POPOLCOVÁ STREDA
Dom Prosper Guéranger
Popolec | Julian Fałat, 1881
Volanie proroka
Včera svet hýril radovánkami a samotní kresťania sa oddávali zákonitým zábavám, ale dnes ráno zaznela posvätná trúba, o ktorej hovorí prorok Joel¹, aby ohlásila slávnostné otvorenie pôstu, čas pokánia, blížiace sa veľké výročia našej spásy. Povstaňme, kresťania, a pripravme sa na Pánove boje.
Duchovná výzbroj
Nezabúdajme však, že v boji ducha proti telu musíme byť vyzbrojení: preto nás svätá Cirkev zhromažďuje vo svojich chrámoch, aby nás zasvätila do duchovnej domobrany. Svätý Pavol nás už oboznámil s podrobnosťami obrany týmito slovami: „Stojte teda: bedrá si prepášte pravdou, oblečte si pancier spravodlivosti a obujte si pohotovosť pre evanjelium pokoja!
Pri všetkom si vezmite štít viery, ktorým môžete uhasiť všetky ohnivé šípy zloducha! A zoberte si aj prilbu spásy a meč Ducha, ktorým je Božie slovo!“². Knieža apoštolov dodáva: „Keď teda Kristus trpel v tele, aj vy sa vyzbrojte tým istým zmýšľaním.“3
Pripomínajúc nám dnes toto apoštolské učenie, Cirkev pridáva ďalšie, nemenej výrečné, ktoré nás núti vrátiť sa späť do dňa predsavzatia, ktoré spôsobilo, že sú nevyhnutné tie boje, ktoré sa chystáme podstúpiť, a odčinenia, ktorými musíme prejsť.
Nepriatelia, s ktorými treba bojovať
Napádajú nás dva druhy nepriateľov: vášne v našom srdci a diabol zvonka; obe nezriadenosti pramenia z pýchy. Človek odmietol poslúchnuť Boha; napriek tomu ho ušetril, ale pod tvrdou podmienkou, že bude trpieť smrťou: „Človeče,“ povedal, „prach si a v prach sa obrátiš.“⁴. Ach! Prečo sme na toto varovanie zabudli? Boh nás potreboval chrániť len pred nami samými; chápajúc svoju ničotnosť, nikdy sme nemali porušiť jeho zákon. Ak teraz chceme vytrvať v dobrom, ku ktorému nás viedla jeho milosť, musíme sa pokoriť, prijať rozsudok a považovať život za viac-menej krátku cestu, ktorá sa končí v hrobe. V tomto svetle sa všetko stáva novým, všetko je jasnejšie. Vo svojej nesmiernej dobrote sa nám Boh, ktorý si na nás, bytosti odsúdené na smrť, rád vylial všetku svoju lásku, javí ešte obdivuhodnejší. V najkratších hodinách našej existencie sa nám nevďačnosť a drzosť, s ktorými sme sa naňho vrhli, zdajú byť čoraz viac hodné nášho opovrhnutia a oprávnenejšie a spásonosnejšie sa nám zdá zadosťučinenie, ktoré je teraz možné a ktoré on ráči prijať.
Značenie popolom
Na to myslela svätá Cirkev, keď ju prinútili predĺžiť pôst o štyri dni a otvoriť tento posvätný čas posypaním čiel svojich detí popolom a opakovaním slov, ktorými ich Pán odsúdil na smrť.
Ako znak poníženia a pokánia sa však popol používal dávno pred touto inštitúciou. V skutočnosti ho nachádzame praktizované už v Starom zákone. Dokonca aj Jób, ktorý patril k pohanom, si pokrýval popolom svoje telo roztrhané Božou rukou, aby takýmto spôsobom prosil o jeho milosrdenstvo⁵. Neskôr žalmista vo vrúcnej ľútosti svojho srdca miešal popol do chleba, ktorý jedol⁶. Podobných príkladov je v historických knihách a u prorokov Starého zákona veľa. Aj vtedy sa pociťoval vzťah medzi prachom spálenej hmoty a hriešnym človekom, ktorého telo sa pod ohňom Božej spravodlivosti premení na prach. Aby si hriešnik zachránil aspoň dušu, utiekal sa k popolu, a keď si uvedomil toto smutné bratstvo s ním, cítil sa viac chránený pred hnevom toho, ktorý sa pyšným vzpiera a pokorným odpúšťa.
Verejní kajúcnici
Zdá sa, že liturgické používanie popola v stredu Quinquagesima nebolo pôvodne nariadené všetkým veriacim, ale len tým, ktorí sa previnili určitými hriechmi podliehajúcimi verejnému pokániu Cirkvi. V tento deň sa pred svätou omšou dostavili do kostola, kde sa zhromaždil všetok ľud, kňazi si vypočuli vyznanie ich hriechov, potom ich obliekli do vrecoviny a sypali im popol na hlavu. Po tomto obrade sa kňazi a ľudia poklonili až po zem, pričom sa nahlas recitovalo sedem kajúcich žalmov. Potom sa konala procesia, počas ktorej kajúcnici chodili bosí. Po návrate ich biskup slávnostne vyhnal z kostola a povedal im: „Vyháňame vás z cirkevných priestorov pre vaše hriechy a zločiny, ako bol prvý človek, Adam, vyhnaný z raja pre svoje previnenie.“ Potom duchovní zaspievali niekoľko responzórií z knihy Genezis, kde boli pripomenuté slová Pána, ktorý odsúdil človeka na pot a prácu na zemi, teraz kvôli nemu prekliatej. Potom sa dvere kostola zatvorili, aby kajúcnici už neprekročili jeho prah až do Zeleného štvrtka, dňa, keď slávnostne prijali rozhrešenie.
Rozšírenie liturgického obradu
Po 12. storočí sa začalo upúšťať od používania verejného pokánia, ale zvyk značiť popolom všetkých veriacich v tento deň sa stával čoraz všeobecnejším a zaujal svoje miesto medzi základnými obradmi rímskej liturgie. Je ťažké presne povedať, kedy sa tento vývoj uskutočnil. Vieme len, že na koncile v Benevente (1091) Urban II. stanovil túto povinnosť pre všetkých veriacich. Samotný obrad je opísaný v Ordines z 12. storočia; antifóny, responzóriá a modlitby požehnania popola sa používali už v 8. až 10. storočí.
Kedysi kresťania pristupovali bosí, aby prijali napomenutie o ničotnosti človeka, a dokonca v 12. storočí sám pápež na ceste z baziliky svätej Anastázie do baziliky svätej Sabíny, kde sa nachádza štácia, prešiel celú cestu bez obuvi, rovnako ako kardináli, ktorí ho sprevádzali. Potom Cirkev zmiernila túto vonkajšiu prísnosť; naďalej si však cenila vnútorné pocity, ktoré v nás takýto výrazný obrad musí vyvolávať.
Ako sme práve povedali, dnešná štácia sa nachádza v Ríme, v Santa Sabine na Aventínskom vrchu, čím sa začína pôstne pokánie pod záštitou tohto svätej mučeníčky.
Svätá omša sa začína požehnaním popola, ktorý sa získava z paliem požehnaných rok predtým v nedeľu pred Veľkou nocou. Nové požehnanie, ktoré pri tejto príležitosti dostávajú, má za cieľ urobiť ich hodnejšími tajomstva kajúcnosti a pokory, ktoré znamenajú.
OMŠA
EPIŠTOLA (Joel 2, 12–19) – Toto hovorí Pán: Obráťte sa ku mne celým svojím srdcom, pôstom i plačom i nárekom, a roztrhnite si srdcia, a nie rúcho, obráťte sa k Pánovi, svojmu Bohu, veď je dobrotivý a milosrdný, trpezlivý a veľmi ľútostivý a môže odvrátiť nešťastie. Možno, že sa zmení a odpustí a zanechá po sebe požehnanie, na obetu a nápoj Pánovi, vášmu Bohu. Zvučte trúbou na Sione, zasväcujte pôst, zvolajte zbor, zjednoťte starcov, zhromaždite malučkých a tých, čo sajú prsia; ženích nech vyjde zo svojej izby a nevesta zo svojej chyže. Medzi predsieňou a oltárom nech plačú kňazi, sluhovia Pána, a nech hovoria: Odpusť, Pane, odpusť svojmu ľudu a nevydaj na hanbu svoje dedičstvo, aby nad nimi panovali národy; prečo by mali medzi národmi vravieť: Kdeže je ich Boh? A Pán sa rozhorlil za svoju zem a odpustil svojmu ľudu. I odpovedal Pán a vravel svojmu ľudu: Hľa, ja vám pošlem obilie, víno a olej: nasýtite sa nimi a nedám vás viac národom na potupu, hovorí všemohúci Pán.
Účinnosť pôstu
Tento nádherný úryvok z proroka nám odhaľuje, akú dôležitosť Pán pripisuje zmiereniu prostredníctvom pôstu. Keď skrúšené hriechy človeka trápia jeho telo, Boh je dojatý, ako ukazuje príklad Ninive. Pán odpustil nevernému mestu, pretože jeho obyvatelia prosili o milosť s rúchom pokánia. Čo potom neurobí v prospech svojho ľudu, ak vie spojiť obetovanie tela s obetou srdca?
Odvážne sa teda postavme na cestu pokánia; a ak sa zdá, že oslabenie viery a bázne pred Bohom rúca okolo nás praktiky staré ako samotné kresťanstvo, vyvarujme sa prehnaného uvoľnenia, ktoré tak škodí všetkým kresťanským zvykom. Zamyslime sa predovšetkým nad svojimi osobnými povinnosťami voči božskej spravodlivosti, ktorá nám odpustí hriechy a tresty, ktoré sme si zaslúžili, do tej miery, do akej preukážeme, že jej chceme poskytnúť zadosťučinenie, na ktoré má nárok.
EVANJELIUM (Mt 6, 16–21) – Za onoho času povedal Ježiš svojim učeníkom: Keď sa postíte, nemajte zamračený pohľad ako pokrytci. Znetvorujú si tvár, aby ľudia videli, že sa postia. Veru, hovorím vám: Už majú svoju odplatu. Ale keď sa ty postíš, pomasti si hlavu a umy si tvár, aby ľudia nezbadali, že sa postíš, ale tvoj Otec, ktorý býva v skrytosti; a tvoj Otec, ktorý vidí v skrytosti, dá ti odmenu. Nezhromažďujte poklady na tomto svete, kde moľ a hrdza ich kazia a kde sa môžu zlodeji vlámať a ukradnúť ich. Ale zhromažďujte si poklady v nebi, kde ich ani moľ ani hrdza neničia, ani zlodeji sa nevlamujú ani ich nekradnú. Lebo kde je tvoj poklad, tam bude i tvoje srdce.
Radosť z pôstu
Náš Pán nechce, aby kresťania vítali pôst so smutnou a pochmúrnou náladou. Naopak, presvedčení o tom, že odkladanie zúčtovania so spravodlivosťou je také nebezpečné, majú sa utešovať a tešiť z blížiaceho sa spásonosného obdobia, pretože vopred vedia, že ak budú verní predpisom Cirkvi, ťarcha ich bremena sa odľahčí.
Tieto zadosťučinenia, dnes tak veľmi zmiernené odpustkami Cirkvi, ak sa obetujú Bohu spolu s tými Vykupiteľovými a budú zúrodnené tým spoločenstvom prosebných skutkov, ktoré spája do jedného zväzku sväté skutky všetkých členov Cirkvi bojujúcej, očistia ich duše a urobia ich hodnými účasti na najčistejších veľkonočných radostiach. Preto by sme nemali byť smutní preto, že sa postíme, ale preto, že sme si pôst hriechom vynútili.
Pán nám potom dáva ďalšiu radu, ktorú nám Cirkev bude často pripomínať počas štyridsiatich dní: k telesným nedostatkom pridať almužnu. Chce, aby sme si uchovávali poklady, ale pre nebo. Potrebujeme orodovníkov: musíme ich hľadať medzi chudobnými. Každý deň pôstu, okrem nedele, pred prepustením zhromaždenia veriacich kňaz prednesie za nich osobitnú modlitbu, ktorej vždy predchádza diakonova výzva: „Pokorte svoje hlavy pred Bohom.“ Modlitba je formulou požehnania, ktorou sa veriacim vyprosuje prísľub nebeskej ochrany, keď sa vrátia k svojim bežným zamestnaniam⁷.
MODLITBA
Zhliadni, Pane, na ľud, ktorý sa pred tebou skláňa, a keď ho občerstvíš božským darom, vždy ho poteš nebeskou pomocou.
¹ Pozri omšovú epištolu
² Ef 6, 14–17.
³ 1Pt 4, 1.
⁴ Gn 3, 19.
⁵ Porovnaj Jób 16, 16.
⁶ Ž 101 (102), 10.
⁷ Porovnaj C. Callewaert, Sacris erudiri, s. 694.
