Liturgické dedičstvo pápeža Benedikta XVI.
o. Uwe Michael Lang
Nie je ľahké vyjadriť dostatočnú spravodlivosť liturgickému odkazu Benedikta XVI., ktorého pontifikát vyniká v mnohých ohľadoch, a preto som prijal žiadosť bulletinu Adoremus so zmiešanými pocitmi vďačnosti a obáv. V prvom rade som skutočne vďačný za Benediktov významný prínos k liturgickému životu Cirkvi ako vedca a teológa, ako aj ako pápeža a pastiera duší. Zároveň nemôžem poprieť pocit obáv, keď som sa pustil do uvažovania o trvalom vplyve pápeža, ktorý musel zviesť toľko bolestných bojov v Cirkvi a ktorého zrieknutie sa Petrovho úradu v roku 2013 zrejme spochybnilo mnohé z jeho úspechov. Keďže som mal tú milosť a česť osobne poznať zosnulého Josepha Ratzingera, je pre mňa nepochopiteľné, ako sa človek s takou jemnosťou, pokorou a otvorenosťou pri počúvaní druhých často stretával s očakávaným nepriateľstvom zvonka a s tenko zakrývanými obštrukciami zvnútra Katolíckej cirkvi. A predsa som presvedčený, že jeho epochálna práca na obnove posvätnej liturgie v srdci Cirkvi, s intelektuálnou odvahou, duchovnou hĺbkou a za cenu veľkých osobných nákladov, len začala prinášať ovocie a ukáže sa ako jeho trvalý odkaz kresťanstvu.
Najprv Boh
Ako Joseph Ratzinger uviedol vo svojej autobiografii, bohoslužba Cirkvi formovala jeho vieru a život už od detstva.¹ Hoci sa jeho akademická kariéra zameriavala na dogmatickú a fundamentálnu teológiu, Ratzinger považoval teológiu liturgie za ústredný bod svojej kňazskej a vedeckej práce. V predslove k Teológii liturgie, jedenástemu zväzku jeho zozbieraných spisov (ktorý na jeho výslovné želanie vyšiel ako prvý v roku 2008), Benedikt XVI. upozornil na skutočnosť, že prvým dokumentom koncilu bola konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium. Podľa neho nešlo len o pragmatické rozhodnutie, ktoré sa zdalo byť za daných okolností účelné, ale skôr odrážalo správne usporiadanie života a poslania Cirkvi:
„Začiatok liturgie nám hovorí: najprv Boh. Keď zameranie na Boha nie je rozhodujúce, všetko ostatné stráca svoju orientáciu. Výrok z Reguly svätého Benedikta ,Nič sa nemá uprednostňovať pred liturgiou' (43, 3) sa vzťahuje osobitne na mníšstvo, ale ako spôsob usporiadania priorít platí aj pre život Cirkvi a každého jednotlivca, pre každého svojím spôsobom.“²
Pápež Benedikt XVI. potom pripomenul tému, ktorú vo svojich spisoch a kázaniach široko rozoberal – plnosť významu „ortodoxie“:
„Tu môže byť užitočné pripomenúť, že v slove ,ortodoxia' druhá polovica, ,-doxa, neznamená ,predstavu', ale skôr ,slávu' (Herrlichkeit): nejde o správnu ,predstavu' o Bohu; ide skôr o správny spôsob jeho oslavovania, odpovede na neho. To je totiž základná otázka človeka, ktorý začína správne chápať sám seba: Ako sa mám stretnúť s Bohom? A tak učenie sa správnemu spôsobu uctievania – ortodoxii – je darom par excellence, ktorý nám dáva viera.“³
Tu sa nachádza hlboké rozpracovanie starého výroku, pochádzajúceho z piateho storočia: ut legem credendi lex statuat supplicandi, „Nech zákon modlitby ustanovuje zákon viery.“ Inými slovami, verejná bohoslužba Cirkvi je vyjadrením a svedectvom jej neomylnej viery a mala by nám hlbokým spôsobom, ktorý je viac než verbálny, pomôcť pochopiť, že všetky naše túžby po dobre, pravde, kráse a láske majú svoj základ a nachádzajú svoje naplnenie vo vše presahujúcej Božej skutočnosti.
Slávnosť viery
Ako teológ zostal Joseph Ratzinger verný tejto základnej intuícii počas celej svojej dlhej a významnej kariéry. Hoci nebol vzdelaním liturgista (na čo často upozorňovali jeho kritici), v rôznych publikáciách sa dotýkal otázok bohoslužby. Ratzinger bol hlboko zaviazaný zásadám liturgického hnutia 20. storočia, ktoré formovali osobnosti ako Romano Guardini a Joseph Pascher. Zároveň to bol jeho záujem o autentickú liturgickú obnovu, ktorý ho prinútil spochybňovať aspekty pokoncilovej reformy už v jej prvých, nadšených rokoch. Ratzingerova vnímavá analýza odhalila ambivalentnosť liturgického purizmu, ktorý osciloval medzi oživením domnelého „zlatého veku“ (či už predkarolínskeho, alebo prednicejského) a nekontrolovanou túžbou po novotách.⁴ Na vedľajšiu koľaj sa dostal historický rast a vývoj liturgie v stredoveku a v období baroka, ktorý priniesol hĺbku a zrelosť, ktorých sa nemožno ľahko zbaviť. Práve katolícka liturgia vo svojich organických (a niekedy kľukatých) dejinách živila mnohé generácie kresťanov, vrátane jej najväčších svätcov. Najmä Ratzinger bol jedným z mála, ale pozoruhodných hlasov (spolu s Louisom Bouyerom, Josefom Andreasom Jungmannom a Klausom Gamberom), ktoré spochybňovali radikálne zavedenie omše „tvárou k ľudu“ a následné preusporiadanie kostolov na celom svete.
Medzníkom v Ratzingerovej teologickej práci o liturgii bola zbierka esejí Slávnosť viery, ktorá prvýkrát vyšla v nemčine v roku 1981.⁵ K významným prínosom tejto knihy patril Ratzingerov argument, že Posledná večera ustanovila dogmatický obsah Eucharistie, ale nie jej liturgickú formu, ktorá sa mala ešte len vyvinúť. Inými slovami, svätá omša nie je len rekonštrukciou Poslednej večere, ale samotnú Poslednú večeru treba chápať ako anticipáciu obety kríža pod rúchom sviatostných znakov. Toto poznanie viedlo Ratzingera k návrhu na rázne opätovné potvrdenie obetného charakteru omše: Eucharistia ako „hostina zmierených“ je integrovaná do sebaobetovania Krista sprítomneného na oltári vo forme liturgického obradu, ktorý je poplatný Synagóge a Chrámu. Na tomto pozadí Ratzinger znovu vyjadril svoju preferenciu slávenia omše „tvárou na východ“ ako vhodnejšieho, viditeľnejšieho a rituálnejšieho vyjadrenia eucharistickej obety.
Ako kardinál a prefekt Kongregácie pre náuku viery (1981 – 2005) sa Ratzinger naďalej zaoberal teológiou liturgie.⁶ Široký záber a veľké bremeno jeho úradu, ktorý mu zveril pápež Ján Pavol II. mu umožnili napísať len jednu monografiu: Duch liturgie, publikovanú v roku 2000.⁷ Táto kniha nebola ničím iným ako prelomovou knihou a som presvedčený, že v pravý čas bude považovaná za prelomovú v katolíckom liturgickom štúdiu a praxi. Duch liturgie inšpiroval novú generáciu bádateľov, aby sa pozreli ďalej než len na veľkolepý príbeh pokoncilovej reformy a znovu sa zahľadeli na plnosť liturgickej tradície. Kniha tiež povzbudila duchovných i veriacich, aby vyjadrili svoje znepokojenie nad súčasným stavom katolíckej bohoslužby, v ktorej nie je všetko v poriadku. V mnohých ohľadoch bol Duch liturgie syntézou prác a myšlienok Josepha Ratzingera na túto tému a nepriniesol toľko nového ako Slávnosť viery. Hlavným prínosom knihy môže byť jeho snaha prehĺbiť a rozšíriť naše chápanie „aktívnej účasti“, princípu, ktorý bol základom výzvy Druhého vatikánskeho koncilu na liturgickú obnovu. Potreba prekročiť vonkajšiu a povrchnú interpretáciu tohto princípu v pokoncilových reformách je dnes všeobecne uznávaná. Ratzinger dal tomuto presvedčeniu pevný teologický základ, keď v jednej z nasledujúcich publikácií napísal:
„Liturgia odvodzuje svoju veľkosť z toho, čím je, nie z toho, čo s ňou robíme... Liturgia nie je výrazom vedomia spoločenstva, ktoré je v každom prípade rozptýlené a premenlivé. Je to zjavenie prijaté vo viere a modlitbe.“⁸
Nové liturgické hnutie
Joseph Ratzinger žil a pracoval v čase, keď sa práve forma a vyjadrenie tohto zjavenia prijatého vo viere a modlitbe stali v Katolíckej cirkvi veľmi kontroverznou témou. Ako teológ a kardinál sa neštítil vstúpiť do tejto spornej arény s odvahou a jasnosťou. Po svojom zvolení na Petrov stolec 19. apríla 2005 sa Benedikt XVI. ocitol v pozícii, v ktorej mohol formovať budúcnosť katolíckej liturgie, k čomu mohol pristupovať len s istými obavami, pretože pevne zastával názor, že autentická liturgická obnova sa nedeje len prostredníctvom dekrétov a inštrukcií.
Preto ako Benedikt XVI. začal opatrne tým, že vo svojich homíliách a príhovoroch a osobitným spôsobom pri vlastných liturgických sláveniach sprostredkoval poradie priorít Druhého vatikánskeho koncilu ako svoj vlastný prvoradý záujem: totiž že posvätná liturgia musí byť odrazom Božej slávy – na ktorej sme povolaní mať účasť predovšetkým prostredníctvom Kristovej sebaobety na oltári, keď sme ponorení do veľkonočného tajomstva jeho umučenia, smrti a zmŕtvychvstania. Toto sviatostné spoločenstvo nie je len niečo, čo robíme my (spoločenstvo zhromaždené na určitom mieste a v určitom čase), ale je to dar väčšej skutočnosti, ktorú Kristus zveril celej Cirkvi. Krátko pred svojím zvolením na pápežský stolec Ratzinger vyzval k obnoveniu povedomia o liturgickom obrade ako o „zhustenej forme živej tradície“.⁹ Konkrétne to znamenalo prehodnotiť proces liturgickej obnovy podľa hermeneutiky reformy v kontinuite pri interpretácii Druhého vatikánskeho koncilu, ktorú Benedikt XVI. navrhol vo svojom významnom príhovore k Rímskej kúrii 22. decembra 2005.¹⁰
Už vo svojich Pamätiach z roku 1997 vtedajší kardinál Ratzinger vyzval k „novému liturgickému hnutiu“, ktoré by „oživilo skutočné dedičstvo Druhého vatikánskeho koncilu“, a túto požiadavku neskôr zopakoval v knihe Duch liturgie. Bol presvedčený, že pri skutočnom uplatňovaní zdravých zásad Konštitúcie o posvätnej liturgii sa urobili nedôsledné rozhodnutia. Nevenovala sa dostatočná pozornosť článku 23 dokumentu, ktorý trvá na tom „nech sa nezavádzajú novoty, ak si to nevyžaduje opravdivý a zaručený úžitok Cirkvi, pričom je potrebné dbať o to, aby nové formy istým spôsobom organicky vyrastali z foriem už jestvujúcich.“
V prednáške, ktorá sa konala pri príležitosti 40. výročia Sacrosanctum concilium v roku 2003, Ratzinger tvrdil, že nastal čas na opätovné prečítanie koncilovej konštitúcie. S cieľom prekonať zjednodušené čítanie „koncilu“ Ratzinger navrhol rozlišovať medzi dvoma rôznymi rovinami, ktoré prechádzajú každou kapitolou dokumentu. Na prvom mieste Sacrosanctum concilium „rozvíja princípy, ktoré sa celkom zásadne a všeobecne týkajú povahy liturgie a jej slávenia“ a majú najvyššiu autoritu. V druhom rade a na základe týchto princípov konštitúcia „dáva normatívne pokyny na praktickú obnovu rímskej liturgie.“ Podľa Ratzingera sú aj tieto platné pokyny „viac produktom svojej doby ako principiálne vyhlásenia.“ Tretia rovina sa pridáva s konkrétnou realizáciou liturgickej reformy Konzíliom, predovšetkým s obnoveným Rímskym misálom realizovaným v rokoch 1969 – 1970. Hoci sú tieto „formy liturgickej obnovy stanovené cirkevnou autoritou“ záväzné, nie sú „jednoducho totožné s koncilom.“ Rámec stanovený širokými smernicami Sacrosanctum concilium umožňuje „rôzne realizácie“. Ratzinger upozornil: „Ten, kto si nemyslí, že všetko v tejto reforme dopadlo dobre, a mnohé veci považuje za reformovateľné alebo dokonca za vyžadujúce revíziu, nie je preto odporcom ,koncilu'.“ S odstupom štyridsiatich rokov by sa podľa neho mal text Sacrosanctum concilium „nanovo ,kontextualizovať', teda čítať vo svetle jeho vplyvu v nedávnych dejinách a našej súčasnej situácie.“¹¹
Dve formy… jeden rítus
Benedikt ako pápež ponúkol kľúčový príklad takéhoto opätovného čítania, vedený hermeneutikou kontinuity, vo svojom motu proprio Summorum pontificum z roku 2007, keď zrušil predchádzajúce obmedzenia na používanie predkoncilových liturgických kníh, ktoré nazval mimoriadnou formou alebo usus antiquior jedného rímskeho rítu. Táto koncepcia nie je bez ťažkostí, pretože medzi predkoncilovými a pokoncilovými liturgickými formami je zjavná diskontinuita. Tieto rozdiely sú menej výrazné, keď sa napríklad súčasný misál slávi v latinčine a na oltári s kňazom obráteným na východ (ad orientem) namiesto tvárou k ľudu, ale rozdiely stále zostávajú: v modlitbách a čítaniach omše, v mnohých rituálnych prvkoch a v štruktúre liturgického roka. Podľa môjho čítania Benedikt svojím potvrdením „dvoch foriem toho istého obradu“ opísal svoj cieľ pomalého a postupného procesu, ktorý sa mal začať Summorum pontificum a nakoniec by mohol vyústiť do „vzájomného obohatenia“ oboch foriem. Pápež František túto víziu vo svojom motu proprio Traditionis custodes z roku 2021 odmietol a status predkoncilových liturgických kníh, hoci sa stále používajú so značnými obmedzeniami, nie je ani zďaleka jasný. Na tomto mieste stojí za to pripomenúť, že to isté paschálne tajomstvo je vyjadrené rôznymi, ale v žiadnom prípade nie protichodnými alebo protirečivými spôsobmi v rímskom obrade, iných západných obradoch a v mnohých východných obradoch – a predsa majú v Katolíckej cirkvi všetky svoje miesto.
Výzvou na vzájomné obohatenie urobil Benedikt XVI. odvážny krok, aby prekonal tendenciu „zmraziť“ súčasný stav pokoncilovej reformy spôsobom, ktorý by nezodpovedal organickému vývoju liturgie, a aby obnovil liturgickú obnovu, ktorú si želal koncil, v inom kľúči.¹² V čase, keď sa mnohé otázky, ktoré sa kedysi považovali za vyriešené, znovu otvárajú na diskusiu, je ťažké pochopiť, prečo by sa o silných a slabých stránkach pokoncilovej liturgickej reformy nemalo otvorene diskutovať. Liturgická obnova sa uskutočňuje praktickými a obozretnými rozhodnutiami, ktoré sa netýkajú neomylnosti Cirkvi vo veciach viery a morálky.
Projekt Summorum pontificum je k dispozícii v Ratzingerových záverečných úvahách na liturgickej konferencii, ktorá sa konala v benediktínskom opátstve Fontgombault v roku 2001. Pri tejto príležitosti kardinál hovoril o „reforme reformy“, pre ktorú určil tri oblasti. Po prvé, videl potrebu prekonať „falošnú tvorivosť, ktorá nie je kategóriou liturgie“,¹³ čím mal na mysli nejednoznačné prvky v pokoncilových liturgických knihách, ktoré prispievali k nestabilite obradu – vrátane predovšetkým možností prispôsobenia obradov daným okolnostiam a častých pasáží ad libitum („s týmito alebo podobnými slovami“). Základný problém, ktorý Ratzinger identifikoval v takýchto svojvoľných indikáciách, nie je len liturgickej povahy (napríklad prerušenie toku, od ktorého závisí „úspešný“ rituál), ale je problematický aj v ekleziologickom kontexte: „touto falošnou tvorivosťou, ktorá mení liturgiu na katechetické cvičenie pre konkrétne zhromaždenie, sa ničí liturgická jednota a cirkevnosť liturgie.“¹⁴ Po druhé sa Ratzinger venoval otázke pokoncilových liturgických prekladov. Táto otázka bola široko spracovaná, najmä v anglofónnom svete, a skutočný proces obnovy sa začal za pontifikátu Jána Pavla II. Po tretie, Ratzinger opäť nastolil otázku omše „tvárou k ľudu“. Jeho skromný návrh spočíval aspoň v umiestnení jasne viditeľného kríža na oltár, aby kňaz aj ľud mali spoločné zameranie smeru.¹⁵
Jemný pastier
Benedikt XVI. si bol veľmi dobre vedomý toho, že zjavná diskontinuita v obradnej praxi Cirkvi vytvorila situáciu, v ktorej by sa obyčajné zavedenie tradičných liturgických foriem všeobecne vnímalo ako ďalší zlom. Otvorením nových možností chcel vytvoriť priaznivé podmienky pre „organický“ vývoj rímskeho obradu, ktorý by sa vyhol diskontinuite, ktorá v pokoncilovom období spôsobila toľko škody katolíckemu rituálu. Liturgické ustanovenie pre osobné ordinariáty pre bývalých anglikánov, vytvorené po apoštolskej konštitúcii Anglicanorum coetibus z roku 2009, sleduje túto trajektóriu. Rituálne knihy pod hlavičkou Kongregácie pre Boží kult, najmä misál (2015), zodpovedajú základnému vzoru rímskeho obradu, ale zároveň ho obohacujú o „dedičstvo“, ktoré čiastočne vychádza zo širšej stredovekej tradície (napríklad v úvodných obradoch a ofertóriu) a čiastočne vychádza z charakteristického anglikánskeho štýlu modlitby, náležite zosúladeného s katolíckou doktrínou.
Zdá sa, že podľa predstavy Benedikta XVI. musí organický vývoj prebiehať akoby osmózou, teda sústavným a takmer nevedomým osvojovaním si liturgickej tradície. Dôležitým prvkom v tomto procese mal byť pontifikov príklad pri vlastných sláveniach. Rituálne prvky, ako napríklad umiestnenie výrazného kríža do stredu oltára, rozdávanie svätého prijímania veriacim v pokľaku a priamo na jazyk a rozšírené používanie latinčiny, mali stanoviť štandard, ktorý sa mal napodobňovať. Benedikt bol presvedčený, že autentická liturgická obnova nevzniká prostredníctvom pokynov a predpisov. Jeho zdržanlivosť ako zákonodarcu – napríklad počas jeho pontifikátu nevyšla žiadna nová edícia liturgickej knihy (editio typica) – by sa dala interpretovať ako premárnená príležitosť. Na druhej strane sa krehkosť legislatívnych rozhodnutí prejavila, keď jeho bezprostredný nástupca, pápež František, zrušil ustanovenia Summorum pontificum.
Napriek všetkému pápež Benedikt predsa len otvoril perspektívy obnovy v kontinuite s liturgickou tradíciou a tieto impulzy si osvojili najmä mladšie generácie v Cirkvi na celom svete. Toto „nové liturgické hnutie“, ktoré si Joseph Ratzinger želal, má potenciál napraviť pretrhané nitky katolíckeho obradu. Najlepším svedectvom o jeho liturgickom dedičstve bude pokračovať v jeho diele s trpezlivosťou, vytrvalosťou, radosťou a vďačnosťou za jeho svetlý teologický um a dlhoročnú službu Božiemu ľudu.
Preložené z adoremus.org
Joseph Ratzinger, Milestones: Memoirs 1927–1977, San Francisco: Ignatius, 1998, s. 18-20.
Benedikt XVI., “On the Inaugural Volume of My Collected Works,” in Joseph Ratzinger, Theology of the Liturgy: The Sacramental Foundation of Christian Existence, Joseph Ratzinger Collected Works 11, ed. Michael J. Mille, San Francisco: Ignatius Press, 2014, xv-xviii a xv.
Benedikt XVI., “On the Inaugural Volume of My Collected Works,” xv.
Joseph Ratzinger, “Catholicism after the Council”, in The Furrow 18 (1967), s.3-23, s. 10.
Joseph Ratzinger, The Feast of Faith: Approaches to a Theology of the Liturgy, San Francisco: Ignatius Press, 1986.
Najmä Joseph Ratzinger, A New Song for the Lord: Faith in Christ and Liturgy Today,New York: Crossroad, 1996.
Joseph Ratzinger, The Spirit of the Liturgy, San Francisco: Ignatius Press, 2000.
Joseph Ratzinger, “The Theology of the Liturgy,” in Theology of the Liturgy, s. 541-557.
Joseph Ratzinger, “The Organic Development of the Liturgy,” in Theology of the Liturgy, s. 589-594, s. 591.
Benedikt XVI., Address to the Roman Curia Offering Them His Christmas Greetings, 22. december 2005.
Joseph Ratzinger, “Fortieth Anniversary of the Constitution on the Sacred Liturgy: A Look Back and a Look Forward,” in Theology of the Liturgy, s. 574-588, s. 576.
Pozri Benedikt XVI., Video Message for the Closing of the 50th International Eucharistic Congress in Dublin (17. jún 2012).
Joseph Ratzinger, “Assessment and Future Prospects,” in Theology of the Liturgy, s. 558-568, s. 565.
Tamže
Tamže, s. 565-566.