Svedectvo: Prvýkrát som sa zúčastnil na tradičnej omši, aká krása!

Prinášame vám svedectvo talianskeho katolíka o jeho prvej účasti na starej liturgii, jeho zážitku z nej a následnom kontraste s tým, čo zažil na Novus ordo. Svoje svedectvo poslal vo forme listu Aldovi Maria Vallimu, správcovi blogu aldomariavalli.it.

Drahý Valli,

Píšem ti, aby som sa s tebou podelil o malý zážitok, ktorý som nedávno zažil.

V nedeľu 20. augusta som bol na niekoľko dní na dovolenke v Albanských vrchoch (nedaleko Ríma) a spolu s manželkou sme sa rozhodli využiť túto príležitosť a po prvýkrát sa zúčastniť na svätej omši v starom obrade v kostole Santissima Trinità dei Pellegrini v Ríme.

Bola to výnimočná príležitosť, pretože tu v Messine nemáme možnosť zúčastniť sa na omšiach Vetus ordo.

Priznám sa, že sme mali veľmi intenzívny, krásny a duchovne obohacujúci zážitok. Z priamej skúsenosti som mohol vidieť, ako starý obrad nenecháva priestor pre prípadnú vynaliezavosť celebranta, ktorý nekatalyzuje záujem prítomných: v centre všetkého je Skutočnosť, ktorá sa slávi a ku ktorej smeruje aj celebrant. Okrem toho a mnohých iných vecí nás však povzbudzoval aj postoj prítomných veriacich. Nebolo tam zvyčajné rozprávanie, ktoré charakterizuje naše zhromaždenia pred a po svätej omši, ale ticho, sústredenosť, rozjímanie. Povedal som mojej manželke: „Títo ľudia naozaj veria v skutočnú prítomnosť.“ Zjavné to bolo aj z toho, ako sa držali pred svätostánkom.

Nasledujúcu nedeľu sme boli v Messine, našom meste. Pravidelne chodíme na svätú omšu do františkánskeho kostola v centre a tu počas homílie kňaz tentokrát začal: „Nechápem tých, ktorí nostalgicky spomínajú na starú omšu!“

Na chvíľu som mal pocit, že hovorí ku mne! Celebrant sa navážal do baldachýnov, do prehnaných rúch, do tých, ktorí „neprijímajú Druhý vatikánsky koncil a napriek tomu chodia na omšu, pretože nevedia, že Druhý vatikánsky koncil priniesol späť to, čo bolo staré, ako napríklad tento oltár v strede, ktorý nám umožňuje sláviť ako za dávnych čias.“ Potom hovorí: „Nerozumiem tým, ktorí nostalgicky spomínajú na kňazov, ktorí celebrujú otočení chrbtom k ľuďom. Nesmieme ohlasovať vieru svätými obrazmi a ružencami. Vieru ohlasujeme, keď venčíme psa a zbierame výkaly; keď piknikujeme a upratujeme po sebe, keď odpúšťame ako rodina, keď si navzájom nesieme bremená.“ Doslova toto povedal! Bez dodatkov a vynechania.

V tejto chvíli mi inštinkt už kázal vstať a odísť, ale urobil som si na sebe násilie a zostal som, pretože stále verím v eucharistickú obetu.

Zdá sa mi, že nie je príliš prekvapujúce, že na nedeľných omšiach Novus ordo, kde tieto homílie zaznievajú, je prepad návštevnosti, zatiaľ čo kostol ako Santissima Trinità dei Pellegrini je vždy plný, s množstvom mladých ľudí a mnohými rodinami.

V priebehu jediného týždňa som zažil dvojakú realitu: v Ríme utešujúcu, v Messine deprimujúcu. V Santissima Trinità dei Pellegrini som si mohol povedať: „Aké je to krásne, Pane, byť tu.“ O týždeň neskôr som z kostola odchádzal smutný, s deprimovanou dušou, v samote.

Neskôr som sa zamyslel nad tým, že 20. august je dňom úmrtia svätého Pia X. Keďže som sa nikdy predtým nezúčastnil na omši v starom obrade, kto vie, možno to bol malý darček od svätého pápeža.

. . .

Carmelo

Preložené z aldomariavalli.it