľudia si neuvedomujú skutočné pravdy našej katolíckej viery. Neuvedomujú si, že hoci Ježiš možno spí, je však na loďke prítomný. Svojej Cirkvi sľúbil, že ju ani pekelné brány nepremôžu. Viera týchto ľudí bez toho, aby si to uvedomili, postupne vyhasína pre vlastnú zaslepenosť a pýchu.

Ľudia, ktorí nemajú rešpekt k autorite pápeža, biskupov alebo kňaza sa potom čudujú, že ich vlastné deti nemajú rešpekt k nim. Tie sú potom drzé a nevychované. Ak deti vidia vlastných rodičov správať sa s neúctou, alebo s neúctou hovoriť o autoritách, dávajú tým zlý príklad vlastným deťom. Naopak, ak vidia rodičov prejavovať lásku, rešpekt a synovskú úctu k autoritám, budú ju prejavovať aj voči nim samým.