Americký Profesor Francesco Giordano: „Účasť na konferencii o Benediktovi XVI. v Trnave bola veľmi obohacujúca.“
Diskusia počas prestávky konferencie, zľava doprava: o. Ľubomír Urbančok, Prof. Blanco, Prof. Giordano, Prof. de Mattei
Otec Francesco Giordano, diecézny kňaz a profesor, je od júla 2015 riaditeľom rímskej pobočky Human Life International. Za kňaza bol vysvätený v januári 2009 a zároveň vyučuje na Angelicum a v rímskom programe Katolíckej univerzity Ameriky. Giordano, ktorý sa narodil vo Francúzsku francúzskej matke a taliansko-americkému otcovi, žil v Juhoafrickej republike a Spojených štátoch, než sa v roku 2005 vrátil do Ríma.
Jeho vzdelanie zahŕňa bakalárske štúdium na Vanderbilt University, magisterský titul z University of Chicago, licenciát z Pápežskej univerzity svätého Tomáša Akvinského a doktorát zo systematickej teológie na Pápežskej univerzite Svätého kríža.
Aké sú vaše spomienky na Benedikta XVI.? Najmä osobné?
Do Ríma som prišiel ako seminarista na jeseň 2005 a pamätám si, ako som bol v apríli veľmi nadšený, keď som z Chicagskej univerzity videl zvolenie kardinála Josepha Ratzingera na pápežský stolec. Poznal som jeho diela, ktoré vydalo vydavateľstvo Ignatius Press.
Výslovne si spomínam, ako môj profesor Jean-Luc Marion (člen francúzskej akadémie a držiteľ Ratzingerovej ceny za teológiu pozn. prekl.) poznamenal, že nový pápež „nie je tomista“. V skutočnosti som pochopil, že Ratzinger je tak trochu svojský. To, že nebol tomista, neznamenalo, že bol antitomista. Vedel som, že jeho priateľ Josef Pieper ho ovplyvnil, aby si po počiatočnom znechutení z neoscholastiky, ktorá vtedy panovala v katolíckych seminároch a inštitútoch, cenil svätého Tomáša.
Pobyt v seminári v Ríme počas jeho pontifikátu bol skvelou skúsenosťou, pretože sme mali mnoho príležitosti stretnúť sa s ním počas rôznych slávností. Výslovne si spomínam na prvú slávnosť s pápežom: bola to svätá omša pri príležitosti 40. výročia ukončenia Druhého vatikánskeho koncilu, čo bola téma, ktorá bude počas jeho pontifikátu veľmi dôležitá.
V čom vidíte jeho najdôležitejší prínos a dosah jeho pontifikátu pre Cirkev a dnešný svet?
Domnievam sa, že najdôležitejším prínosom jeho pontifikátu pre Cirkev je ucelená vízia objasnenia Druhého vatikánskeho koncilu, objasnenia, na ktorom počas svojho pontifikátu pracoval už Ján Pavol II. s pomocou samotného Ratzingera. Zjavne to bolo pokračovanie. Prebiehali rozhovory o rôznych dokumentoch, napríklad o Gaudium et spes, v ktorých Svätý Otec jasne vykladal tie oblasti, v ktorých ešte stále vládli nejasnosti. Boli tu iniciatívy konferencií v Ríme na tento účel. Povedzme, že kým Ján Pavol II. objasňoval morálne témy, Benedikt XVI. objasňoval dogmatické témy o Cirkvi a svete. Jednou z hlavných tém bola liturgia, pretože liturgia vyjadruje nielen poklonu, ktorú má Bohu vzdávať jednotlivec, ale aj poklonu, ktorú má Bohu vzdávať Cirkev.
Pápež bol v podstate znepokojený krízou viery v súčasnom relativistickom kontexte. Preto jeho prvá encyklika bola Deus Caritas Est súvisela s jeho diskurzom o teologických cnostiach. Je to veľmi zaujímavá voľba, pretože je podobná štruktúre Sumy teologickej svätého Tomáša Akvinského. Z teologických cností, zdanlivo morálnej témy, sa vyvodzujú zásadne dogmatické pravdy, zásadne ľudské a božské. Benedikt XVI. bojoval proti dualizmu, ktorý vidí v humanizme bez Boha a fideizme bez človeka. Práve preto je Ježiš taký dôležitý pre jeho magisteriálne učenie. Tento Prostredník je plne človekom a plne Bohom v jednej osobe.
V tejto encyklike sa venuje všetkým témam. Snaží sa napríklad objasniť niektoré dnes najrozšírenejšie mylné predstavy o vzťahu lásky medzi Bohom a ľuďmi. Vysvetľuje, že zrelá láska k Bohu predpokladá zjednotenie Božej a ľudskej vôle. Podobne ako mnohí iní kresťanskí autori to uvádza spôsobom, ktorý, ak sa vytrhne z kontextu, znie trochu ako heretické výroky kvietistov. Pápež hovorí: „Božia vôľa už nie je pre mňa cudzou vôľou... ale je teraz mojou vlastnou vôľou.“ (č. 17) Ak by sa táto pasáž chápala tak, že ľudská vôľa je odstránená alebo zanikla a nahradená Božou vôľou, zdalo by sa, že ide o ústrednú doktrínu kvietistov. Namiesto toho je postoj pápeža Benedikta XVI. podobne ako postoj svätého Tomáša Akvinského veľmi vzdialený od učenia kvietistov.
Minulý rok ste mali na konferencii aj prednášku. Tento rok ste boli naším hosťom. Ako vnímate tohtoročnú konferenciu a konferenciu ako celok?
Vidím len a len zlepšenie. Predovšetkým pozvanie veľadôstojného pána profesora Pabla Blanca Sarta, posledného laureáta Ratzingerovej ceny, bolo pre toto každoročné stretnutie na Slovensku o osobnosti Ratzingera veľmi dôležité. Okrem toho bol obohatením diskusie aj profesor Roberto de Mattei, odborník na Druhý vatikánsky koncil.
Prof. Blanco Sarto sa podrobne venoval aspektom liturgie, ktoré sú Benediktovi XVI. veľmi blízke: adorácii, soteriológii, ekleziológii a kristológii. Profesor, počnúc Ratzingerovými spismi o transsubstanciácii z roku 1964, ukázal, že pokiaľ ide o Eucharistiu a posvätnú liturgiu, ide o Ježiša Krista, Božskú osobu, ktorá prijala ľudskú prirodzenosť. Keď ide o Krista, človek prekračuje to, čo je len ľudské. V kontexte naturalizmu, ktorý zažívame už viac ako dve storočia, Cirkev vo svojom magistériu a teológii neustále pripomína nadprirodzeno. Eucharistiu nemožno redukovať na teologický výklad transfinalizácie alebo transignifikácie. Ako uviedol Pavol VI. vo svojom Vyznaní viery Božieho ľudu v roku 1968, teologické vysvetlenie transsubstanciácie je najjasnejším spôsobom, ako osvetliť tajomstvo Kristovej eucharistickej prítomnosti.
Táto prítomnosť však nie je dostatočná bez obetného rozmeru Krista. Toto bolo jeho hlavnou témou v roku 1977, keď bol Ratzinger ako mníchovský arcibiskup v Bavorsku priamo konfrontovaný s luteránskym myslením. Téma sa bude čoraz viac rozvíjať v Ratzingerových liturgických náhľadoch. Spôsob slávenia omše nie je len záležitosťou rubrík alebo estetiky: je hlboko teologický a spásonosný. Preto nestačí len adorácia. Adorácia je pokračovaním dobre slávenej omše, dobre zvnútornenej, dobre prijatej ako dar od Pána. Naša viera predsa súvisí s Lex interior; je to vnútorná viera, ktorá nielen zachraňuje, ale aj pretvára našu osobu v Krista skrze našu odpoveď na Božie volanie.
V pontifikáte Benedikta XVI. vidíme, že vždy sa vracia ku kristológii, keď píše trilógiu o Ježišovi Kristovi ako teológ, nie ako pápež. Kristológia je skutočne základná, pretože ten, podľa ktorého sa všetko definuje, je Kristus, a preto posvätná liturgia nemôže byť vytvorená, ale prijatá ako dar od Stvoriteľa, a to možno vidieť prostredníctvom pneumatologického rozmeru v priebehu dejín Cirkvi. Možno povedať, že v tomto zmysle sa rozmer tradície vzťahuje na kristológiu rovnako ako na posvätnú liturgiu a ekleziológiu.
Na záver mal profesor pre kňazov arcidiecézy veľmi zaujímavú prednášku o kňazstve u Ratzingera, čo je ďalšia téma, ktorá je Benediktovi XVI. veľmi blízka. Zdôraznil rozmer „spolupracovníkov pravdy“ a pripomenul kňazom arcidiecézy ich vlastný vzťah ako spolupracovníkov arcibiskupa. Nihil sine Episcopo, sine consilium presbyterorum, sine consensum fidei. Nič bez biskupa, bez porady s kňazmi, bez súladu s vierou. Profesor sa veľa venoval ústrednému postaveniu pravdy v protiklade k dnes prevládajúcemu relativizmu. Nakoniec ide o to, aby sme boli mučeníkmi v dobe, v ktorej žijeme, a pripomenul Spasiteľove slová: „...Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj Syn človeka vyzná pred Božími anjelmi.“ (Lk 12, 8) Toto svedectvo musí byť sprevádzané s vliatym darom sily. Bez milosti sa nedá veľa urobiť, a na to sa v aktivistickom, pelagiánskom kontexte, v ktorom sa nachádzame, tiež veľmi zabúda. Záverom dodal ešte niekoľko objasnení aj na tému synodality. Cirkev ako inštitúcia nie je len duchovná a vyžaduje si jasné pravidlá, ako to Ratzinger pripomenul vo svojich komentároch k svätému Augustínovi, v ktorých sa venoval donatistom. Profesor vysvetlil, že Cirkev nie je parlamentom, skôr liturgickým zhromaždením, ktoré sa zhromažďuje okolo Krista v slove a chlebe. Synoda biskupov uvažuje o pápežovom primáte spolu s kolegialitou, pričom oboma témami sa zaoberá dokument Lumen gentium Druhého vatikánskeho koncilu. Týmto spôsobom bol profesor veľmi verný šírke Ratzingera, teológa, ktorý sa snažil zaoberať každou herézou, aby vrhol viac svetla na Ježiša Krista a jeho Cirkev. Vskutku, heréza je ako zlo a teodicea („problém zla“) je pochopiteľná len vtedy, ak chápeme, že zlo slúži na uvedomenie si hodnoty a prehĺbenie Dobra. Hovorí sa, že diabol môže mať svoju hodinu, ale Pán má svoj deň.
Profesor de Mattei predniesol veľmi zaujímavú prednášku, v ktorej prepojil diktatúru relativizmu a Summorom Pontificum, pričom sa hlbšie venoval otázke pravdy a jej liturgického vyjadrenia. Treba pripomenúť, že sme racionálne bytosti. Pochopenie viery sa vyjadruje skutkami, nielen slovami. Posvätná liturgia je najdokonalejším úkonom, ktorý možno vyjadriť, pretože sumarizuje vieru zo Svätého písma, ale aj z pôsobenia Ducha Svätého v priebehu dejín. Kristus, ktorý sa narodil v „plnosti času“ (Gal 4, 4), dáva času zmysel. Nezabúdajme, že Kristus sa ohlasuje od Genezis až po posledných prorokov a naďalej sa ohlasuje a je prítomný vo svojej Cirkvi. On je Pánom dejín. Zatiaľ čo Konfucius, Budha a Mohamed nemajú takýchto prorokov, ale objavujú sa v dejinách, Kristus je skutočne jedinečný tým, že sa ohlasuje v priebehu celých dejín. Pri tejto myšlienke človek pochopí, že Krista nemožno relativizovať. Kristus a jeho Cirkev sú v rozpore s relativizmom panteónu náboženstiev, čo je analógia, ktorú profesor uviedol počas svojej prednášky. Iste, s každým z nich nájdeme niečo spoločné, ale to nestačí. Pravda si vyžaduje integrálne videnie.
Profesor vysvetľuje, že v tzv. stredoveku relativizmus neexistoval. Je to skutočnosť, ktorá sa objavuje v moderne, pretože práve v moderne sa náboženstvo redukuje na obyčajný subjektivizmus. Primát praxe a „stávania sa“ nahrádza primát bytia. Komunizmus čerpá z primátu praxe, aby odstránil náboženstvo. Profesor vysvetlil, že po druhej svetovej vojne Deklarácia práv z roku 1948 tento problém ešte zhoršila, pretože práva už nemali mať svoj pôvod v prirodzenom práve. Pripomeňme, že svätý Tomáš vysvetľuje, že prirodzené právo je participáciou na večnom práve. (Porovnaj ST I-II q. 91, a. 2: „Lex naturalis nihil aliud est quam participatio legis aeternae in rationali creatura.“) Bez takéhoto objektívneho a božského odkazu sa právo stáva svojvoľným, ako to dnes vidíme pri pozitívnych zákonoch našich vlád. Právo nemôže vychádzať z nižších princípov, ale z vyšších. Je zrejmé, že dnešný umenšený a na praktickosť zameraný význam prirodzeného práva má svoj základ v praktickom, nemetafyzickom myslení filozofov, ako bol Hobbes.
Táto myšlienka, pokračoval profesor, výrazne ovplyvnila dnešnú liturgiu. Namiesto toho, aby sme verili, že pochádza zhora, od Krista, z dejín Cirkvi a z vplyvu Ducha Svätého na jej vývoj počas stáročí v živote svätých, sme svedkami svojvôle liturgického zákona vytvoreného pri stole. Pri takomto svojvoľnom chápaní liturgie sa nemožno čudovať, ak nastane kríza v kňazstve. Pravda, kristológia, ekleziológia, viera, liturgia, eucharistia a kňazstvo sú v Ratzingerovom myslení úzko prepojené témy a profesor de Mattei to jasne potvrdil, keď ukázal, ako bolo Summorum Pontificum zo 7. júla 2007 pokusom najvyššieho pontifika pomôcť kléru hlbšie a vnútornejšie prežívať liturgiu. Klásť Boha na prvé miesto vedie k riešeniu všetkých ostatných problémov. Všetko musí napokon pochádzať zhora. Posvätné nemôže byť na druhom mieste za profánnym, a preto keď profesor povedal, že dnešná apologetika sa musí začať učením o duši, zhoduje sa s myslením takých mysliteľov, ako je Allan Bloom (pripomeňme slávnu knihu Closing of the American Mind z roku 1987, v ktorej profesor Chicagskej univerzity argumentoval proti modernému dôrazu na psychologické „Ja“ namiesto duše Božieho zjavenia) a Michael Augros (pripomeňme jeho knihu The Immortal in You z roku 2017, v ktorej ukazuje, ako jazyk a jeho kontakt s univerzom odlišuje človeka od obyčajného zvieraťa.
Počúvať oboch profesorov tu v Trnave bolo veľmi obohacujúce. Skutočne verím, že sme vďaka nim Ratzingerove myšlienky dobre pochopili a prehĺbili si poznanie. Myslím si, že v tejto iniciatíve sa rozvíja veľmi dôležitá pastoračná hodnota.
Čo by ste nám a hnutiu za latinskú omšu na Slovensku popriali?
Slovensko, krajina svätých Cyrila a Metoda, nás núti myslieť na ľudový jazyk ako na jazyk liturgický. Na týchto svätcov sa skutočne v období po koncile odkazovalo, aby sa liturgia slávila v ľudovom jazyku.
Otázka hnutia za latinskú omšu je teda naozaj zaujímavá. Latinčina, ako aj samotný obrad tzv. tridentskej omše, má dôležitý dôvod, prečo sa musí vyučovať slovom i skutkom. Nemecký filozof Martin Mosebach vo svojej knihe Heréza beztvarosti (kniha, v ktorej sa mieša teologický problém, ako je heréza, s filozofickým problémom, ako je forma) učí veľmi dôležitý koncept: čím viac niečo zahalíte, tým viac sa to odhalí. Celý tento text je o Pravde zjavenia, ako ju vyjadruje Ratzingerovo myslenie. Ak chceme lepšie odhaľovať posvätno, myslím si, že tento princíp sa dá veľmi dobre uplatniť.
V každodennej realite si uvedomujem, že čím viac sa niekto oblieka, tým viac odhaľuje, kým je. Keby som vyšiel von bez sutany, zatajil by som skutočnosť svojho kňazstva. Odložením rúcha sa človek zakrýva. Tak ako závoj chrámu odhaľoval Božiu prítomnosť, závoj nad kalichom, závoj rúcha, závoj obrátenia ad orientem, závoj mlčania a závoj latinčiny odhaľujú ako celok tajomstvo, posvätno, teda to, čo nie je profánne, teda „mimo chrámu“. Keď človek prichádza do kostola na omšu, chce sa vymaniť zo všednosti. Človek hľadá Boha.
Spolok latinskej omše nás musí viesť k tomu, aby sme viac rozvíjali túžbu po posvätnom, ktorá je v srdci každého z nás. Dnes, vo svete plnom rozptýlenia, ľudia potrebujú Boha a Boh sa vyjadruje sviatostne. Vyjadruje sa znakmi, z ktorých najväčším je jeho vtelený Syn.
Úprimne dúfam, že tieto konferencie o Ratzingerových myšlienkach, popri svätých omšiach, ktoré sa slávia so všetkou dôstojnosťou, ktorú si Boh vyžaduje, napomôžu tomuto krásnemu hnutiu, aby skrze neho duše viac vnútorne rástli v Bohu.
Tieto konferencie, ktoré veľmi dobre zorganizoval páter Ľubomír Urbančok s pozvanými profesormi, sú na vysokej úrovni a dúfam, že budú nielen ocenené, ale aj užitočné pre dobro Cirkvi na Slovensku.
