Pánov Duch naplňuje zemekruh
Duch Svätý zostupuje na svätého Filipa Neri | Guercino, 1656
Tieto slová, ktoré dnes spievame na úvod svätej omše, nás vedú k hlbokému zamysleniu sa. Ak Spasiteľ za nás zomrel a po svojom nanebovstúpení nám zoslal Ducha Svätého, o ktorého mocnom pôsobení čítame v Skutkoch apoštolov, ako je možné, že väčšina obyvateľov Zeme neverí v Boha a v Trojicu?
Ak sa zamyslíme nad skutočnosťou, nakoľko je neviera rozšírená vo svete, uvedomíme si, že väčšina sveta nemá účasť na našej viere. Nemajú na nej podiel ani mnohí obyvatelia Európy či Severnej Ameriky. Moderný ateista však odmieta veriť, nie pre svoj intelekt, ale pre svoju vôľu.
„Odmietanie Boha pochádza z túžby človeka nemať Boha; z jeho túžby, aby neexistovala spravodlivosť regulujúca vesmír, aby sa jeho nespravodlivosť nemusela obávať trestu; z jeho túžby, aby neexistoval Zákon, podľa ktorého by musel byť súdený; z jeho túžby, aby neexistovala absolútna dobrota, aby mohol naďalej beztrestne hrešiť.
To je dôvod, prečo sú moderní ateisti vždy podráždení, keď počujú o Bohu a náboženstve... Božej spravodlivosti nemôžeme uniknúť tým, že budeme popierať Boha; ľahko sa však vyhneme jeho priateľstvu. On nás nikdy nenúti k láske.“
Boha môžeme poznať svetlom prirodzeného rozumu, skrze Stvorenie ako to píše aj svätý Pavol Rimanom (Rim 1,20). „Veď to, čo je v ňom neviditeľné – Jeho večnú moc a božstvo –, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí; takže nemajú výhovorky.“
Poznaná pravda je následne predkladaná našej vôli ako predmet dobra. Ak Boh existuje, je dobré, aby sme v neho verili a ho aj uctievali. Moderný človek však, ako uvádza Fulton Sheen, veriť nechce – hoci intelektom musí nevyhnutne vnímať, že Boh jestvuje. Nechce veriť, lebo sa mu to zdá byť obmedzujúce jeho slobodu.
Druhá cesta poznania Boha spočíva v prijatí nadprirodzeného Zjavenia. Boh sa nezjavuje len ako Stvoriteľ a princíp celého stvorenia, ale aj ako Boh-Trojica. „Boha nikdy nikto nevidel, jednorodený Syn, ktorý je v náručí Otca nám o ňom povedal.“ (Porov. Jn 10,16)
Dalo by sa povedať, že dnes slávime istým spôsobom zavŕšenie tohto Zjavenia sa Boha človeku. Zoslanie Ducha Svätého je akoby predĺžením predošlej slávnosti, Pánovho Nanebovstúpenia. Po tom, čo Ježiš Kristus ukazuje človeku konečný cieľ a zmysel ľudskej existencie, dáva mu všetky nevyhnutné prostriedky. Slávnosťou Turíc sa Cirkev, ktorá sa zrodila z Kristovho prebodnutého boku na kríži, stáva viditeľnou realitou, ktorá je nástrojom k dosiahnutiu Spásy človeka a teda k jeho konečnému pridruženiu k Nanebovstúpenému Pánovi. „Tým, čím je v našom tele duša, tým je Duch Svätý v Kristovom tele, ktorým je Cirkev“.
Napriek všetkým možným teatrálnym snahám, ktoré sú znázornené v rozličných takzvaných formách evanjelizácie, nie je možné pomyslieť na väčší a štedrejší prejav Ducha Svätého, ani niečo podobné očakávať, ako je jeho pôsobenie v Cirkvi a bude tomu tak až kým všetci neprejdeme od Cirkvi bojujúcej a staneme sa súčasťou oslávenej Cirkvi v nebi. (Porov. Lev XIII., Divinum Illud, 11)
V dnešnej slávnosti sa napĺňa prísľub Spasiteľa, že ak ho niekto miluje, príde, skrze Najsvätejšiu Trojicu k nemu a urobia si u neho príbytok. (Porov. Jn 14,23)
Z tohto dôvodu, keď Pavol hovorí o tom, že spravodlivý je Božím chrámom, hovorí taktiež, že spravodlivý človek je aj chrámom Ducha Svätého. Spravodlivý človek, ktorý žije v Božej milosti, je uschopnený konať čnostným životom, napodobňujúc tak život Ježiša Krista. Deje sa tak prostredníctvom siedmych darov Ducha Svätého. Týchto sedem darov nie je žiadny slovný konštrukt, ako to kdesi poznamenal jeden pastier, tvrdiac, že je to len ľudská snaha o opísanie pôsobenia tretej Božskej osoby. Sú to skutočné prejavy Ducha Svätého v našej duši, ktoré rozvíjame prostredníctvom modlitby a prijímania sviatostí. Pápež Lev XIII. v jednej z najdôležitejších encyklík novodobých dejín vysvetľuje neomylným spôsobom, že práve prostredníctvom týchto darov sa duša spravodlivého človeka uschopňuje ľahšie a rýchlejšie podriaďovať hnutiam Božieho Ducha, aby sme sa tak čo najľahšie dostali až k samotným vrcholom svätosti.
Túto náuku nájdeme vtelenú aj v osobe svätca, ktorého Univerzálna Cirkev slávila už v piatok (26. mája 2023, pozn.) a my si jeho príklad svätosti pripomíname celý tento víkend, pretože tu (v kaplnke Panny Márie Fatimskej v Trnave, pozn.) máme jeho relikvie, svätého Filipa Neriho. Jeho život bol rozdelený medzi skutky lásky, apoštolát a modlitbu. Práve modlitba je prameňom jeho svätosti a naplno vyvrcholí na Turíce v roku 1544, keď ako zvyčajne, sa počas noci, na Vigíliu Turíc modlí, ako to robil rád a zvyčajne na katakombách svätého Šebastiána v Ríme. V istom momente sa ohnivý plameň zjavil z neba a vstúpil do jeho duše, skrze jeho ústa až k jeho hrudníku. Kým v dejinách kresťanstva poznáme množstvo stigmatizovaných svätých, prípad svätého Filipa Neriho je jedinečný natoľko, že Pius XII. hovoril o zväčšení jeho srdca, ktorého výrazný tlkot bol neprehliadnuteľný počas zvyšku jeho života. Zvlášť tomu tak bolo počas jeho modlitby, slúženia svätej omše a spovedania.
Kým môžeme zaujato kontemplovať tento mimoriadny dar Ducha Svätého, ktorý svätý Filip dostal od Boha, musíme si uvedomiť, že svätec robil všetko preto, aby tento dar ukryl. Tým, ktorí mu závideli jeho extázy, poznamenal, že nemajú ani tušenia, o čom hovoria. Robil všetko preto, aby pred týmito stavmi doslova utiekol. Pred slávením svätej omše, aby sa im vyhol, mal vo zvyku čítavať vtipy, ktoré ho mohli rozptýliť z tohto stavu. Aký je to opak dnešných ľudí, ktorí sa všemožne snažia prikázať Duchu Svätému, aby sa im akože ukázal rozličnými formami a viditeľnými prejavmi. Svätý Filip Neri poukazuje na to, ako sú takíto ľudia vzdialení od chápania podstaty Božích darov.
Boli to práve dary Ducha Svätého, ktoré boli prostriedkom pre svätého Filipa, aby skrze ich účinkovanie rozvíjal svoj apoštolát viac a viac, uvedomujúc si svoje poslanie byť Božím spolupracovníkom na diele spásy, ku ktorej dochádza skrze Cirkev. Filip nám ukazuje svojím príkladom, že je to práve intenzívny život modlitby, ktorý pramení v prvom rade vo svätej omši a svätej spovedi, teda vo sviatostiach, a ktorý následne vedie k skutkom lásky, pre ktorých konanie sa on stal napokon aj patrónom Ríma. Známa štyridsaťhodinová adorácia, Quatantore, je práve časom modlitby pred sviatosťou oltárnou, na pripomenutie si 40 hodín, ktoré Kristus strávil v hrobe, pred svojim slávnym zmŕtvychvstaním a poukazuje znova na to, že stredobodom jeho života bola smrť Spasiteľa.
Obráťme sa teraz k tej, ktorú nazývame Nepoškvrnenou nevestou Ducha Svätého. Jej modlitba mala veľký význam tak pri vtelení ako aj pri zoslaní Ducha Svätého. Nech nám skrze svoj príhovor vyprosí obnovu pôsobenia Ducha Svätého svojimi divmi. (Porov. Divinum Illud)
Duchu Svätý, duša mojej duše, klaniam sa ti. Osvieť ma, veď ma, posilni ma a uteš ma. Ukotvi moju dušu v Pravde... Dnes túžime žiť v Tvojej prítomnosti. Chcem byť pozorný na Tvoje vnuknutia a poslušný Tvojmu hlasu. Duchu Svätý príď do môjho života skrze Máriu. (In Sinu Jesu)
Turíčna kázeň otca Ľubomíra Urbančoka z roku 2023
