Chybná liturgická formácia

Nerove fakle (kresťanské svietniky) | Henryk Siemiradzki, 1876

Plinio Corrêa de Oliveira

Je márne a v rozpore s učením Cirkvi vidieť vo svätej liturgii automatický zdroj posvätenia, ktorý človeka oslobodzuje od akéhokoľvek umŕtvovania, od úsilia vnútorného života, od boja proti diablovi a vášňam. Lebo bez ohľadu na to, aká účinná je oficiálna modlitba svätej Cirkvi a aké prebohaté sú nekonečné zásluhy svätej omše, „je potrebné, aby ľudia, každý na svojom vlastnom tele, dokončili utrpenie Ježiša Krista, lebo hoci Pán Ježiš trpel za nás, my nie sme oslobodení od plaču a odčinenia svojich chýb, ani nie sme oprávnení odčiniť ich nedbanlivo“ (Pius XI., List Magna Equidem – 2. augusta 1924).

Je zrejmé, že šírením takýchto myšlienok, ktorými sa odvažujú „reformovať“ pomocou svojich veľmi účinných metód propagandy pojem kresťanskej zbožnosti a jednu z jej najpodstatnejších charakteristík, ktorou je láska k utrpeniu, spôsobujú takéto pokrokové živly, aj keď o tom nevedia, oveľa väčšie škody Cirkvi ako ich deklarovaní nepriatelia; a práve preto pre nich platí to, čo Pius X. povedal o modernistoch: „Narážame, ctihodní bratia, na mnohých katolíckych laikov (...), ktorí pod zámienkou lásky k Cirkvi, zbavení každej pevnej garnitúry filozofických a teologických vedomostí, celí preniknutí jedovatými doktrínami nepriateľov Cirkvi, sa bez akýchkoľvek zábran považujú za reformátorov samotnej Cirkvi“ (Pius X., Encyklika Pascendi Dominici gregis – 8. septembra 1907).

Vskutku, čo môže byť typickejšie pre reformátora, ktorý predstierajúc, že z Cirkvi vyháňa zárodky liberalizmu, ktoré sa do nej vkradli, ničí posvätné metódy, inštitúcie, ktoré dostali požehnanie Cirkvi, zbožné praktiky schválené najvznešenejšími aktmi autority, a na toľkých troskách kladie základy nového duchovného života založeného na úplne inej a „reformovanej“ koncepcii vzťahu medzi milosťou a slobodnou vôľou človeka? Napokon, ako sme už povedali, celý cieľ týchto snáh spočíva v poľavení vnútorného života.

Preložené z atfp.it