Príhovor kard. Saraha: „Smerom k autentickej implementácii Sacrosanctum concilium“

© Lawrence OP

Prinášame vám preklad cenného príhovoru kardinála Roberta Saraha, ktorým v roku 2016 v Oratóriu svätého Filipa Neriho v Londýne uviedol tretí ročník konferencie Sacra liturgia.

Robert kardinál Sarah

V prvom rade by som chcel poďakovať Jeho Eminencii kardinálovi Vincentovi Nicholsovi za jeho privítanie vo Westminsterskej arcidiecéze a za jeho milé slová pozdravu. Rovnako sa chcem poďakovať Jeho Excelencii biskupovi Dominiquovi Reyovi, biskupovi diecézy Fréjus-Toulon, za jeho pozvanie zúčastniť sa spolu s vami na tretej medzinárodnej konferencii „Sacra Liturgia“ a predniesť dnes večer úvodný príhovor. Vaša Excelencia, blahoželám vám k tejto medzinárodnej iniciatíve na podporu štúdia významu liturgickej formácie a slávenia v živote a poslaní Cirkvi.

V tomto príhovore vám chcem predložiť niekoľko úvah o tom, ako by sa západná Cirkev mohla posunúť k vernejšiemu uplatňovaniu Sacrosanctum concilium. Navrhujem pritom položiť si otázku: „Čo zamýšľali otcovia Druhého vatikánskeho koncilu pri liturgickej reforme?“ Potom by som sa chcel zamyslieť nad tým, ako sa ich zámery realizovali po koncile. Nakoniec by som vám chcel predložiť niekoľko návrhov pre liturgický život Cirkvi v súčasnosti, aby naša liturgická prax vernejšie odrážala zámery koncilových otcov.

Myslím, že učenie Cirkvi o katolíckej liturgii ako o jedinečnom privilegovanom miestie Kristovho spásonosného pôsobenia v našom dnešnom svete, a to prostredníctvom reálnej účasti, v ktorej prijímame jeho milosť a silu, takú potrebnú pre našu vytrvalosť a rast v kresťanskom živote, je veľmi jasné. Je to Bohom ustanovené miesto, kam prichádzame, aby sme splnili svoju povinnosť priniesť Bohu obetu, priniesť jedinú pravú obetu. Je to miesto, kde si uvedomujeme svoju hlbokú potrebu uctievať všemohúceho Boha. Katolícka liturgia je niečo posvätné, niečo, čo je sväté už svojou podstatou. Katolícka liturgia nie je obyčajným ľudským zhromaždením.

Chcel by som tu zdôrazniť veľmi dôležitú skutočnosť: V centre katolíckej liturgie je Boh, nie človek. Prichádzame, aby sme sa mu klaňali. Liturgia nie je o vás a o mne; nie je miestom, kde oslavujeme svoju vlastnú identitu alebo úspechy, vyzdvihujeme alebo propagujeme svoju vlastnú kultúru a miestne náboženské zvyky. Liturgia je predovšetkým o Bohu a o tom, čo pre nás urobil. Všemohúci Boh vo svojej božskej prozreteľnosti založil Cirkev a ustanovil posvätnú liturgiu, prostredníctvom ktorej mu môžeme vzdávať pravú úctu v súlade s Novou zmluvou ustanovenou Kristom. Tým, že vstupujeme do požiadaviek posvätných obradov rozvinutých v Tradícii Cirkvi, dostávame svoju pravú identitu a zmysel ako synovia a dcéry Otca.

Je nevyhnutné, aby sme pochopili túto špecifickosť katolíckej bohoslužby, pretože v posledných desaťročiach sme boli svedkami mnohých liturgických slávení, pri ktorých ľudia, osobnosti a ľudské úspechy boli príliš výrazné, takmer na úkor Boha. Ako raz napísal kardinál Ratzinger: „Ak sa liturgia javí predovšetkým ako dielňa pre našu činnosť, potom sa zabúda na to podstatné: na Boha. Liturgia totiž nie je o nás, ale o Bohu. Zabudnutie na Boha je najbezprostrednejším nebezpečenstvom našej doby“ (Joseph Ratzinger, Theology of the Liturgy, Collected Works vol. 11, Ignatius Press, San Francisco 2014, s. 593).

Ak máme správne čítať Konštitúciu Druhého vatikánskeho koncilu o posvätnej liturgii a ak ju máme verne uplatňovať, musíme mať úplne jasno o povahe katolíckej bohoslužby.

Už mnoho rokov pred koncilom sa v misijných krajinách, ale nielen v nich, veľa diskutovalo o možnosti rozšíriť používanie ľudových jazykov v liturgii, hlavne pri čítaniach zo Svätého písma, tiež pri niektorých ďalších častiach prvej časti omše (ktorú dnes nazývame „liturgia slova“) a pri liturgickom speve. Svätá stolica už predtým udelila mnoho povolení na používanie ľudového jazyka pri udeľovaní sviatostí. V tomto kontexte konciloví otcovia hovorili o možných pozitívnych ekumenických alebo misijných účinkoch liturgickej reformy. Je pravda, že ľudový jazyk má v liturgii pozitívne miesto. Otcovia sa usilovalo o toto, nie o protestantizáciu posvätnej liturgie ani o jej podrobenie falošnej inkulturácii.

Som Afričan. Dovoľte mi jasne povedať: liturgia nie je miestom na propagáciu mojej kultúry. Je miestom, kde je moja kultúra pokrstená, kde je moja kultúra vzatá do božského. Prostredníctvom liturgie Cirkvi (ktorú misionári rozniesli po celom svete) k nám Boh hovorí, mení nás a umožňuje nám mať účasť na jeho božskom živote. Keď sa niekto stane kresťanom, keď vstúpi do plného spoločenstva s Katolíckou cirkvou, dostáva niečo viac, niečo, čo ho mení. Samozrejme, kultúry a iní kresťania prinášajú so sebou do Cirkvi dary – liturgia anglikánskych ordinariátov, ktorí sú teraz v plnom spoločenstve s Cirkvou, je toho krásnym príkladom. Tieto dary však prinášajú s pokorou a Cirkev ich vo svojej materinskej múdrosti využíva podľa vlastného uváženia.

Jedno z najjasnejších a najkrajších vyjadrení zámerov koncilových otcov sa nachádza na začiatku druhej kapitoly Konštitúcie, ktorá sa zaoberá tajomstvom Najsvätejšej Eucharistie. V článku 48 čítame:

„Preto sa Cirkev veľmi stará o to, aby veriaci neboli prítomní na tomto tajomstve viery ako cudzí a nemí pozorovatelia, ale aby ho pomocou obradov a modlitieb dobre chápali a na posvätnom úkone sa zúčastňovali vedome, nábožne a aktívne, aby sa poučili Božím slovom, občerstvili sa pri stole Pánovho tela a vzdávali Bohu vďaky; a keď prinášajú nepoškvrnenú obetu, aby sa nielen rukami kňaza, ale spolu s ním naučili obetovať samých seba a skrze Krista – prostredníka sa deň čo deň zdokonaľovali v jednote s Bohom a medzi sebou, aby napokon bol Boh všetko vo všetkých.

Bratia a sestry, toto bol zámer koncilových otcov. Áno, určite diskutovali a hlasovali o konkrétnych spôsoboch, ako dosiahnuť svoje zámery. Ale povedzme si to veľmi jasne: rituálne reformy navrhované v konštitúcii, ako napríklad obnovenie modlitby veriacich pri omši (č. 53), rozšírenie koncelebrácie (č. 57) alebo niektoré jej zásady, ako napríklad zjednodušenie požadované v článkoch 34 a 50, sú podriadené základným zámerom koncilových otcov, ktoré som práve načrtol. Sú to prostriedky na dosiahnutie cieľa, a ten musíme dosiahnuť.

Ak chceme smerovať k autentickejšiemu uplatňovaniu Sacrosanctum concilium, musíme mať pred očami predovšetkým tieto ciele. Je možné, že ak ich budeme študovať novými očami a s využitím skúseností z posledných piatich desaťročí, uvidíme niektoré konkrétne rituálne reformy a niektoré liurgické zásady v inom svetle. Ak dnes, aby sme „kresťanskému životu veriacich dodávali stále väčšiu silu„ a „pomohli povolať celé ľudstvo do domácnosti Cirkvi“, treba niektoré z nich prehodnotiť, prosme Pána, aby nám k tomu dal lásku, pokoru a múdrosť.

Uvádzam túto možnosť opätovného pohľadu na konštitúciu a na reformu, ktorá nasledovala po jej vyhlásení, pretože si nemyslím, že dnes môžeme úprimne čítať hoci aj prvý článok Sacrosanctum concilium a byť spokojní, že sme dosiahli jeho ciele. Bratia a sestry, kde sú tí veriaci, o ktorých hovorili konciloví otcovia? Mnohí veriaci sú dnes neverní: vôbec neprichádzajú na liturgiu. Použijem slová svätého Jána Pavla II. a poviem: mnohí kresťania žijú v stave „tichej apostázy“; „žijú, akoby Boh neexistoval“ (apoštolská exhortácia Ecclesia in Europa, 28. júna 2003, 9). Kde je jednota, ktorú koncil dúfal dosiahnuť? Ešte sme ju nedosiahli. Dosiahli sme skutočný pokrok v povolaní celého ľudstva do domácnosti Cirkvi? Myslím si, že nie. A predsa sme liturgii toho urobili veľmi veľa!

Za 47 rokov môjho kňazského života a po viac ako 36 rokoch biskupskej služby môžem dosvedčiť, že mnohé katolícke spoločenstvá a jednotlivci žijú a modlia sa liturgiu zreformovanú po koncile so zápalom a radosťou a čerpajú z nej mnohé, ak nie všetky dobrá, ktoré si želali konciloví otcovia. To je veľké ovocie koncilu. Zo svojej skúsenosti však tiež viem – teraz už aj vďaka svojej službe prefekta Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, že v celej Cirkvi je dnes mnoho deformácií liturgie a že vyvstáva mnoho situácií, ktoré by sa dali zlepšiť, aby sa dosiahli ciele koncilu. Skôr než sa zamyslím nad niektorými možnými zlepšeniami, pozrime sa na to, čo sa stalo po promulgácii Konštitúcie o posvätnej liturgii.

Kým prebiehala oficiálna práca na reforme, objavili sa niektoré veľmi vážne nesprávne interpretácie liturgie, ktoré sa zakorenili na rôznych miestach sveta. Tieto zneužitia posvätnej liturgie vyrástli kvôli nesprávnemu chápaniu koncilu, čo viedlo k liturgickým sláveniam, ktoré boli subjektívne a ktoré sa viac zameriavali na túžby jednotlivých spoločenstiev než na obetavé uctievanie všemohúceho Boha. Môj predchodca vo funkcii prefekta Kongregácie, kardinál Francis Arinze, raz nazval takéto veci „omšou, ktorú si urobíš sám“ (the do-it-yourself Mass). Svätý Ján Pavol dokonca považoval za potrebné napísať vo svojej encyklike Ecclesia de Eucharistia (17. apríla 2003) nasledujúce slová:

„Zo strany Magistéria sa úloha ohlasovať stretla s vnútorným rastom kresťanskej komunity. Niet pochýb, že koncilová liturgická reforma priniesla veľké výhody pre uvedomelejšiu, aktívnejšiu a plodnejšiu účasť veriacich na svätej oltárnej obete. Okrem toho adorácia Najsvätejšej sviatosti každodenne nachádza široký priestor na toľkých miestach a stáva sa nevyčerpateľným zdrojom svätosti. Zbožná účasť veriacich na eucharistických procesiách na slávnosť Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi je Pánovou milosťou, ktorá každý rok napĺňa radosťou tých, čo sa na nich zúčastňujú. A bolo by možné spomenúť aj iné pozitívne znamenia eucharistickej viery a lásky.

Žiaľ, povedľa týchto svetlých stránok nechýbajú ani tiene. Jestvujú miesta, kde možno pozorovať takmer úplné zanechanie eucharistickej úcty a adorácie. K tomu sa v jednom či druhom cirkevnom kontexte pripájajú formy nesprávnej úcty, ktoré ešte viac prispievajú k zastretiu pravej viery a katolíckej náuky o tejto obdivuhodnej sviatosti. Občas sa objavuje značne reduktívne chápanie eucharistického tajomstva. Ak stratí svoju obetnú hodnotu, pozerá sa naň ako na niečo, čo nepresahuje význam a hodnotu bratského stretnutia a stolovania. Okrem toho sa niekedy zastiera nevyhnutnosť služobného kňazstva, ktoré sa opiera o apoštolskú postupnosť, a sviatostnosť Eucharistie sa zužuje na samotnú účinnosť ohlasovania. Stadiaľto pochádzajú aj niektoré ekumenické praktiky, ktoré napriek veľkodušným úmyslom a v protiklade s disciplínou, ktorou Cirkev vyjadruje svoju vieru, opúšťajú eucharistickú prax. Ako nevyjadriť pre všetky tieto dôvody hlbokú bolesť? Eucharistia je priveľký dar, než aby mohla znášať nejasnosti a zužovanie jej významu.

Dúfam, že táto moja encyklika bude môcť účinne prispieť k rozptýleniu doktrinálnych nejasností a neprijateľných praktík, aby Eucharistia mohla naďalej žiariť v celej kráse svojho tajomstva (č. 10).“

Bola tu aj pastoračná realita: či už z dobrých dôvodov, alebo nie, niektorí ľudia sa nemohli alebo nechceli zúčastniť na reformovaných obradoch. Držali sa bokom alebo sa zúčastňovali len na nereformovanej liturgii, tam, kde ju mohli nájsť, aj keď jej slávenie nebolo schválené. Takto sa liturgia stala skôr výrazom rozdelenia v Cirkvi než výrazom katolíckej jednoty. Koncil nemal v úmysle, aby nás liturgia navzájom rozdeľovala! Ján Pavol II. sa usiloval toto rozdelenie zaceliť, pričom mu pomáhal kardinál Ratzinger, ktorý sa ako pápež Benedikt XVI. snažil uľahčiť potrebné vnútorné zmierenie v Cirkvi tým, že vo svojom Motu proprio Summorum pontificum (7. júla 2007) ustanovil, že starobylejšia forma rímskeho obradu má byť bez obmedzenia k dispozícii tým jednotlivcom a skupinám, ktorí chcú čerpať z jej bohatstva. Z Božej prozreteľnosti je teraz možné sláviť našu katolícku jednotu a zároveň rešpektovať, ba dokonca sa tešiť z legitímnej rozmanitosti obradovej praxe.

Možno sme vybudovali veľmi novú, modernú liturgiu v ľudovom jazyku, ale ak sme nepoložili správne základy – ak naši seminaristi a klérus nie sú „preniknutí duchom a silou liturgie“, ako to požadoval koncil, potom oni sami nemôžu formovať ľud, ktorý im bol zverený do starostlivosti. Musíme brať veľmi vážne slová samotného koncilu: bolo by „márne“ dúfať v liturgickú obnovu bez dôkladnej liturgickej formácie. Bez tejto nevyhnutnej formácie by duchovní mohli dokonca poškodiť vieru ľudí v eucharistické tajomstvo.

Nechcem, aby si niekto myslel, že som neprimerane pesimistický, a opakujem: je mnoho, mnoho veriacich laikov, mnoho kňazov a rehoľníkov, pre ktorých je liturgia zreformovaná po koncile zdrojom mnohých duchovných a apoštolských plodov, a za to ďakujem všemohúcemu Bohu. Ale aj z mojej krátkej analýzy, ktorú som práve urobil, si myslím, že budete súhlasiť, že môžeme urobiť viac preto, aby sa posvätná liturgia skutočne stala zdrojom a vrcholom života a poslania Cirkvi teraz, na začiatku dvadsiateho prvého storočia, ako si to horlivo želali konciloví otcovia.

Vo svetle základných želaní koncilových otcov a rôznych situácií, ktoré vznikli po koncile, by som chcel predložiť niekoľko praktických úvah o tom, ako môžeme dnes vernejšie realizovať Sacrosanctum concilium. Hoci slúžim ako prefekt Kongregácie pre Boží kult, robím to vo všetkej pokore ako kňaz a biskup v nádeji, že budú podporovať zrelú reflexiu a vedeckú prácu a dobrú liturgickú prax v celej Cirkvi.

Nebude prekvapením, ak poviem, že v prvom rade musíme preskúmať kvalitu a hĺbku našej liturgickej formácie, to, ako prenikáme duchom a silou liturgie našich duchovných, rehoľníkov a veriacich laikov. Príliš často predpokladáme, že naši kandidáti na kňazskú vysviacku alebo trvalý diakonát „vedia“ o liturgii dosť. Koncil tu však netrval na vedomostiach, hoci, samozrejme, konštitúcia zdôraznila dôležitosť liturgického štúdia (pozri: č. 15 – 17). Nie, liturgická formácia, ktorá je primárna a podstatná, je skôr ponorenie sa do liturgie, do hlbokého tajomstva Boha, nášho milujúceho Otca. Ide o prežívanie liturgie v celom jej bohatstve, aby sme po hlbokom napití sa z jej prameňa mali vždy smäd po jej pôžitkoch, jej poriadku a kráse, jej tichu a kontemplácii, jej vzývaní a adorácii, jej schopnosti dôverne nás spojiť s tým, ktorý pôsobí v posvätných obradoch Cirkvi a prostredníctvom nich.

Preto by tí, ktorí sú „vo formácii“ pre pastoračnú službu, mali žiť liturgiu tak naplno, ako je to len možné v ich seminároch alebo domoch formácie. Kandidáti na trvalý diakonát by mali byť tiež dlhodobo ponorení do intenzívneho liturgického života. A dodal by som, že plné a bohaté slávenie staršej formy rímskeho obradu, usus antiquior, by malo byť dôležitou súčasťou liturgickej formácie klerikov, pretože ako môžeme začať chápať alebo sláviť reformované obrady pomocou hermeneutiky kontinuity, ak sme nikdy nezažili krásu liturgickej tradície, ktorú poznali samotní konciloví otcovia?

Ak sa tomu budeme venovať, ak naši noví kňazi a diakoni budú skutočne túžiť po liturgii, budú sami schopní formovať tých, ktorí sú im zverení do starostlivosti – aj keď liturgické okolnosti a možnosti ich cirkevného poslania sú skromnejšie ako tie v seminári alebo v katedrále. Viem o mnohých kňazoch v takýchto podmienkach, ktorí formujú svoj ľud v duchu a sile liturgie a ktorých farnosti sú príkladom veľkej liturgickej krásy. Mali by sme si uvedomiť, že dôstojná jednoduchosť nie je to isté ako redukujúci minimalizmus alebo nedbanlivý a vulgárny štýl. Ako učí náš Svätý Otec, pápež František, vo svojej apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium: „Cirkev súčasne evanjelizuje a je evanjelizovaná krásou liturgie, ktorá je oslavou evanjelizačnej činnosti a zároveň prameňom obnovenej túžby po sebadarovaní“ (č. 24).

Po druhé, myslím si, že je veľmi dôležité, aby sme si ujasnili povahu liturgickej účasti, participatio actuosa, ku ktorej vyzýval koncil. V posledných desaťročiach sa okolo tejto témy vyskytlo veľa nejasností. Článok 48 konštitúcie hovorí:

„Preto sa Cirkev veľmi stará o to, aby veriaci neboli prítomní na tomto tajomstve viery ako cudzí a nemí pozorovatelia, ale aby ho pomocou obradov a modlitieb dobre chápali a na posvätnom úkone sa zúčastňovali vedome, nábožne a aktívne“. Koncil vidí účasť predovšetkým ako vnútornú, ktorá sa uskutočňuje „prostredníctvom dobrého pochopenia obradov a modlitieb.“ Otcovia vyzvali veriacich, aby spievali, odpovedali kňazovi, aby preberali liturgické služby, ktoré im právom patria, iste, ale trvá na tom, aby si všetci „dobre chápali a na posvätnom úkone sa zúčastňovali vedome, nábožne a aktívne.“

Ak pochopíme prioritu zvnútornenia našej liturgickej účasti, vyhneme sa hlučnému a nebezpečnému liturgickému aktivizmu, ktorý bol v posledných desaťročiach príliš výrazný. Na liturgiu nechodíme preto, aby sme sa predvádzali, aby sme robili veci pre iných: chodíme na ňu, aby sme boli spojení s Kristovým konaním prostredníctvom zvnútornenia vonkajších liturgických obradov, modlitieb, znakov a symbolov. My, ktorých povolaním je slúžiť liturgicky, si to musíme uvedomiť viac ako ostatní! Ale aj my potrebujeme formovať ostatných, najmä naše deti a mladých ľudí, v pravom zmysle liturgickej účasti, v pravom spôsobe modlitby liturgie.

Po tretie, hovoril som o tom, že niektoré reformy zavedené po koncile mohli byť zostavené podľa ducha doby a že sa čoraz častejšie objavujú kritické štúdie verných synov a dcér Cirkvi, ktorí sa pýtajú, či to, čo bolo v skutočnosti vytvorené, skutočne realizovalo ciele konštitúcie, alebo či ich v skutočnosti prekročilo. Táto diskusia sa niekedy vedie pod názvom „reforma reformy“ a viem, že otec Thomas Kocik pred rokom na konferencii Sacra Liturgia v New Yorku predstavil učenú štúdiu o tejto otázke.

Nemyslím si, že môžeme zavrhnúť možnosť alebo vhodnosť oficiálnej reformy liturgickej reformy, pretože jej zástancovia si robia niektoré dôležité nároky v snahe byť verní tomu, ako koncil v článku 23 konštitúcie nalieha, „aby sa zachovala zdravá tradícia, a pritom sa otvorila cesta oprávneného pokroku“ a „napokon nech sa nezavádzajú novoty, ak si to nevyžaduje opravdivý a zaručený úžitok Cirkvi, pričom je potrebné dbať o to, aby nové formy istým spôsobom organicky vyrastali z foriem už jestvujúcich.“

Skutočne môžem povedať, že keď ma Svätý Otec v apríli minulého roka prijal na audiencii, pápež František ma požiadal, aby som preštudoval otázku reformy reformy a spôsobu obohatenia dvoch foriem rímskeho obradu. Bude to delikátna práca a prosím vás o trpezlivosť a modlitby. Ak však máme vernejšie realizovať Sacrosanctum concilium, ak máme dosiahnuť to, čo si želal koncil, ide o vážnu otázku, ktorú treba dôkladne preštudovať a konať s potrebnou jasnosťou a rozvahou.

My kňazi, my biskupi nesieme veľkú zodpovednosť. Nesieme ju za to, ako náš dobrý príklad buduje dobrú liturgickú prax; ako naša nedbanlivosť alebo nesprávne konanie škodí Cirkvi a jej posvätnej liturgii!

My kňazi musíme byť predovšetkým bohoslužobníkmi. Náš ľud vidí rozdiel medzi kňazom, ktorý celebruje s vierou, a tým, ktorý celebruje v zhone, často pozerá na hodinky, takmer tak, že sa chce čo najrýchlejšie vrátiť k televízoru! Otcovia, nemôžeme robiť dôležitejšiu vec ako sláviť sväté tajomstvá: chráňme sa pokušenia liturgickej lenivosti, pretože je to pokušenie diabla.

Musíme si uvedomiť, že nie sme autormi liturgie, sme jej pokornými služobníkmi, ktorí podliehajú jej disciplíne a zákonom. Sme tiež zodpovední za formovanie tých, ktorí nám pomáhajú v liturgickej službe, v duchu i sile liturgie, ba aj jej predpisov. Niekedy som videl, že kňazi ustupujú do úzadia, aby umožnili mimoriadnym služobníkom rozdávať sväté prijímanie: to je nesprávne, je to popretie kňazskej služby, ako aj klerikalizácia laikov. Keď sa to stane, je to znamenie, že formácia sa veľmi zvrtla a že ju treba napraviť.

Videl som tiež, ako kňazi a biskupi, poverení slávením svätej omše, vyťahovali telefóny a fotoaparáty a používali ich pri svätej liturgii. Je to hrozná obžaloba toho, čo chápu, že robia, keď si obliekajú liturgické rúcho, ktoré nás zaodieva ako alter Christus – a oveľa viac, ako ipse Christus, ako samotného Krista. Robiť to je svätokrádež. Žiadny biskup, kňaz ani diakon poverený liturgickou službou alebo prítomný vo svätyni by sa nemal fotografovať, a to ani pri veľkých koncelebrovaných omšiach. To, že to kňazi často robia pri takýchto omšiach, alebo sa medzi sebou rozprávajú a ležérne sedia, je podľa mňa znakom, že treba prehodnotiť vhodnosť týchto omší, najmä ak vedú kňazov k takémuto škandalóznemu správaniu, ktoré je také nedôstojné sláveného tajomstva, alebo ak samotný rozsah týchto koncelebrácií vedie k riziku profanácie najsvätejšej Eucharistie.

Chcem sa obrátiť na všetkých kňazov. Možno ste čítali môj článok v L'Osservatore Romano spred roka (12. júna 2015) alebo môj rozhovor pre časopis Famille Chrétienne v máji tohto roku. Pri oboch príležitostiach som povedal, že považujem za veľmi dôležité, aby sme sa čo najskôr vrátili k spoločnej orientácii kňazov a veriacich, ktorí sú spoločne otočení tým istým smerom – na východ alebo aspoň k apside – k Pánovi, ktorý prichádza, v tých častiach liturgických obradov, keď sa obraciame k Bohu. Túto prax povoľuje súčasná liturgická legislatíva. V modernom obrade je úplne legitímna. Skutočne si myslím, že je to veľmi dôležitý krok na zabezpečenie toho, aby bol pri našich sláveniach Pán skutočne v centre.

A tak vás, drahí otcovia, žiadam, aby ste túto prax zaviedli všade, kde je to možné, samozrejme, s rozvahou a s potrebnou katechézou, ale aj s pastoračnou dôverou, že je to niečo dobré pre Cirkev, niečo dobré pre náš ľud. Váš vlastný pastoračný úsudok určí, ako a kedy je to možné, ale možno s tým začať na prvú adventnú nedeľu tohto roku, keď sa zúčastňujeme na „Pánovi, ktorý príde“ a „ktorý sa nezdrží“ (pozri: Introit, omša v stredu prvého adventného týždňa). Drahí otcovia, mali by sme znova počúvať nárek Boha, ktorý ohlasoval prorok Jeremiáš: „Ku mne si obrátili šiju, nie tvár“ (2, 27). Obráťme sa opäť k Pánovi!

Rád by som sa obrátil aj na svojich bratov biskupov: prosím vás, aby ste takýmto spôsobom viedli svojich kňazov a ľud k Pánovi, najmä pri veľkých sláveniach vo vašich diecézach a vo vašich katedrálach. Prosím, formujte svojich seminaristov v realite, že nie sme povolaní ku kňazstvu preto, aby sme sami boli v centre liturgického kultu, ale aby sme Kristových veriacich viedli k nemu ako spoluveriacich. Prosíme, uľahčite túto jednoduchú, ale hlbokú reformu vo vašich diecézach, katedrálach, farnostiach a seminároch.

My biskupi máme veľkú zodpovednosť a jedného dňa sa budeme musieť zodpovedať Pánovi za svoje správcovstvo. Nie sme vlastníkmi ničoho! Ako učí svätý Pavol, sme len „Kristovými služobníkmi a správcami Božích tajomstiev“ (1 Kor 4, 1). Sme zodpovední za to, aby sa v našich diecézach rešpektovali posvätné skutočnosti liturgie a aby naši kňazi a diakoni nielen dodržiavali liturgické zákony, ale poznali ducha a silu liturgie, z ktorej vychádzajú. Veľmi ma povzbudilo čítanie prezentácie na tému „Biskup: Správca, podporovateľ a strážca liturgického života diecézy“, ktorú na konferencii Sacra Liturgia 2013 v Ríme predniesol arcibiskup Alexander Sample z Portlandu v Oregone v USA, a spolubratom biskupom bratsky odporúčam, aby si jeho úvahy pozorne preštudovali.

Na tomto mieste opakujem to, čo som povedal na inom mieste, že pápež František ma požiadal, aby som pokračoval v liturgickej práci, ktorú začal pápež Benedikt (pozri: Sacra Liturgia USA 2015, New York). To, že máme nového pápeža, neznamená, že vízia jeho predchodcu je teraz neplatná. Naopak, ako vieme, náš Svätý Otec pápež František si veľmi váži liturgickú víziu a opatrenia, ktoré pápež Benedikt zaviedol v úplnej vernosti zámerom a cieľom koncilových otcov.

Skôr než skončím, dovoľte mi, prosím, spomenúť niekoľko ďalších malých spôsobov, ktoré tiež môžu prispieť k vernejšiemu uskutočňovaniu Sacrosanctum concilium. Jedným z nich je, že musíme spievať liturgiu, musíme spievať liturgické texty, rešpektovať liturgické tradície Cirkvi a tešiť sa z pokladu posvätnej hudby, ktorá nám patrí, predovšetkým tej hudby, ktorá je vlastná rímskemu obradu, gregoriánskemu chorálu. Musíme spievať posvätnú liturgickú hudbu, nie iba náboženskú hudbu, alebo ešte horšie, profánne piesne.

Musíme dosiahnuť správnu rovnováhu medzi ľudovými jazykmi a používaním latinčiny v liturgii. Koncil nikdy nemal v úmysle, aby sa rímsky obrad slávil výlučne v ľudovom jazyku. Mal však v úmysle umožniť jeho častejšie používanie, najmä pri čítaniach. Dnes by malo byť možné, najmä vďaka moderným tlačiarenským prostriedkom, uľahčiť porozumenie všetkým, keď sa používa latinčina, možno pri liturgii Eucharistie, a samozrejme je to vhodné najmä pri medzinárodných stretnutiach, kde miestnemu nárečiu mnohí nerozumejú. A prirodzene, keď sa používa ľudový jazyk, musí to byť verný preklad latinského originálu, ako mi nedávno potvrdil pápež František.

Preložené z catholicworldreport.com