Profesor Blanco: Môj život s Benediktom XVI.

Počas jeho tohtoročnej návštevy na Slovensku na pozvanie Spolku latinskej omše, ktoré zabezpečil a sprostredkoval otec Ľubomír Urbančok, bol profesor Pablo Blanco z Navarrskej univerzity, laureát Ratzingerovej ceny a znalec diela a života Benedikta XVI. prednášajúcim odborníkom na konferencii Dilexi Decorem domus Tuae. Pri tejto príležitosti spolu viedli tento hlboký a inšpiratívny rozhovor.

Pán profesor, veľká vďaka za Váš čas na tento rozhovor. Na úvod by som sa spýtal, asi to je obligátna otázka, ako začal Váš vzťah s Josephom Ratzingerom?

Keby som mal odpovedať pravdivo, môj vzťah s Ratzingerom začal vlastne náhodne. Svojho času som prišiel do Pamplony s tou víziou, že sa stanem eventuálne členom profesorského zboru na Navarrskej univerzite. Krátko pred tým som dokončil doktorát z filozofie a na univerzite práve potrebovali niekoho, kto sa filozofiou zaoberá a keďže sa mi to pozdávalo, súhlasil som. Začal som však tiež pracovať na licenciáte z dogmatickej teológie. V tejto súvislosti mi povedali, že by bolo potrebné sa venovať nemecko-jazyčnej teológii. Nemecky som samozrejme nevedel, preto som namietal. Odpoveď však bola jednoznačná, a tak som sa začal učiť nemecký jazyk. Neskôr, keď prišiel moment, kedy bolo treba vybrať nejakého konkrétneho autora, ktorému by som sa venoval na doktoráte – a do úvahu pripadali rôzni autori – môj profesor José Morales mi povedal o Josephovi Ratzingerovi. Začal som teda študovať tému viera a rozum a svetové náboženstvá u Ratzingera. Napísal som doktorát a na moje prekvapenie sa práve téma viera – rozum stala zásadným pre jeho pontifikát. Svoj doktorát som obhájil len mesiac pred tým, ako bol Ratzinger zvolený za pápeža a preto žiaľ nemôžem povedať, že by bol medzi nami vzťah príčina – účinok.

Od prvých chvíľ jeho pontifikátu som videl, že ľudia Benedikta XVI. dobre nepoznajú, a to bol dôvod, prečo naňho veľa útočili. Povedal som si, že ho budem predstavovať druhým. Origenes hovorí: „To, čo nenávidia, v skutočnosti nepoznajú.“ A tak som sa pokúšal prispieť k správnemu obrazu o vtedajšom pápežovi Benediktovi. Neskôr sa pridali rôzne historické a biografické otázky, a tak som napísal jeho prvý životopis v španielčine. Aj keď, v skutočnosti prvý životopis bol publikovaný už pred tým, v roku 2004, teda skôr, ako sa stal pápežom. Napriek tomu ho mnohí novinári vôbec nepoznali. Preto bolo mojim úmyslom predstaviť pravdivý obraz o ňom a o jeho teológii širokej verejnosti.

Mohli by ste nám povedať niečo o vašom vzťahu s Ratzingerom: stretli ste sa s ním aj osobne? Bola medzi vami nejaká osobná komunikácia?

Áno, osobne som ho spoznal v Ríme. Vtedy som ešte nebol kňaz, len laik – seminarista. Kuriózne je, že som ho poznal počas jednej udalosti, ktorú sme organizovali. Bol som vtedy ceremoniárom a organizoval som túto udalosť pre významných hostí, na ktorú bol pozvaný aj Ratzinger. Keď prišiel, bol som plný očakávania, pretože som, pravdu povediac, ani nevedel, ako sa v prítomnosti takého kardinála mám správať. Čo ma na ňom však hneď zaujalo, bolo naopak jeho správanie. Mohol povedať: Chlapče, daj si odchod, pretože prišla významná osoba. Lenže on sa miesto toho obrátil na mňa s požiadavkou o inštrukcie – čo má robiť. Táto jednoduchosť ma úplne odzbrojila.

Pravdou je, že neskôr, keď som dokončil doktorát, som mu ho poslal a on mi odkázal, že chce so mnou hovoriť, aby ho okomentoval. To sa však už neudialo, pretože ho zvolili za pápeža.

Ten dojem jednoduchosti, ktorý som z neho mal pri spomínanom osobnom stretnutí, sa mi pri čítaní jeho diel len potvrdil. Ratzingerove myšlienky sú, okrem im vlastnej hĺbky a erudície, veľmi jasné a veľmi jednoduché. Na radu profesorky teológie, ktorú sme mali na teologickej fakulte Navarrskej univerzity, volala sa Jutta Burggraf, som Ratzingera začal študovať systematickým a tiež tematickým spôsobom, pretože som sa formoval ako teológ a profesor. Vtedy už bolo jasné, že Ratzinger sa stane mojím učiteľom. Postupne ma začali pozývať na konferencie, žiadali odo mňa články a z tohto prvotného tematického štúdia vzišla kniha s názvom „Teológia Josepha Ratzingera, Úvod“, ktorá je tiež preložená do angličtiny.

Toto bol vzťah, ktorý som s ním rozvíjal. Osobne som sa s ním stretol len raz, samozrejme skrze jeho knihy som sa s ním stretal pravidelne, a takto sme vlastne boli v neustálom dialógu, ktorý bol a je pre mňa vždy veľmi obohacujúci.

Keď ste študovali jeho dielo, v čom podľa Vás spočíva jeho, povedal by som, „dedičstvo“? V čom je podľa Vás Ratzinger aj pre budúcnosť významnou osobnosťou dejín teológie?

Je známe, že najviac rozpracovaná a povedal by som najdôležitejšia časť jeho diela je eschatológia a ekleziológia. V týchto oblastiach publikoval a pracoval najviac. Tiež je pravda, že nemal možnosť rozvíjať svoje myšlienky systematickým spôsobom. Veľkí nemeckí dogmatickí teológovia zvykli publikovať svoje diela v hrubých zväzkoch, avšak Ratzinger pre svoje pastoračné záväzky nemohol vypracovať teologickú syntézu takého charakteru. Jeho myšlienky sú preto, povedal by som, roztrúsené: nejaký článok nájdeme tu, inú jeho konferenciu tam.

Počas podrobného štúdia Ratzingera som však zistil, a to ma veľmi zaujalo, že je veľmi systematický, či povedal by som organický. Jeden americký autor hovorí o jeho „inner consistency“, čiže o vnútornej konzistencii celého jeho myslenia. Myslím si, že práve toto je to veľmi cenné na jeho myslení. Ratzinger je koherentný, aj keď sa nejedná o nejaký systém, ako je napríklad hegeliánsky systém, kde je všetko presne zaškatuľkované. Jeho myslenie je organické v tom zmysle, že sa postupne konfrontuje so všetkými pastoračnými a intelektuálnymi potrebami Cirkvi. V tomto spočíva veľká hodnota jeho myslenia, v onom realizme, bezprostrednosti, kde je jeho špekulácia neustále spojená s reálnymi problémami.

Tiež si môžeme všimnúť, že koherencia u Ratzingera znamená vnútornú prepojenosť. Jeho náuka o stvorení sa spája s kristológiou a s tým, čo hovorí o liturgii, o Písme, spáse, ekleziológii, mariológii či eschatológii. Vidíme, že všetko súvisí so všetkým a každá jednotlivosť má čo dočinenia s celkom. A to bez toho, aby išlo o systém, ktorý by bol prepojený nasilu. Hoci nemohol napísať dielo podobné Summe svätého Tomáša, to jeho je organické, je unitárne a koherentné. Preto ho ktokoľvek môže využiť ako zdroj s jasnými odkazmi a s veľkou hĺbkou, môže sa uňho takpovediac napiť z prameňov Písma, liturgie, z celej Tradície Cirkvi, z najlepšej teológie dvadsiateho storočia z francúzskeho a nemeckého prostredia. Môžeme teda povedať, že bez toho, aby to sám chcel, vytvoril určitý systém, ktorý už vtedy predvídal problémy, ktoré riešime dnes. Táto jeho aktuálnosť, vízia do budúcnosti, je podľa mňa jeho veľkým prínosom.

Čo bude podľa Vás, keď o sto rokov budú hodnotiť pontifikát pápeža Ratzingera, jeho zásadnou črtou či charakteristikou? Ak si totiž vezmeme napríklad u svätého Leva Veľkého je to kristológia, u svätého Pia V. je zásadnou črtou jeho reforma misála a breviára podľa želania Tridentského koncilu. Čo to bude u Benedikta XVI.?

Veľmi sa mi páči, že zvýrazňujete „povolanie pre budúcnosť“, ktoré má myslenie Benedikta XVI. Je pravda, že jeho pontifikát bol krátky, no o to intenzívnejší. Myslím si, že aj on sám veľa pozeral do budúcnosti. Samotné jeho gesto zrieknutia sa úradu je v tomto zmysle dosť veľavravné. Okrem tohto sa mi zdá, že dobre odráža víziu ohľadom Petrovho úradu, ktorú on sám zastával. Istým spôsobom ma prekvapuje to, čo sám hovorí: „Nepovedal som ešte všetko, čo malo byť povedané.“ A toto je to povolanie pre budúcnosť, projekcia do budúcnosti. Myšlienky, ako napríklad téma môjho doktorátu – vzťah medzi vierou a rozumom. Toto je projekcia kresťanstva do aktuálnej sociálnej reality, do intelektuálneho sveta; sú to tender points – citlivé body, ktoré pomáhajú pri vytváraní niečoho, konkrétne pri vytváraní vzťahov, a to tiež s neveriacimi. Slúžia taktiež k tomu, aby zostali vo verejnom živote prítomné isté univerzálne hodnoty, ktorými nie sú len tie kresťanské: platnosť a dôležitosť skutočnosti nazývanej „prirodzenosť“, platnosť prirodzeného zákona.

Spomenul by som v tejto súvislosti jednu anekdotu. Keď bol Benedikt XVI. v roku 2011 na oficiálnej návšteve v Nemecku, pri tejto príležitosti navštívil Bundestag – nemecký parlament. Ekologisti chceli túto jeho návštevu z ideologických dôvodov bojkotovať. Napokon sa však v parlamentnej sále objavili a zostali veľmi prekvapení. Pápež ich totiž použil ako príklad. Povedal: „Vy ste otvorení pre realitu. Nie ste ako tieto umelo vytvorené budovy bez okien, uzavreté realite, ktorá ich obklopuje – prírode.“ Myslím si, že toto je úloha, ktorá sa očakáva od nás kresťanov v dialógu so všetkými osobami – vyzdvihovať hodnoty, ktorú sú dobré pre všetkých. Napríklad: ochrana života, ochrana rodiny nie je výhradne katolíckou témou, je témou čisto prirodzenou, ľudskou, je to veľakrát vedecká téma. Skrze vedu a rozum sa potom môžu budovať mosty. Alebo otázka pokoja. Pokoj vychádza z dialógu, nie však z dialógu, kde sa len deklarujú dobré úmysly, lež z dialógu, ktorý je racionálny a poctivý. Teda, kde sa chápe, že pokoj je to najpriaznivejšie pre všetkých, aj keď možno istým sektorom neprináša okamžité ekonomické výhody.

Inou veľkou témou, ktorú Ratzinger predkladá je vzťah medzi pravdou a láskou. Ide o prierezovú tému, ktorá prechádza celým jeho myslením, je ako „mantra“, ktorá sa opakuje počas celého jeho pontifikátu. Pravda bez lásky je tvrdá, je krutá. Láska bez pravdy je naopak svojvoľná a môže nás viesť k pádu do čistého sentimentalizmu. Ide tu o témy s veľkou perspektívou a dôležitosťou aj smerom do vnútra Cirkvi. Napríklad dôležitosť liturgie. Ratzinger dáva príklad a prirovnáva liturgiu k nukleárnej fúzii. Táto čistá energia, hýbe celou Cirkvou, je najvnútornejším srdcom, o ktoré sa staráme. Cirkev žije, rastie, rozvíja sa a tiež vychádza, aby evanjelizovala. Dôležitosť Písma pre Cirkev, v ktorom nachádzame množstvo ukrytých právd, ktoré treba odhaľovať. Alebo, ako by sme mali čítať Písmo, aj vzhľadom na debatu s protestantmi. Keď hovoria o princípe „sola scriptura“ (iba Písmo je jedinou normou toho, čo Cirkev učí) a potom povedia „sola scriptura nunquam sola“ (nie len Písmo samotné je normou učenia Cirkvi), teda princíp „sola scriptura“ je čistá utópia, pretože potrebujeme kontext, interpretatívny kľúč, ako čítať Písmo.

A opäť, ďalšia veľká téma, je téma tradície. Benedikt XVI. predniesol katechézy o apoštoloch, o svätom Pavlovi, cirkevných Otcoch, vrátane stredovekých a moderných teológov. V nich vysvetľuje, že tradícia nie je akýsi monolit, fosília, lež je živou tradíciou, ktorá sa podobá viac na rieku plynúcu až k nám, v ktorej sa môžeme okúpať, a z ktorej potom vychádzame vždy obohatení a oživení. Páči sa mi citovať výrok skladateľa Gustava Mahlera, ktorý hovorí, že tradícia nie je obdivovanie popola, ale udržiavanie plameňa, jeho oživovanie, nasycovanie.

Načrtol som niektoré okruhy, ktoré pápež Benedikt prehĺbil, aj keď samozrejme v jeho teológii je takýchto tém omnoho viac, no ide o to, že zostávajú pre budúcnosť či ako sa hovorí „na potom“. Majú neustálu platnosť. Mali ju v momente, keď boli formulované, majú ju teraz a budú ju mať aj v budúcnosti. Je v nich spomínaná skrytá virtualita. Podobne, Druhý vatikánsky koncil, ktorý je veľkou neznámou. Je ukrytým pokladom, na ktorý sa veľa odvolávame, no máme tu otázky, ktoré zostali takmer bez reflexie. Dnes hovoríme o synodalite, o koncepte laika, ktorý sa na koncile objavil, o spolupráci medzi laikmi a pastiermi v Lumen gentium 10, o koncepte očisťovania Cirkvi, ekumenizme. Celý Druhý vatikánsky koncil obsahuje možnosti, z ktorých sa nečerpalo dostatočne. A preto vstupujeme do diskusií viac či menej hlbokých či povrchných a to často bez toho, aby sme sa odvolávali na túto chartu magnu Cirkvi tretieho tisícročia, ktorou Druhý vatikánsky koncil určite je.

Pre nás na tejto konferencii je dôležitý práve liturgický aspekt pontifikátu Benedikta XVI. Podľa Vás je toto bod jeho myslenia, kvôli ktorému bude aj v budúcnosti najviac zdôrazňovaný jeho prínos?

Možno áno, aj keď to nie je výhradne jeho myšlienka, pretože to patrí k eucharistickej eklezológii, skrze ktorú sme vo vzájomnom silnom spojení s východnými katolíckymi cirkvami a tiež s ortodoxnými cirkvami. Možno vzhľadom na budúcnosť, aj keď ja nie som prorok, pôjde o ideu, ktorá bude mať ešte potencialitu k veľkým veciam. Pre Ratzingera išlo tiež o veľký objav. Myslím si totiž, že na začiatku mal trocha funkcionalistický koncept liturgie.

Na jednom kongrese o Ratzingerovi, ktorý sa konal v Dubline, sa mi stala takáto vec: bol tam jeden evanjelik, ktorý hovoril o Ratzingerovi vo svojich „evanjelických“ termínoch, ktorými ho príliš nespájal s tým, čo je katolícke, pretože mal iný druh pohľadu a priorít. Ja som počúval jeho prednášku a potom som sa ho spýtal: – Prečo sa zaoberáte Ratzingerom? Ste predsa evanjelik. – A on mi odpovedal: – Ratzinger mi pomohol pochopiť, že liturgia nie je len čímsi psychologickým. – Tento poznatok je veľmi hlboký. Zaujímavé pritom bolo, že išlo o evanjelika. Vieme, že ich liturgie sú viac menej emocionálne a to, čo v nich možno vnímať, je skôr psychologické, subjektívne. Tento však objavil u Ratzingera, že v liturgii sa deje čosi, čo presahuje jeho vlastné možnosti – intelektuálne, psychologické či čisto osobné. Neviem, či u samotného Ratzingera prebehol proces takéhoto typu, pretože on sám sa vzdelával v liturgickom hnutí a samozrejme je mu veľmi blízko. No myslím, že aj on postupne objavil tú úžasnú silu liturgie.

Spomínali ste nové liturgické hnutie. Tento výraz sa mi, s odkazom na Ratzingera, páči viac, ako pojem „reforma reformy“, ktorý mi príde až príliš proti reformný a málo reaktívny. Pochádza skôr od kardinála Saraha, pretože ja som výraz „reforma reformy“ u Ratzingera hľadal, no nenašiel som ho, aj keď sa môžem mýliť. Zdá sa mi však adekvátnejšie pre definovanie toho, čo navrhuje Ratzinger, používať pojem nové liturgické hnutie. Ak objavíme hĺbku a silu liturgie, ona nás privedie k obnove celého nášho osobného života. A ak hovoríme o liturgii, nehovoríme len o Eucharistii, lež o všetkých sviatostiach. Tiež o krste, o pokání, ako druhom krste, o všetkých siedmych sviatostiach, o momente, kde máme možnosť obnovenia, načerpania sily tiež s perspektívou novej evanjelizácie.

Keď čelíme tejto hroznej vojne na Ukrajine, zvyknem si spomenúť na anekdotu, kedy knieža Vladimír vyslal poslov do celého sveta, aby zistili, ktoré náboženstvo bude pre jeho kráľovstvo najlepšie. Poslovia najprv prišli do Bulharska, kde boli moslimovia. Potom navštívili katolícke Nemecko, čo sa im pozdávalo viac, až napokon prišli do Konštantínopolu, kde ich cisár prijal so všetkými poctami a počas liturgie, ktorá sa slávila, vyhlásili, že objavili nebo na zemi. Tak sa obrátili na kresťanstvo. Toto je dynamika evanjelizácie, pretože dobré slávenie liturgie má veľkú príťažlivosť. Niekedy si myslíme, že evanjelizovanie si vyžaduje organizovanie rôznych stretnutí, veľkého zhromaždenia ľudí, alebo čosi, čo sa podobá rockovému festivalu – myslím si, že dnes to tak trocha potrebujeme, nemám nič proti – ako napríklad aj svetové dni mládeže. Avšak, takúto obrovskú udalosť, akou sú svetové dni mládeže, nebudete počas života organizovať každodenne. Je to nemožné. Liturgia sa však slávi každodenne. Je kvapkou ku kvapke, ktorá vám je osožná pre osobný úžitok a až následne ten sociálny. Keď sa ma pýtali, čo robiť pre porážku relativizmu, odpovedal som, že treba dobre sláviť liturgiu. Pretože liturgia žije tú pravdu, ktorá sa z lásky vtelila, zomrela a stala z mŕtvych. Táto pravda je Ježiš Kristus. Liturgia reálne sprítomňuje Krista. To priťahuje najviac, najviac evanjelizuje. Áno, treba robiť rôzne druhy aktivít, no toto je jadrom, intímnym srdcom všetkého, ako o tom hovorí Ratzinger.

Vo svojej prednáške na konferencii ste spomínali dôležitosť primátu Boha, zvlášť v liturgii, ktorý je však dnes zastieraný množstvom aktivizmu. Liturgia sa tak javí ako čosi druhoradé a nedôležité. Ako na tento fenomén reagoval Joseph Ratzinger?

Pre Ratzingera je aktivizmus skutočná „čierna beštia“, je to čosi veľmi nebezpečné. Ide o pokušenie, ktoré ohrozuje ako kňazov, tak kresťanov vo všeobecnosti. Je preto dôležité strážiť si intímne jadro adorácie. Ak sa nemodlíme, ak neadorujeme, ak neslávime, môžeme robiť veľa vecí, môžeme ich dokonca robiť s veľmi dobrými úmyslami, no tieto robíme len svojimi silami, ktorých nie je veľa a rýchlo sa vyčerpajú. Ak sú však konané v zjednotení s Bohom, v spoločenstve s Bohom, ktoré dosahujeme skrze slávenie liturgie a osobnú modlitbu, zdieľame Božiu silu. Toto poukazuje na primát Boha, prvenstvo Boha. Pre Ratzingera je táto priorita Boha niečím absolútnym.

Hovoríme o aktivite, preto spomeniem jeden vtipný moment zo života jedného môjho priateľa – farára, ktorý na fare našiel obraz, na ktorom bolo namaľované heslo: „Tých, ktorí sa nemodlia, Boh trestá stretnutiami.“ Ide o vtip, no takto môžeme vysvetliť, ako často si myslíme, že Cirkev závisí od našej činnosti, od našich stretnutí, našich hlasovaní, našich debát, od množstva papierov či mnohých druhov činností. Prízvukujem, že sú potrebné, nie som proti nim. Pre Ratzingera je však základným elementom to, že Cirkev sa rodí z liturgického zhromaždenia, zo samotného slávenia. Preto definuje Cirkev ako Boží ľud, ktorý sa zhromažďuje okolo Slova, tela a krvi Krista.

Ratzinger často vo svojom diele otvára otázku slávenia omše „ad orientem“, čiže smerom k východu. Odvrátenie sa od toho smeru spôsobilo liturgii mnoho škôd, ktoré chcel napraviť tým, že navrhol, aby sa do stredu oltára umiestnil kríž. Vieme, že toto umiestnenie kríža nikdy ako pápež nenariadil. Ako pozeráte na slabú odozvu voči tejto jeho iniciatíve práve vo vnútri Cirkvi?

Áno, tento dojem z neho skutočne môžeme získať, pretože v podvedomí máme istú autoritársku predstavu, ktorá nariaďuje: Treba to robiť tak, ako ja! Ako keď niekto udrie na stôl a prikáže iným, aby ho napodobňovali. Pravda sa však predkladá, nie nanucuje. Toto sa naozaj môže chápať ako slabosť, alebo, ako dôvera v silu pravdy. Ratzinger nepracoval štýlom päťročnice. Ak by nariadil, aby sa kríž umiestnil do centra oltára, mohol by prísť v budúcnosti povedzme pápež Pius XXIV. a prikázať opak: kríž dať z oltára preč. Ak ho tam však len v tichosti ponechá, naraz si niekto všimne, že má zmysel dať kríž do centra oltára, pretože dáva do centra slávenia Krista. Sila pravdy, ktorá presviedča sama osebe je väčšia, ako nariadenie.

V tomto zmysle je tiež zaujímavé, že slávenie „versus orientem“ (smerom na východ) má svoj ekumenický zmysel. Samotné východné cirkvi slávia smerom na východ. Dokonca ja sám, keď som sa zaoberal protestantizmom som videl, že mnohí protestanti mali oltáre orientované na východ. Benedikt XVI. ponechal túto otázku na slobodnú diskusiu a kvôli tomuto ho obdivujem. Ponechal slobodu – každý sám musí rozlišovať a skúmať, čo urobí, ako bude konať. Jediné, čo povedal bolo: teraz nebudeme robiť chaos. Ak sa urobili oltáre smerom k ľudu, ponecháme ich, no ja navrhujem, aby sa do ich stredu umiestnil kríž, aby sa jasne vedelo, kto je centrom slávenia. Toto je návrh. Myslím si, že s postupom času by sa videli možnosti, ako tento návrh realizovať. Kto ho môže prijať, nech ho prijme. Myslím si, že s týmto postojom budú všetci víťazmi. Ja osobne, keď slúžim eucharistiu a vidím kríž v strede, veľmi mi to pomáha sústrediť sa a zamerať sa na podstatu toho, čo sa slávi.

Ratzinger si po svojej voľbe za pápeža vybral meno Benedikt, čím sa prihlásil k benediktínskej tradícii. On sám to potvrdil vlastnými slovami niekoľko dní po svojej voľbe. Pre svätého Benedikta je liturgia „opus Dei“ (Božie dielo), čo je výraz veľmi blízky Ratzingerovmu poňatiu liturgie. Chcel by som sa teda spýtať, ako vy vnímate toto prepojenie? Čo môže toto prepojenie znamenať pre dnešok?

Predtým, ako sa vám pokúsim odpovedať, chcel by som povedať, že to, čo ma veľmi zaujalo na Ratzingerovi, bola skutočnosť, že keď napríklad išiel na stretnutie s tradicionalistickými katolíkmi, nemal s nimi žiaden problém. Ak by bol politikom, mohol by si povedať, že čosi také neposlúži jeho dobrému obrazu alebo kariére. Ratzinger však videl, že tieto osoby majú hlbokú lásku k liturgii, túžbu byť blízko pri Kristovi a žiť v súlade s jeho náukou. Nekonal teda v tomto prípade vôbec politicky.

Aby som vám však odpovedal. Nedávať prednosť ničomu pred Kristom – tento kristocentrizmus svätého Benedikta pápež Benedikt sám prijal. – Chcem, aby bol môj pontifikát kristocentrický, – povedal. Napokon, čo počas svojho pontifikátu robí? V prvom rade píše dielo – trilógiu – o Ježišovi z Nazareta. Nie preto, že by nemal čo robiť, pretože v skutočnosti mal veľké množstvo práce a problémov na riešenie. Zhodnotil však, že hovoriť o Kristovi bude jednou z primárnych úloh jeho služby. Na prvom mieste kristocentrizmus a následne liturgia ako Opus Dei (Božie dielo) a nie ako to hovoril Luther „Menschenwerk“ – opus hominum (ľudské dielo). Ak sa necháme príliš uniesť funkcionalizmom, pragmatizmom, môžeme si začať myslieť, že liturgia závisí od nás. Samozrejme, že je dôležitá ľudská spolupráca – krásne spievať, zorganizovať celé slávenie – no hrozí nám, že liturgiu urobíme natoľko ľudskou, že zatienime samotné tajomstvo, ktorým je. Dôležité je teda robiť všetko tak, aby ľudské konanie bolo presmerované k tomu, čo je prvotné, k opus Dei, teda k tomu, čo koná Boh – to je liturgia. Vyžaduje si to tiež určitú atmosféru, počas ktorej zostane protagonizmus celebranta v pozadí. Ratzinger často hovorí, že hrozí, že môžeme liturgiu premeniť na nejakú show, predstavenie, kde sa kňaz premení na centrum celého slávenia, čo je však podvod. Už to potom nie je opus Dei, lež opus hominum, v tomto prípade opus homini (dielo konkrétneho človeka).

Ratzinger zároveň upozorňuje, že liturgia má tiež veľkú evanjelizačnú silu. My často vytvárame protiklady: alebo liturgia, alebo starostlivosť o chudobných. Alebo liturgia, alebo evanjelizácia. Obidve sú však kompatibilné, nie? Možno sme si nikdy neuvedomili tento veľký evanjelizačný potenciál, ktorý samotná liturgia má. Liturgia potom tiež ovplyvňuje kultúru. Benediktíni premenili stredovekú kultúru na podklade svojho „ora et labora“ (modli sa a pracuj). Dobre sa modlili, usilovne pracovali a touto činnosťou zmenili kultúrnu panorámu. Preto katolícke myslenie nie je nikdy dialektické, nikdy nie je vylučujúce (aut-aut), lež je vždy inkluzívne (et-et). Pre Ratzingera liturgia nie je nejakým druhom útočiska či úteku od sveta s túžbou nič viac o ňom nevedieť. Liturgia nás naopak, vrhá viac do centra sveta, dovoľuje kresťanom, aby boli dušou sveta, ako hovorí antický kresťanský autor. Kresťan je elementom, ktorý oduševňuje, ktorý osvecuje svet. Máme byť svetlom a kvasom toho sveta. Myslím si, že toto je prítomné tiež u svätého Benedikta, ktorý nás nepremení na mníchov žijúcich v horách, ktorí zabúdajú na svet, lež ukazuje nám, že byť viac ponorení v Bohu, znamená byť viac ponorení do sveta, s tým, že napĺňame poslanie, ktoré nám ako kresťanom Boh dal.

Svoju sobotnú prednášku na konferencii ste zakončili citáciou samotného Ratzingera, ktorý, s nádychom sentimentalizmu, ako dobrý Bavor, spomína na procesiu Božieho tela. Táto ľudová zbožnosť sa stala v istom zmysle „domácou liturgiou“, aj má verejný charakter. Aká je podľa vás úloha tohto fenoménu, ktorý nie je len záležitosťou minulosti?

S týmto môžeme nadviazať na to, čo som práve povedal. Myslím, že je známe, že sviatok Božieho tela má stredoveký pôvod, pochádza z roku 1264, ak sa nemýlim. Proti tomuto sviatku veľmi bojovali práve protestanti. Prvé, čo, urobili nemecké kniežatá, keď boli pozvané zúčastniť sa tejto procesie, odpovedali: neveríme. Takto sa objavuje teologická otázka: v Eeucharistii je prítomné slávenie, avšak nie po slávení. Preto vystavenie Najsvätejšej Sviatosti alebo adorácia či požehnanie Sviatosťou, alebo procesia Božieho tela nemajú žiadny zmysel. Avšak, a to hovorí Ratzinger, Ježiš, skutočne, opravdivo a podstatne prítomný v Eucharistii, chce vyjsť do sveta. Prečo zostal v Eucharistii? Nie preto, aby utíšil naše vlastné osobné, individualistické potreby, lež preto, aby spasil svet. Toto „vyjsť z eucharistie“, je tiež spôsob ako posväcovať svet.

Je kuriózne, ako Ratzinger spája eucharistiu nielen s veľkonočným tajomstvom: s utrpením, smrťou a vzkriesením Krista, lež aj s momentom stvorenia. V tomto zmysle môžeme povedať, že tým najekologickejším úkonom na svete je práve slávenie Eucharistie, pretože v Eucharistii sa stvorenie obnovuje. Samozrejme týka sa vykúpenia, no tiež stvorenia. A tak hovoríme, že tento moment je najintenzívnejším momentom, kedy je Boh prítomný vo svete, vo svete, ktorý prišiel spasiť. A preto sa vtelil, trpel, zomrel a vstal z mŕtvych na tretí deň. Všetku túto symboliku vidíme v procesii Božieho tela.

Niekto môže povedať, že prvotní kresťania vôbec nepremýšľali nad niečím takým, ako je procesia Božieho tela. No ja by som povedal, a hovorí to aj Ratzinger, že vnímame organický rozvoj liturgie, rastúce vedomie tohto, čo je eucharistické tajomstvo. Preto môžeme povedať, že prvotní kresťania si sú dobre vedomí bohatstva, ktoré Eucharistia obsahuje. Práve preto Eucharistiu nielen slávili. Tiež ju nosili chorým, uchovávali ju v bohostánkoch, adorovali ju, konali eucharistické slávenia mimo omše. To všetko znamená, že sa postupne odkrývala sila a moc, ktoré obsahuje Eucharistia. Eucharistia tvorí Cirkev, okolo eucharistie sa počas procesie zjednocuje celá Cirkev v jej rôznych údoch, charizmách a úradoch, no Eucharistia tiež v istom zmysle nanovo tvorí, obnovuje a oživuje stvorenie a svet.

Pán profesor, chcel by som Vám ešte raz poďakovať za rozhovor, za to, že ste tieto dni boli medzi nami.

Aj ja by som si dovolil vyjadriť svoju vďačnosť a chcel by som aspoň takto, pár slovami, poďakovať zvlášť za slovenskú pohostinnosť. Úplne ma ohromila. Čo ma tiež zaujalo, je skutočnosť veľkého bohatstva kresťanskej tradície v tejto zemi. Chcel by som všetkých povzbudiť, aby prehlbovali tieto kresťanské korene, ktoré potom prinesú nové kvety a nové plody. Objavujte možnosti, ktoré máte vo svojej kultúre a tradícii a nebojte sa budúcnosti, pretože konanie Boha a zvlášť Ducha Svätého v týchto krajoch bude pokračovať naprieč storočiami. Pán Boh zaplať za všetko!