Osobná pocta Beneditkovi XVI. od albánskeho katolíka

Alessandra Benedetti/Corbis, cez Getty Images

Nasledujúci príspevok napísal Albert Bikaj, Albánec žijúci v Čiernej Hore, ktorý znovu objavil svoju katolícku vieru a prehĺbil svoj intelektuálny život prostredníctvom tradičnej latinskej omše a diel Benedikta XVI. Myslím si, že je príkladom veľkého počtu mladých ľudí, ktorí sa maximálne angažujú vo svojej katolíckej viere a ktorých samoúčelná synodálna mašinéria vôbec nepozná. Článok bol pôvodne uverejnený na jeho blogu Mesha-Latina.

Správu o smrti pápeža Benedikta XVI. som prijal v trpkej nálade. Spätne mi to pripomenulo emócie, keď som premýšľal o jeho abdikácii. Napriek tomu je to tentoraz oveľa odlišnejšie. Zároveň som cítil hlboký smútok a vďačnosť. Som totiž presvedčený, že toto nie je rozlúčka, nie je to koniec, ale skôr nový večný začiatok. Napriek tomu, že ma premohli silné emócie, snažil som sa napísať niekoľko adekvátnych slov na adresu Jeho Svätosti a podeliť sa o krátke, skromné a osobné svedectvo, o reflexiu v znamení vďačnosti a náklonnosti.

Prvé myšlienky, ktoré mi napadli, ma vrátili do roku 2005, keď bol Benedikt XVI. zvolený za pápeža, mal som vtedy asi deväť rokov. Ako dieťa som veľa nechápal, ale živo si pamätám dve veci. Hnusné komentáre niektorých médií a nimi ovplyvnených ľudí, ktorí ho opisovali ako „starého a drsného muža“. Na druhej strane moja mama, zbožná katolíčka, ktorá ho obdivovala, často počúvala Rádio Mária a každú polnoc sa modlila ruženec v latinčine, ktorý viedol pápež Benedikt XVI. Z času na čas som sa k nej pridával napriek tomu, že som nerozumel jazyku. Často zdôrazňovala, akú silu má pre ňu modlitba v latinčine.

Keďže som vyrastal a bol som vychovávaný v ideologickom prostredí, modlitba mi pripadala úplne nezmyselná; náboženstvo pre mňa bolo prežitkom minulosti, rovnako ako latinčina – mŕtvy jazyk. Stal som sa typickým indoktrinovaným adolescentom, ktorého vieru nahradili ideológie, ba dokonca antikatolicizmus.

Neskôr, ako študent vysokej školy, som sa stretol s oveľa širším intelektuálnym obzorom a literatúrou, ktorá postupne spochybnila moje zaujaté protináboženské cítenie. Dvaja moji univerzitní mentori ma zoznámili s Kennethom Clarkom a G. K. Chestertonom; dokonca si pamätám, ako jeden z nich chválil teológiu nemeckého pápeža a jeho liturgickú reformu. Keďže si bol vedomý môjho katolíckeho dedičstva, niekoľkokrát vyzdvihol najmä tradičnú latinskú omšu, na ktorej sa často zúčastňoval v Chorvátsku.

V skutočnosti som svoju vieru neobnovil, stále som bol odpadlý katolík. Ale vzbudila môj záujem vďaka svojmu vplyvu na celé dejiny európskej civilizácie. Fascinovali ma najmä stredoveké intelektuálne dejiny, ktorým som sa neskôr zhodou okolností rozhodol venovať v hlavnom meste Chorvátska, Záhrebe – úžasnom meste stredovekej a habsburskej architektúry, známom svojou ikonickou neogotickou katedrálou. Bola to prvá vec, ktorú som navštívil po príchode do mesta; vedľa nej som si všimol miestne katolícke kníhkupectvo, kde som si okrem mnohých iných kníh kúpil aj knihu Josepha Ratzingera „O svedomí: Dve eseje“.

Hneď som ju prečítal; jeho myšlienkovo hlboké a štýlovo výrečné argumenty ma fascinovali. Spochybnila môj pohľad na Boha, ľudskú prirodzenosť a prirodzený zákon. Chcel som si prečítať viac z jeho veľkého opusu, a tak som si ďalej kupoval jeho knihy, ktoré som čítal počas obedňajších prestávok, na cestách a na dovolenkách.

Opäť som začal chodiť na omšu, a hoci obdivujem úctivú riadnu formu, tá zmodernizovaná na mňa veľký dojem neurobila; celebrovanie, rúcha a emotívna gitarová hudba mi pripomínali všetko možné, len nie katolicizmus. Hľadal som niečo viac.

Jedného dňa sme počas kurzu latinčiny dostali za úlohu prepísať a preložiť malý biblický úryvok, ktorý sa tradične používa na Veľkú noc. Zrazu mi to pri čítaní pripomenulo latinskú omšu, ktorú mi spomínal môj profesor. Keď som skončil vyučovanie, rozhodol som sa preskúmať, kde by som sa mohol zúčastniť na mimoriadnej forme.

Na ten deň nikdy nezabudnem. Bol to sviatok Všetkých svätých v roku 2017, keď som sa spontánne prvýkrát zúčastnil na tradičnej latinskej omši. Fascinovalo ma to a cítil som sa ako zvedavé dieťa, napriek tomu, že som na začiatku veľa nerozumel, ale určite som sa nemohol cítiť ľahostajný. Zasiahla ma jej hlboká úcta a posvätná krása. Myslel som si, že teraz už plne chápem výrok svätého Gregora Veľkého, že „nebesá sa otvárajú a zástupy anjelov prichádzajú pomáhať pri svätej omšovej obete.“ Tradícia je krásna! Bol to zážitok, ktorý mi zmenil život a ktorý ma inšpiroval k preskúmaniu katolicizmu pod vedením pápeža Benedikta XVI.

Čím viac som sa o ňom dozvedal, čím viac som čítal a sledoval jeho liturgie, tým viac ma fascinoval ako intelektuál, teológ a pápež. Jednoducho povedané, začal mi byť veľmi blízky. Moja náklonnosť, ktorá k nemu vzrástla, bola celkom nezvyčajná, podobala sa tej, ktorú som cítil k svojmu milovanému zosnulému starému otcovi: taká veľká náklonnosť, že počas našich rozhovorov v kruhu mojich ratzingerovských priateľov som ho familiárne oslovoval „tatko Benny“.

Žiaľ, nemal som tú česť sledovať ho počas jeho pontifikátu, ani som nikdy nemal príležitosť stretnúť sa s Jeho Svätosťou osobne. Moje stretnutie s ním sa uskutočnilo prostredníctvom jeho osvietenej liturgie, hlbokých myšlienok a teológie, písanej i hovorenej – ktoré nesmierne ovplyvnili môj intelektuálny a duchovný život a vydláždili mi cestu k návratu domov, ku katolicizmu.

Vďačím najmä Summorum pontificum a jeho magnus opus Ježiš Nazaretský, ktoré mi, ako aj mnohým iným mladým ľuďom, umožnili objaviť nielen nádheru tradičnej latinskej omše, ale aj samotnú podstatu viery a liturgie. Vďaka nej som znovuobjavil nielen svoju stratenú vieru v Cirkev, ale aj v krásu, dobro a pravdu. Hodnoty, ktoré sa v dnešnej dobe takmer vôbec neberú do úvahy ako „zastarané“ pojmy, ktoré Benedikt nielenže považoval za vysoko dôležité, ale ich počas svojho života obhajoval a oživoval.

Nie len krásu pre ňu samotnú, ale krásu ako transcendentálny symbol Boha. Dobro a pravda – prvky, ktoré stelesňuje mimoriadna forma rímskeho obradu; a vďaka nej si našli cestu späť do Cirkvi. Pretože v čase, keď je svet obliehaný egocentrizmom, sprofanovanosťou, gýčom a kultom škaredosti, starý obrad ponúka riešenie: orientáciu na Boha (ad orientem), úctu a krásu.

Vďaka emeritnému pápežovi, spolupracovníkovi pravdy, som znovu objavil svoje nadšenie pre pravdu a vieru; viedlo ma jeho výrečné písanie, erudovaná teológia, nádhera posvätnej Tradície a estetika. Ako aj pobožnosťami, ako je ruženec a tradičná liturgia – ktoré počas svojej služby v priebehu rokov vyzdvihoval.

Naučil som sa od neho, že Boh je Otec, ktorý nás nikdy neopúšťa; pravá láska, ktorá nám dáva život. Naučil nás, že Boh nás nielen miluje, ale že Boh je láska; že Boh je večné svetlo, ktoré porazí akúkoľvek temnotu, či už vnútornú alebo vonkajšiu; že je večná nádej, ktorá nás zachraňuje. Najmä vo svojej oslnivej encyklike Spe Salvi (Spasení v nádeji) Benedikt XVI. zdôraznil podstatu kresťanskej viery, najmä ako konvertiti vlastnou skúsenosťou dosvedčujú, že viera prináša nádej a nádej nás vedie k novému životu. K životu vedenému svetlom pravdy.

Benedikt XVI. bol počas celého svojho života svedkom oddanosti pravde prostredníctvom vtelenej Pravdy – Loga – nášho Pána Ježiša Krista. Celý jeho opus možno zhrnúť ako hlásanie harmónie medzi vierou a rozumom; rozumnou vierou a rozumným Bohom. Zdôrazňoval, že jedine Kristus je pravým meradlom humanizmu. Že On je Cesta, Pravda, Zdroj radosti a večného života!

Pápež Benedikt XVI. je všeobecne známy ako veľký teológ súčasnosti, možno jeden z najväčších v tomto storočí; mimoriadny univerzitný profesor a autor mnohých významných kníh, polyglot. Rovnako bol prvým zástancom reforiem pred koncilom, dôležitou postavou Druhého vatikánskeho koncilu, známy svojimi reformmnými postojmi a zároveň verný obhajca Tradície a ortodoxie. Patrí k autentickým teológom, ktorí sú hodní byť nazývaní defensor fidei, čo je titul a vlastnosť, ktorú preukázal počas rokov svojho pôsobenia na čele Kongregácie pre náuku viery a následne ako pápež – zavedením [koncepcie] „reformy reformy“ skrze obnovenie liturgického pokoja.

Jeho obrana ortodoxie a vývoja, najmä hermeneutiky kontinuity, bola totiž často mnohými nepochopená. Pre Benedikta XVI. možno Druhý vatikánsky koncil a jeho reformy chápať len ako potvrdenie učenia vo svetle Tradície a predchádzajúcich ekumenických koncilov. Akýkoľvek iný výklad, ktorý potvrdzuje „pretrhnutie“ Tradície, teda negáciu akéhokoľvek predchádzajúceho koncilu, nemožno považovať za katolícky.

Napriek výzvam však úspešne bránil ortodoxiu potvrdzovaním katolíckej náuky v prebiehajúcich nepokojných, dekadentných a zmätočných časoch, ktoré správne definoval ako „diktatúru relativizmu“ – relativistickú ideológiu, ktorá podľa jeho slov „nič neuznáva za definitívne a pravdivé“. V dôsledku toho ju označil za totalitnú ideológiu – vedľajší produkt dechristianizácie a dehelenizácie myslenia; deštruktívnu ideológiu, ktorá ohrozuje nielen celú existenciu západnej civilizácie, ale aj samotné ľudstvo.

Ako človek, ktorý bol svedkom hrôz nacizmu, videl osobitnú potrebu varovať ľudstvo pred hrozbou nového totalitarizmu a lákavých utópií. Podľa neho totalitarizmus vychádza z určitých vzorcov a zásadne falošných antropologických predpokladov, ktoré popierajú pravdu ako pojem a popierajú realitu ľudskej prirodzenosti, a tým negujú ľudskú dôstojnosť. Hrozba sa začína vtedy, keď sa politika stáva utopickou a ponúka vykúpenie, či už ide o náboženský fundamentalizmus alebo sekulárny totalitarizmus, ktorý nakoniec namiesto sľúbeného neba prináša peklo na Zemi.

Ratzinger často pripomínal, že večnou odpoveďou na tieto hrozby je kresťanstvo a jeho humanistická antropológia, ktorá sa opiera o samotnú podstatu európskej civilizácie. Zdôrazňoval, že Európa nie je len kontinent, že ju nemožno redukovať na geografické pojmy, ale skôr ju treba chápať ako historický a kultúrny koncept, v ktorého centre je kresťanstvo a grécko-rímska filozofia. Bez toho Európa nielenže nemôže existovať, ale dokonca je ohrozená ľudská dôstojnosť a sloboda.

Práve pre jeho „nepopulárne myšlienky“ a ďalšie podobné dôvody ho jeho odporcovia často označovali za „kontroverznú osobnosť“; médiami bol často citovaný ako „Boží rotvajler“ a dokonca jeho kolegovia teológovia ho označovali za staromódneho „tradicionalistu“. Netreba sa však čudovať, prečo veľkého reformátora a uznávaného mysliteľa aj v čase, o ktorom píšem, naďalej ohovárajú a znevažujú mnohí z tých, vrátane jeho spolubratov klerikov, ktorí sú silne ovplyvnení radikálnymi myšlienkami 70. rokov; samozvaní „inovátori“ a „pokrokári“, ktorí tvrdia, že učenie Cirkvi je „zastarané“ a musí sa „prispôsobiť“ súčasným hodnotám.

Vo verejnom liste zverejnenom v roku 2019 bola jeho odpoveď na takéto tvrdenia jasná: „Čo treba urobiť? Možno by sme mali vytvoriť ďalšiu Cirkev, aby sa veci vyriešili? Nuž, tento experiment sa už uskutočnil a už aj zlyhal. Iba poslušnosť a láska k nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi môžu ukázať cestu.“

Benedikt XVI. bol jedným z tých vzácnych veriacich a veľkých teológov, ktorí odmietli robiť kompromisy s katolíckou ortodoxiou a podriaďovať sa dominantným trendom Zeitgeistu výmenou za zaručenú svetskú chválu a osobnú slávu. Bez ohľadu na to nám dejiny svedčia o tom, že intelektuálna pýcha je bežnou pascou, minulosti i súčasnosti, ktorá vedie a viedla teológov nielen k tomu, že nerešpektovali ortodoxiu a Tradíciu, ale vymýšľali a vnucovali svoje predstavy podľa trendov. Je to silné pokušenie, ktoré zlákalo mnohých vplyvných súčasných teológov, aby podľahli duchu určitej doby, len aby sa neskôr stali priemerným produktom krátkodobej ideológie alebo epochy.

Na rozdiel od mnohých významných súčasných teológov Benedikt XVI. zostal neoblomný. Už vtedy mladému percipientovi pátrovi Josephovi Ratzingerovi rezonovala myšlienka jeho staršieho ja ako pápeža, že dospelá viera nesleduje módne trendy, ale je hlboko zakorenená v Kristovi, ktorý sa otvára všetkému dobrému a dáva nám kritérium, podľa ktorého rozlišujeme pravdu od lži.

Vysvetlil, že posvätná Tradícia nie je len súborom mŕtvych vecí, ako sa často mylne myslí. Podľa neho je posvätná Tradícia „živou riekou, ktorá nás spája s prameňom“, riekou, ktorá nás vedie k „bránam večnosti“.

Ako povedal jeden významný mysliteľ, „najvzácnejšou ľudskou vlastnosťou je dôslednosť“ a Benedikt XVI. bol jedným z tých, ktorí ju preukázali. Jeho hlboká viera v Krista ho dôsledne sprevádzala až do posledného dychu, čo rezonovalo v jeho posledných slovách, ktoré vystihujú celú jeho teológiu a službu: „Jesus, ich liebe dich“ – Ježišu, milujem ťa!

Bol verným Kristovým kňazom, ktorého život a myšlienky rezonovali a odrážali evanjelium. Nasledujúci paulínsky úryvok azda najlepšie vystihuje celý život, myslenie a službu Jeho Svätosti pápeža Benedikta XVI – brilantného mysliteľa, teológa, obhajcu pravdy, krásy a viery!

„Lebo príde čas, keď neznesú zdravé učenie, ale nazháňajú si učiteľov podľa svojich chúťok, aby im šteklili uši. Odvrátia sluch od pravdy a obrátia sa k bájkam. Ty však buď vo všetkom triezvy, znášaj útrapy, konaj dielo evanjelistu, plň svoju službu. Lebo ja mám vyliať svoju krv na obetu, nastáva čas môjho odchodu. Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval.“ (2 Tim 4, 3-7 )

Európa stratila hlbokého mysliteľa a Katolícka cirkev jedného z posledných veľkých teológov – patriarchu kresťanstva, neobyčajného patriarchu, ktorý sa vyznačoval múdrosťou a nehou! Jeho veľkosť si vyžiada čas, aby sme ju správne pochopili. Vyjadrujem úprimnú sústrasť všetkým smútiacim katolíkom a jeho obdivovateľom. Jeho Svätosť nám bude chýbať, ale jeho odkaz bude žiť dlho, určite ako Doctor Ecclesiae a dúfam, že čoskoro aj ako náš orodovník.

Nech vás anjeli zavedú do raja, nech vás prídu privítať mučeníci a odvedú vás do svätého mesta, nového a večného Jeruzalema. Nech vás privítajú chóry anjelov a dovedú vás do Abrahámovho lona; a tam, kde Lazár už nie je chudobný, nech nájdete večný odpočinok.

Preložené z newliturgicalmovement.org