Kardinál Muller: Členovia Cirkvi môžu sklamať. Prosme o vytrvalosť.

Kardinál Müller počas vysviacok Inštitútu Dobrého pastiera v roku 2023 (foto IBP, fb)

Kázeň kardinála Müllera na sviatok svätých apoštolov Petra a Pavla pre tradičný inštitút Bonus Pastor vo Francúzsku

Katolícka cirkev dnes s veľkou radosťou oslavuje slávnosť apoštolov Petra a Pavla. Sám Pán buduje svoju Cirkev na skale v osobe svätého Petra, ktorý spája všetkých kresťanov vo vyznávaní Ježiša Krista, Syna živého Boha.

Toto spasiteľné vyznávanie Božieho Slova, ktoré sa stalo telom v Kristovi, je možné len vtedy, ak božské poslanie apoštolov pokračuje aj po ich smrti a ak sa ich autorita naďalej vykonáva v Kristovom mene. List rímskej cirkvi kresťanom z Korintu, pripisovaný Klementovi, tretiemu biskupovi na Petrovom stolci v Ríme, svedčí o apoštolskej postupnosti biskupov.

Ich autoritu učiteľov a pastierov vykonávajú hlavy Cirkvi, ktoré boli vysvätené samotným Bohom ako Kristovi služobníci v moci Ducha Svätého vkladaním rúk a modlitbou apoštolov a ich nástupcov (Sk 20, 28). Nové služby biskupov a kňazov, už v prvotnej Cirkvi spomínané popri apoštoloch (Sk 15, 6. 22; Sk 20, 17. 28; Tít 1, 6 - 9), ktorým pomáhajú diakoni (Sk 6, 2 - 6; Flp 1, 1; 1 Tim 3, 1 - 13; 5, 17 - 22), tvoria tri stupne jednej sviatosti, ako to jasne dosvedčuje apoštolská tradícia Hyppolita Rímskeho z prelomu 3. a 4. storočia.

Svätý biskup Ignác z Antiochie, kde pôsobili Peter a Pavol (Gal 2, 11) a kde boli učeníci po prvýkrát nazvaní kresťanmi (Sk 11, 26), už na začiatku 2. storočia svedčil o neodvolateľnom vývoji posvätnej služby v troch stupňoch takto:

„Nasledujte každý biskupa, ako Ježiš Kristus nasleduje svojho Otca, a kňazov ako apoštolov; čo sa týka diakonov, rešpektujte ich, ako to prikazuje Boh... Kde sa objaví biskup, tam bude spoločenstvo, rovnako, ako je okolo Ježiša Krista zhromaždená Katolícka cirkev.“ (List Smyrňanom 8, 1-2).

Podobne ako apoštoli, aj biskupi a ich nástupcovia vykonávajú Kristovo poslanie v Cirkvi až do jeho návratu ako učitelia viery, rozdávatelia milosti vo sviatostiach a pastieri podľa Ježišovho srdca (1 Klementov list 42-44; Lumen gentium 28).

Biskupi, kňazi a diakoni sú vnútorne naplnení Božou milosťou skrze Ducha Svätého, „aby boli dobrými Kristovými služobníkmi“ (Florentský koncil, Dekrét pre Arménov. DH 13 26). A táto milosť svätenia sa odovzdáva viditeľným a účinným znamením. Svätý Pavol napomína svojho žiaka, spolupracovníka a nástupcu v apoštolskej službe (Timoteja) nasledujúcimi slovami:

„Preto ti pripomínam, aby si roznecoval Boží dar, ktorý je v tebe prostredníctvom vkladania mojich rúk.“ (2Tim 1,6 porov. 1Tim 4,14). Aby sa odstránili všetky pochybnosti o podstate a forme sviatosti svätenia, pápež Pius XII. s „najvyššou apoštolskou autoritou“ určil nasledovné: „matériou posvätných rádov diakonátu, presbyterátu a episkopátu je jedine vkladanie rúk; takisto jedinou formou sú slová, ktoré určujú aplikáciu tejto maté­rie, ktorými sa jednoznačne naznačujú sviatostné účinky — totiž vysviackou udelená moc a milosť Ducha Svätého.“ (Apoštolská konštitúcia Sacramentum ordinis: DH 3859).

Pápež výslovne dodáva, že to platí pre všetky obrady univerzálnej Cirkvi, t. j. samozrejme aj pre západný latinský obrad v jeho vývojových štádiách pred liturgickou reformou Druhého vatikánskeho koncilu i po nej.

To ma priviedlo k rozhovoru s vysokým predstaviteľom Rímskeho dikastéria pre Boží kult. Ešte stále som bol dojatý vernosťou 20 000 mladých katolíkov, s ktorými som mohol na Svätodušný pondelok sláviť svätú omšu v nádhernej katedrále v Chartres, keď namietal, že to v žiadnom prípade nie je dôvod na radosť, pretože svätá omša sa slávi podľa starého mimoriadneho latinského obradu. Niektorí totiž považujú starý obrad svätej omše za väčšie nebezpečenstvo pre jednotu Cirkvi než reinterpretáciu Vyznania viery, či dokonca absenciu svätej omše. Uprednostňovanie starého obradu interpretujú ako prejav sterilného tradicionalizmu, ktorý sa viac zaujíma o teatrálnosť liturgie než o živé spoločenstvo s Bohom, ktoré sprostredkúva.

Odpovedal som, že ako bývalému profesorovi dogmatiky je pre mňa dôležitejší obsah sviatostí, res sacramenti, než obradná forma, ktorá je pre ne druhoradá, alebo presnejšie povedané: obrady, ktoré interpretujú viditeľný znak, ktorý sa skladá z matérie a formy.

Zjavená náuka viery a podstata sviatostí sú totiž Cirkvi dané neodňateľným a nemenným spôsobom, pričom existuje legitímna rôznorodosť teologických škôl a liturgických obradov. Tí, ktorí sa radi odvolávajú na Druhý vatikánsky koncil, aby iných obvinili z predkoncilovej mentality, by mali najprv dbať na varovania koncilu, ktorý v Dekréte o ekumenizme hovorí:

„V Cirkvi nech si všetci – podľa úloh, ktoré boli každému zverené – v rozličných formách duchovného života a disciplíny, v rozmanitosti liturgických obradov, a dokonca aj v teologickom rozvinutí zjavených právd ponechajú potrebnú slobodu, v nutných veciach zachovávajú jednotu a vo všetkom nech si prejavujú lásku. Takým spôsobom budú totiž oni sami v čoraz plnšej miere prejavovať pravú katolíckosť a apoštolskosť Cirkvi.“ (Unitatis redintegratio 4)

V tejto svätej hodine, keď je päť mladých ľudí vysvätených za diakonov a dvaja diakoni za kňazov, sa zamyslime nad tým podstatným.

Drahí kandidáti na sviatostnú vysviacku! Pozrime sa na samotného Ježiša, hlásateľa Božieho kráľovstva, ktorý k nám prichádza, veľkňaza novej zmluvy, dobrého pastiera, ktorý položí život za svoje ovce. Iba oslávený Pán v nebi vás môže urobiť svojimi zástupcami v moci svojho Ducha Svätého, aby ste – podľa svojich príslušných nariadení – mohli slúžiť spáse a vykúpeniu veriacich s jeho autoritou, prostredníctvom Božieho slova a sviatostí jeho milosti.

Vzhľadom na obmedzené možnosti ľudskej prirodzenosti a nedostatky vo formovaní nášho charakteru by si každý, koho Kristus osobne a osobitne povolal do tejto vysokej služby, mohol chcieť zúfať alebo zbabelo utiecť.

Svätý Pavol, ktorého si pripomíname spolu so svätým Petrom, bojoval so svojimi ľudskými slabosťami a stále znova prosil svojho Pána, aby mu odstránil tento tŕň z tela. Jediná odpoveď, ktorú dostal, bola:

„Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti." (2 Kor 12, 9) A práve preto chceme nasledovať jeho apoštolský príklad a denne sa modliť spolu s ním: „Preto mám záľubu v slabostiach, v potupe, v núdzi, v prenasledovaní a v úzkostiach pre Krista; Iebo keď som slabý, vtedy som silný.“ (2 Kor 12, 10)

Členovia Cirkvi, od laikov a rehoľníkov až po kňazov a biskupov, nás môžu sklamať, dokiaľ sú na svojej životnej púti. A na druhej strane, napriek našim najlepším úmyslom, aj my môžeme sklamať druhých a stať sa pre nich zdrojom podráždenia pre naše hriechy a nedbanlivosti. Zjavná prevaha zla vo svete, arogantné gesto nadradenosti modernej nevery, ľahostajnosť mnohých voči pokornej Ježišovej láske nás môžu obrať o mladícke nadšenie, ktoré nás poháňalo vykročiť k Božiemu oltáru a povedať svoje
Adsum. Ak nebudeme prosiť o dar vytrvalosti, o ktorom svätý Augustín napísal celú knihu proti semipelagiánom, naša oddanosť a ochota obetovať sa, sa ľahko môže zmeniť na zatrpknutosť a cynizmus.

Uprostred Nerónovho prenasledovania, o ktorom nám rímsky historik Tacitus hovorí s desivými podrobnosťami, Peter písal z Ríma prenasledovaným cirkvám v Ázii. Ako ich brat v apoštolskej službe sa obrátil najmä na kňazov: „Paste Božie stádo, ktoré je u vás; starajte sa oň nie z prinútenia, ale dobrovoľne, podľa Božej vôle, nie pre mrzký zisk, ale ochotne; nie ako páni nad dedičným podielom, ale ako vzor stáda. A keď sa zjaví Najvyšší pastier, dostanete nevädnúci veniec slávy.“ (1 Pt 5, 2-4).

A všetkým veriacim, ktorí sa vrátili ku Kristovi ako stratené ovce, k „pastierovi a biskupovi ich duší“ (1 Pt 2, 25), svätý Peter, na ktorom Pán neustále stavia svoju Cirkev, aby ju nepremohli brány pekla, hovorí: „Na neho zložte všetky svoje starosti, lebo on sa o vás stará. Buďte triezvi a bdejte! Váš protivník, diabol obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral. Vzoprite sa mu, pevní vo viere, a vedzte, že také isté utrpenie dolieha na vašich bratov po celom svete. A Boh všetkej milosti, ktorý vás v Kristovi Ježišovi, povolal do svojej večnej slávy; on sám vás po krátkom utrpení zdokonalí, posilní, utvrdí a upevní. Jemu vláda na veky vekov. Amen.“ (1 Pt 5, 8-11).

—Gerhard kardinál Müller, Rím

Previous
Previous

Profesor Blanco: Môj život s Benediktom XVI.

Next
Next

Pánov Duch naplňuje zemekruh