„Veľké znamenie sa ukázalo na nebi: žena, odetá slnkom“ (introit)

o. Ľubomír Urbančok

Signum – znamenie, ako sme spievali v úvodnom speve poukazujúc na tajomstvo Nanebovzatia Panny Márie. Po dogmatickom definovaní tejto našej pravdy viery, že Panna Mária bola na konci svojho pozemského života vzatá telom i dušou do neba, vybrala Cirkev práve tieto slová apokalypsy, čím dala aj interpretačný rámec poslednej mariánskej dogmy. Máriino nanebovzatie poukazuje na naplnenie života každého človeka na konci čias. Pápež Pius XII. Vyhlásil za dogmu našej viery dňa 1. Novembra 1950, v ktorej učí, že „Nepoškvrnená Božia rodička, vždy Panna Mária, po zavŕšení svojho pozemského života, bola vzatá telom a dušou do nebeskej slávy.“

Latinský pojem, ktorý používa apokalypsa, grécky mysterion, znamená v slovenčine znamenie. Krátky slovník slovenského jazyka hovorí o znaku ako o vnímateľnom pokyne oznamujúcom niečo, upozorňujúcom na niečo: signál, znak. II. Vatikánsky koncil hovorí o Cirkvi ako o tej, ktorá odráža svetlo národov, ktorým je Kristus a Ona je akoby znamením (lat. Signum) a nástrojom intímneho spojenia s Bohom.

Mária „svojou láskou spolupracovala, aby sa v Cirkvi zrodili veriaci, ktorí sú údmi tejto hlavy“. Preto sa aj uctieva ako najvynikajúcejší a celkom jedinečný úd Cirkvi, ako jej predobraz a najosvedčenejší vzor vo viere a v láske a Katolícka cirkev, poučená Duchom Svätým, jej preukazuje detinskú oddanosť a lásku ako najmilovanejšej matke“. (LG 53)

Keď dnes pozeráme na Božiu Matku ako znak, či znamenie nášho života, ku ktorému sa máme približovať a v ktorej Nanebovstúpení vidíme cieľ našej ľudskej existencie si uvedomujeme potrebu „znakov“, prostredníctvom ktorých nám Boh vytýčil cestu k nemu. Na prvom mieste sú týmito znakmi sviatosti Cirkvi, ktoré nám viditeľným znakom sprítomňujú neviditeľnú milosť. Tie nachádzajú svoj zdroj v prítomnosti Ježiša Krista, ktorý je predovšetkým prítomný vo sviatostiach. (Porov. SC 7)

Už len takýto krátky náčrt základných právd viery, ktoré učí aj posledný koncil je dostatočný, aby sme si uvedomili dôležitosť viditeľných znakov pre náš duchovný život. Keď dôležitými znakmi sú práve sviatosti, tým najdôležitejším bude práve posvätná liturgia. Dnes sa tu schádzame prozreteľnostne v tejto kaplnke, aby sme okrem jej hlavného sviatku zároveň poďakovali za štyri roky slávenia tejto Tradičnej liturgie v našom Slovenskom Ríme. Zároveň si uvedomujeme a ďakujeme za veľký dar zosnulého pápeža Benedikta XVI., v podobe jeho žiarivej náuky, ktorá má práve svoje korene na II. Vatikánskom koncile. Práve vďaka tomu, že zažil ako teologický expert toto najdôležitejšie vieroučné stretnutie, mohol prehlásiť rok pred svojim menovaním za biskupa v liste prof. Wolfgangovi Waldsteinovi nasledujúce slová na adresu nového misála:

„Problém nového misála spočíva v tom, že opúšťa historický proces, ktorý bol vždy kontinuálny, pred svätým Piom V. i po ňom, a vytvára úplne novú knihu, hoci bola zostavená zo starého materiálu, ktorej vydanie sprevádzal zákaz všetkého, čo bolo pred ňou, čo je navyše v dejinách práva i liturgie neslýchané. A na základe poznania koncilových diskusií a opakovaného čítania prejavov koncilových otcov môžem s istotou povedať, že to nezodpovedá zámerom Druhého vatikánskeho koncilu.“

Čím viac narastajú tlaky proti takejto forme slávenia vo vnútri Cirkvi, tým viac nás napĺňa pokoj toho, že plníme Pánovu vôľu. Zároveň nás musí napĺňať hlboký pocit vďačnosti, že napriek prenasledovaniu, ktorému sme vystavení môžeme pravidelne sláviť svätú omšu spôsobom akým ju slávili generácie svätých. Tí, ktorí sa chcú zúčastňovať takejto formy slávenia, sú označovaní za niekoho, kto má parafrázujúc slová kardinála Ratzingera lepru.

Dnes, keď tu slávime a ďakujeme formou akou slávila svätú omšu väčšina svätých v dejinách Cirkvi chceme vyhlásiť, že aj my chceme byť znamením, tak ako ním bola Panna Mária. Nechceme byť znamením proti niečomu. Z toho čo som povedal vyplýva, že znamenie neukazuje ani tak proti, ako na. Chceme poukazovať na to, že človek, žijúci svoju vieru v duchu tejto liturgie dostáva veľké množstvo prostriedkov pre vlastné posvätenie. Zároveň robí všetko preto, aby podľa svojich schopností a možností vzdal najdokonalejším možným spôsobom kult čnosti nábožnosti.

Skutočnosť, že Mária je vzatá do nebeskej slávy s telom i dušou poukazuje na základnú skutočnosť ľudskej existencie. Človek nie je len telo, ale aj duša. Nie je len duša, ale aj telo. Pápež Pius XII. vyhlasuje túto pravdu viery niekoľko mesiacov po vydaní jednej z jeho najdôležitejších encyklík Humani Generis, O ľudskom rode v ktorej okrem iného poukazuje aj na túto skutočnosť. Máriino nanebovzatie s telom i dušou poukazuje znova na dôležitosť vtelenia a integrálnej spásy celej ľudskej bytosti. Svätá omša sa nekončí v kostole. Dôraz, ktorý je kladený v jej Tradičnom slávení na formu, nerobí o nič menej dôležitou jej matériu. Účasť na takejto forme slávenia nás vedie k žitiu svätej omše aj v našej každodennosti.

Aký bol zmysel vtelenia Božieho Syna, ak nie zjavenie Božej lásky a to ešte pokiaľ sme boli v hriechu? Pýta sa svätý Augustín vo svojich katechézach pre začiatočníkov, parafrázujúc list svätého Pavla Rimanom. Božia láska je konkrétna, ukazuje sa vo vtelení Ježiša Krista a jej miera sa zjavuje na dreve Kríža, ktorý sa znovu sprítomňuje nekrvavým spôsobom vo svätej liturgii.

Ak chceme, aby aj v roku 2024, ale aj v roku 2034 a raz aj v roku 2134 bola napriek úpadku, ktorý je všade okolo nás pozorovateľný, musíme nasledujúc príklad Ježiša Krista a jeho svätej Matky dať aj my svoj život, aby sme trpezlivo deň za dňom odovzdávali našu vieru takým spôsobom ako to urobili naši predkovia v minulosti.

„Kto študuje jeho vznešený život a dokumenty o jeho dejinách v časoch, v ktorých žil, bude bez pochybností myslieť na Božské slová, ktorými Kristus prisľúbil svojim apoštolom a spoločenstvu, ktoré založil: ‚Ja budem s Vami po všetky dni, až do konca sveta.‘ (Mt 27,20) Tieto slová a tento prísľub sú dozaista účinné v každom čase, týkajú sa všetkých čias, ktoré sú riadené Božou prozreteľnosťou. Dokonca, čím viac sa nepriatelia búria proti menu kresťan, keď je oťažená Petrova loďka zmietaná najväčšími vlnami, keď sa zdá, že všetko sa rúca a už nežiari žiadna nádej v ľudskú pomoc, vtedy, hľa, Kristus, naša záruka, utešiteľ, ktorý nám prináša nadprirodzenú pomoc, vzbudzuje nám svojich nových atlétov, aby ochraňovali katolícky svet…“ (Radiatur fulgens, Pius XII., encyklika o svätom Benediktovi)

Kardinál Louis Billot vo svojom dôležitom pojednaní o Tradícií na počiatku modernistickej krízy, definuje orgán zachovávania Tradície v Cirkvi- jej magistérium práve citovanými slovami evanjelia podľa svätého Matúša. To bola práve kľúčová myšlienka, ktorá viedla pápeža Benedikta XVI., k znovu sprístupneniu a rozšíreniu tradičného slávenia omše v jej predkoncilovej forme. Uchovanie katolíckej Tradície, ktorej rítom je svätá omša.

„Vtelenie malo vždy svojich strážcov, interpretov i konateľov, ktorými boli členovia hierarchie zjednotení s Apoštolským stolcom v Ríme. Jeho veľkým rituálom bola omša, ktorej neustále slávené tajomstvá vyjavovali zástupom veriacich skutočnú prítomnosť Spasiteľa, ich Boha. Táto spoločná viera a skutočnosť tvorili dušu celej spoločnosti. Európa, hoci v nej nachádzame už od pradávna mnohé spojitosti, jazyky i rozličné zvyky, ostáva vo svojej podstate zjednotená.“ (Hillaire Belloc, Richelieu, s. 8)

Nech nás Mária, Matka Cirkvi a Matka naša skryje pod svoj ochranný plášť. Ona, prvý bohostánok Boha medzi ľuďmi nech je našou učiteľkou na našej ceste k jej Synovi Ježišovi Kristovi. Nech nás naučí ako sa mu máme klaňať v „duchu a Pravde“ a vyprosí nám dar vytrvalosti v katolíckej viere až do konca na ceste žitia a vernosti Tradícii, ktorá nám ju odovzdáva, každý jeden deň nášho života.

AMEN.