Byť katolík, a nie tradicionalistický partizán
o. Ľubomír Urbančok
Pred nejakým časom som bol pozvaný do jedného slovenského mesta, aby som slúžil svätú omšu pre skupinu gymnazistov. Svätú omšu v slovenčine, teda podľa liturgickej reformy. Správa obletela do niekoľkých hodín mesto, aj miestny kňazský seminár. Bohoslovci i jeden kňaz sa čudovali: Urbančok slúži pokoncilovú liturgiu?
Niekoľko dní po tejto udalosti jeden môj známy stretol jedného kňaza z inej časti Slovenska. Ten mu mal zvestovať, že tí tradiční s Urbančokom sú proti pápežovi. Keďže išlo o môjho dobrého priateľa, ktorý ma dôverne pozná a počul množstvo mojich kázní, namietal. Keď už dotyčný predstavený nemal iný argument, aby ma ďalej očiernil (aspoň jeho pohľadom), dodal, že Urbančok chodí po Ríme v saturne (okrúhly kňazský klobúk, ktorý bežne kňazi pred koncilom nosili). Keď mi to referoval, povedal som mu, že za posledné tri roky som ho mal na hlave raz. Aj to zo srandy ku kamarátovi kňazovi, s ktorým sme išli na obed. Okrem toho, že ho zrejme začnem nosiť pravidelne, mi ostalo zarazené konštatovanie tohto môjho priateľa: „Takto sa šíria klebety. Už ani kňazom nemožno dnes veriť.“
Keďže som dlhšie konfrontovaný s rozličnými názormi tohto druhu, rozhodol som sa nateraz reagovať týmto blogom, hoci by som rád napísal celú knihu na danú tému. Keďže v Cirkvi prebiehajú rozličné diskusie, kde sa spochybňujú aj základy viery, ktoré sú pre katolíka nespochybniteľné, rozhodol som sa prispieť do diskusie aj ja. Aspoň tým, ktorým dobrá vôľa nechýba, chcem vysvetliť niekoľko základných postojov.
„Tradičný katolík“, „tradičný kňaz“
Tento pojem sa na jednej strane stal hanlivým, aby sa tak onálepkovali katolíci, či kňazi, ktorí majú v láske predkoncilové slávenie. Na druhej strane ho mnohí, ktorí sa takéhoto slávenia zúčastňujú, prijali za svoje. Ja s tým zásadne nesúhlasím. Tí, ktorí takto označujú tých druhých hanlivo, chcú azda vyhlásiť, že oni tradiční nie sú a teda Tradíciu v jej celistvosti neuznávajú?
Akceptovať Tradíciu, ako súčasť Božieho Zjavenia spolu so svätým Písmom je konštitutívnym prvkom každého jedného katolíka. Z tohto dôvodu, keďže akceptujem celé Božie Zjavenie sa jednoducho nazývam katolíkom. Hrdo a bez prívlastkov. Keď sme prijali sviatosť krstu, naši krstní rodičia vyznali v našom mene katolícku vieru, ktorá je nadprirodzená a je Božím darom. Z tohto dôvodu buď niekto prijíma celé Zjavenie, alebo ak nie, tak automaticky prestáva byť „Katolíkom“. Teda ak niekto spochybňuje Kristovu prítomnosť v Eucharistii, obetný charakter svätej omše, alebo má na ďalšie pravdy viery zhrnuté v katechizme „svoj názor“, tak katolíkom prestáva byť. Zároveň by sa to isté dalo povedať aj o tých, ktorí pohŕdajú starými formami, pretože tie sú tiež vyjadrením pokladu Zjavenia, ktorý Boh daroval Cirkvi skrze Ježiša Krista. Z tohto dôvodu človek, hrdo sa hlásiaci k Tradícii, je „katolíkom“ v pravom slova zmysle.
Môj vzťah k Tradičnej omši
Ešte som nemal možnosť nikde verejne opísať môj vzťah k Tradičnej omši. Prvý krát som sa jej zúčastnil ako študent matfyzu v Prahe. A vôbec ma neoslovila. Zrejme aj pre spevy z českého kancionála, ktoré sú na hony vzdialené kráse gregoriánskeho chorálu (spevu). Následne som sa k nej dostal až v Ríme, skrze môj vzťah s kardinálom Burkeom a štúdium teológie. Začal som ju skúmať takú, aká je. Racionálna súčasť odovzdanej Tradície. Zároveň ako zlom po liturgickej reforme. Tvrdiť, že nedošlo k radikálnemu zlomu v rámci reformovanej liturgie, je naivné. Stačí mať základné znalosti obnoveného rítu, aby človek vedel, že sa jedná o niečo úplne nové, vytvorené pri písacom stole. Z tohto dôvodu, ak chce človek študovať do hĺbky teológiu a študuje rozličné spisy z minulosti, uvedomuje si úžasnú harmóniu medzi takouto teológiou a liturgiou. Navždy sa mi vryli slová kardinála Journeta, priateľa Pavla VI. a veľkého kritika obnovenej liturgie, že hoci tú „tradičnú“ slúži celý život, celé desaťročia, ešte jej hĺbku stále neprebádal a každý deň ho fascinuje. Napokon je potrebné zmieniť sa o náuke Benedikta XVI., ktorý si tejto skutočnosti bol dobre vedomý. Aj z tohto dôvodu sme dali vzniknúť v rámci Spolku latinskej omše na Slovensku konferenciám, ktoré majú ozrejmiť náuku tohto veľkého pápeža o liturgii aj o zlome, ku ktorému došlo v rámci liturgickej reformy. Keďže si bol zároveň vedomý, že v Cirkvi takéto zlomy nemajú obdobu, započal proces, ktorý nazval reformou reformy. Ak chceme ostať verní našej viere, je potrebné v tomto procese pokračovať.
Tu sa dostávam na počiatok mojej úvahy. Áno, slúžil som a slúžim obnovenú liturgiu. Vždy to robím rád v duchu pápeža Benedikta, ktorého nám Pán daroval ako kompas pre dnešné časy. Prial by som si, aby aj naši bohoslovci miesto klebiet viac študovali. Na webe spolku nájdu dostatočný počet článkov, ktoré sa tejto problematike venujú. Vydali sme aj ročenku s názvom „Duch liturgie“ a čoskoro vydáme ďalšiu ročenku ako aj zborník textov o Benediktovi XVI. a jeho náuke. Zhruba v čase, kedy sa udalosť, ktorú som zmienil v úvode, stala, som sa ocitol na obede s ďalšími bohoslovcami, tesne pred vysviackou. Zaujímalo ma, čo v seminári študujú. Bol som zarazený ich nevzdelanosťou, ale aj neschopnosťou argumentovať. V rámci jednej diskusie o Panne Márii sa zmohli len na opakovanie jednej frázy, ktorú im ich profesor v seminári povedal, ale neboli schopní vôbec argumentovať a predniesť vlastnú úvahu na danú tému.
NEZÁUJEM O KŇAZSTVO?
Skutočnosť je taká, že dnes sa už sotva niekto hlási do seminára. Žeby preto, že nemal o kňazské povolanie nikto záujem? Moje cesty u nás i v zahraničí poukazujú na to, že nie je tomu tak. Skôr nemá nikto záujem o obraz kňazstva, ktorý je dnes prezentovaný. To znamená o kňaza, ktorý je manažérom rozličných aktivít, organizátorom či priateľom alebo spoločníkom. Keby som stretol takýto obraz kňaza vo svojej mladosti aj ja, asi by som sa kňazom nikdy nestal. Už pred pätnástimi rokmi, keď som vstúpil do seminára, nebola to cesta ľahká. Po dvoch rokoch štúdia na matfyze bola moja predstava o kňazskom seminári formovaná Ratzingerovou autobiografiou. Naivne som si myslel, že spôsob štúdia a duchovného života, ktorú opisuje vo vtedajšej katolíckej Cirkvi je aj dnešnej Cirkvi vlastná o to viac, že on už bol v tom čase pápežom. Bol som následne prekvapený, ako sa liberálny učiteľ spevu, laik, počas prednášok o tomto pápežovi s pohŕdaním vyjadroval. Teraz, keď ho vidím ako nadšenca Tomáša Halíka, sa už ničomu nečudujem. Postupne som pochopil, že spisy pápeža Benedikta XVI. a jeho myslenie do hĺbky nepoznal takmer nikto. Je však na zamyslenie, že práve počas jeho pontifikátu sa výrazne zvýšil počet bohoslovcov na celom svete.
„TRADIČNÝ PORTÁL“
Mnohým, ktorí majú negatívny obraz o „tradičnom svete“ to nevyčítam. Prispievajú k tomu aj niektoré webové stránky a medzi nimi, žiaľ, aj portál Christianitas. Do tohto portálu som aj ja sám vkladal veľké nádeje a sám som naň prispieval rozličnými článkami. Keď pred niekoľkými rokmi nespravodlivo na portál zaútočil hovorca KBS, považoval som za potrebné vyjadrovať ďalším prispievaním článkov svoju tichú podporu. Stále je tam možné nájsť inak v slovenčine nedostupné informácie. Avšak popri nich nájdeme množstvo komentárov, z ktorých ide až nenávisť ku všetkému čo je „pokoncilové“. A to nie je duch katolíckej Tradície, ktorému je vlastná veľká láska k Cirkvi aj jej pastierom, vrátane osoby svätého Otca. Tým nechcem povedať, že musíme so všetkým súhlasiť. Ale neustále hovoriť o hlave Cirkvi ako Bergogliovi a o jeho priaznivcoch ako „Bergogliánoch“, je absolútne cez čiaru.
Platí to aj o vyjadreniach ako „Františkova Cirkev“ a podobne, čím podprahovo podsúvajú názor, že existuje aj iná Cirkev, než Františkova a akoby Cirkev nebola len jedna. Kristova Cirkev je však jedna a tou je katolícka Cirkev a na jej čele stojí svätý otec František. Napokon, keď sa aj niečo v Cirkvi kritizuje, je potrebné, aby naša kritika bola vecná. Zrejme aj vzhľadom na to, že na danom portáli nie je v súčasnosti nikto, kto by disponoval, nakoľko viem, teologickým vzdelaním, miesto vecných argumentov, ktoré sú chladne a striktne racionálne, nájdeme len citovo zafarbené útoky. Jedna fráza za všetky, z ostatne uverejneného článku. Je ich plný celý ich portál. Už ani kardinál Pell, mučeník viery im nie je dobrý:
“ Nebohý kardinál Pell, nech mu milosrdný Boh odpustí hriechy, vo svojom poslednom opise bergogliánskej mafiánskej mašinérie, ktorú mal možnosť dôverne a na vlastnej koži bolestne spoznať, udelil Jorgeho synodálnemu „procesu“ takéto vysvedčenie“
3.2.2024 uverejnil šéfredaktor ďalší článok, ktorým chvályhodne obhajuje celibát, avšak útočí znova citovým spôsobom a čo je horšie, falošnými argumentami. Zašiel tak ďaleko, že tvrdí nepravdu, že gréckokatolícky kňazi sa môžu ženiť, čo, samozrejme, pravda nie je. Gréckokatolíci sa môžu ženiť len pred kňazskou vysviackou. Keďže mal byť článok v prospech celibátu, autor minul pointu.
O tom, ako bez vedomia biskupa Schneidera, ho vtiahli do svojej kampane proti prijímaniu eucharistie na ruku, som už písal inde. Podnes deň sa snažia klamlivo presvedčiť o tom, že to boli slovenskí biskupi, ktorí jeho návšteve na Slovensku zabránili, hoci pravda je taká, že jej zabránili oni sami. Napokon si všimnite útočný článok proti Konferencii biskupov Slovenska, podľa ktorého sa na Slovensku zaviedlo požehnanie homosexuálov. Niekoľko významných zahraničných portálov, medzi nimi aj nimi často citovaný portál Bussola Quotidiana, hovoria opak. Kto má pravdu? Zahraničný, ničím nezaujatý portál, alebo skupina autorov tohto portálu, ktorá sa potrebuje k tej oficiálnej Cirkvi na Slovensku vyhraniť a za každú cenu na ňu útočiť?
Aby bolo na záver jasné, ako som to naznačil, viacerých redaktorov portálu si ľudsky vážim a som presvedčený, že napriek nesprávnemu konaniu im ide o vznešené ciele a dobro Cirkvi. Avšak takýmito metódami je jediné, čo sa dosiahne, veľká škoda, ktorá pracuje s vášňami a nie chladným, nezaujatým rozumom. Z tohto dôvodu som mal za potrebu sa rázne od tohto portálu dištancovať a vyzvať všetkých na ostražitosť. Niet sa napokon čomu čudovať, ak má niekto o „tradičnej omši“, a podobne, negatívny názor, ak si ho stotožňuje s názormi zmieneného portálu.
Aj z tohto dôvodu sme založili Spolok latinskej omše na Slovensku, ktorý chce možno viac diskrétne, avšak s plnou vernosťou prinášať články a diskusiu o pokladoch nie len liturgickej, ale celej katolíckej tradície na Slovensku. Takáto diskusia však musí vždy ostať veľmi vecná, pretože my nie sme revolucionármi, ktorých charakteristikou je „revolta“, ktorá sa vzhľadom na súčasnú krízu Cirkvi prejavuje aj na „pravej strane barikády“. Sme kontra-revolucionármi, ktorí si hrdo hovoria „Vir Catholicus, apostolicus plene Romanus“ ako to je napísané na hrobke veľkého kontra-revolucionára, prof. Plinia Corrêa de Oliveira.
