Scott Hahn a tradičná latinská omša
foto Christopher M. Riggs, Catholic Advance (upravené)
Všetkým, ktorý tak ešte neurobili, odporúčame vypočuť si tento rozhovor (v angličtine), ktorý viedli so Scottom Hahnom, v rámci projektu Mass of the Ages. Prezentuje v ňom svoj pozitívny pohľad na tradičnú omšu, ktorú pravidelne navštevuje. Tento článok prináša niektoré postrehy Matthewa Rotha na uvedené interview.
Matthew Roth
Prakticky všetkých študentov Františkánskej univerzity v Steubenville sa praktizujúci katolíci spomedzi svojich priateľov a rodiny pýtajú, či sme niekedy chodili na hodiny so Scottom Hahnom, alebo či sme aspoň čítali jeho knihy. Niekedy je odpoveď v skutočnosti záporná. Keď som bol vysokoškolák, s doktorom Hahnom sme boli na jednom kampuse len tri semestre počas troch rokov na kopci v postindustriálnom skvoste, ktorým je Steubenville v Ohiu, a ako študent histórie som u neho neabsolvoval žiadne hodiny biblickej teológie, radšej som si vyberal teologické predmety, ktoré presne zapadali do sféry mojich záujmov.
Prekvapivo som ani nikdy nečítal jeho knihy okrem poznámok pod čiarou v knihe Otec, ktorý plní svoje sľuby (napísaných pre akademické publikum, zatiaľ čo kniha bola populárnejšia, ako som zistil). Ale doktor Hahn bol samozrejme významnou osobnosťou na univerzitnej pôde, ako mentor v modlitbe a viere, a je jedným z najvýznamnejších katolíckych biblistov a apologétov v anglicky hovoriacom svete. Preto keď hovorí, má moju pozornosť.
Doktor Hahn sa zúčastňoval na tradičnej svätej omši v kostole svätého Petra v centre Steubenville dôsledne, takže jeho preferencia nie je prekvapujúca. To, že poskytol rozhovor na túto tému, je prekvapujúce, ale vítané. Bez toho, aby sme sa ponárali do vnútornej politiky Františkánskej univerzity, to, že doktor Hahn je schopný toto povedať, odráža skutočnosť, že tradičná omša je medzi katolíkmi trinásť rokov po Summorum pontificum ľudovo zakorenená. Nastupujúci prváci sú teraz dosť mladí na to, aby celé svoje formatívne roky strávili iba účasťou na tradičnej latinskej liturgii, medzi náhodnými indultnými kaplnkami a omšami, ktoré sa začali po motu proprio.
Po druhé, doktor Hahn má vo svojich dispozíciách vo všeobecnosti pravdu. Bohoslužba Cirkvi je v podstate modlitbou a obetou, ktorou sa Bohu dáva to, čo mu patrí. Nikdy nesmieme zabúdať, že v náboženstve ide predovšetkým o cnosť spravodlivosti, nie o rad presvedčení, s ktorými súhlasíme, a viera je tak či tak z milosti, nie z čistého rozumu. Je potrebné argumentovať v prospech tradičnej latinskej liturgie – ako inak by sme mohli presvedčiť našich farárov, aby ju slávili, a našich priateľov, aby na ňu chodili? Ale polemika by mala byť čo najrozvážnejšia, pretože len „byť všetkým pre všetkých“ priláka duše k tradičnej omši a v širšom zmysle ku Kristovi.
Máme povinnosť živiť svoje duše a ťažko namietať proti tomu, aby sme vynaložili veľké úsilie na účasť na tradičnej liturgii, ale ak pri plnení našej nedeľnej povinnosti nemáme na výber, tak koniec koncov každá omša je omšou. O to viac sa však treba často zúčastňovať na tradičnej svätej omši, aby sme rástli v božskom živote a zároveň zmenšovali prekážky, ktoré bránia rastu v láske.
Tu je užitočná malá hra na predstieranie. Jeden mne veľmi blízky kňaz z tradičného spoločenstva, mne a mojej rodine vysvetlil, že on a jeho spolubratia zvyčajne nehovoria z kazateľnice o „novej omši“. Urobiť to je ľahké pokušenie, pretože väčšina z nás vyhľadáva tradičnú omšu zámerne; málokto ju objaví náhodou a zostane bez toho, aby išiel aj na Novus ordo.
Ale to, že samotná rímska Cirkev má dve spoločné a všeobecne oficiálne používané liturgie, je anomália; nie sú analogické s variantným používaním v rôznych pápežských bazilikách, pretože sa očakávalo, že Novus ordo úplne vytlačí tradičnú liturgiu. Keď sa tak nestalo, pápež Benedikt XVI. vytvoril jedinečný právny stav, ktorý umožnil čo najväčšiemu počtu kňazov sláviť tradičnú liturgiu bez zásahu biskupov.
Čo to teda znamená pre kňaza? Znamená to, že pri kázaní by mal tradičnú omšu a ofícium považovať za normatívne, s obmedzenými kvalifikáciami. Potom stádo uverí, že toto je viera, a nakoniec sa tradičná liturgia vráti vo svojej plnosti. Už sme to videli pôsobiť pri tradičných obradoch Veľkého týždňa a pomaly, ale isto aj pri obrade omše spred reformy Pia XII. Možno sa jedného dňa bude breviár modliť tak, ako sa modlil od nepamäti.
To znamená, že americkí katolíci majú tendenciu vylievať dieťa aj s vaničkou. Francúzski katolíci, ktorí sú pripútaní k tradičnej liturgii, sú azda najhorlivejší v úsilí zachovať liturgiu našich otcov, ale stále spievajú Laudate Dominum omnes gentes komunity Taizé a Je vous salue, Marie, comblée de grâces, ktoré spopularizovala Communauté de l'Emmanuel, charizmatická komunita, ku ktorej patrí Mons. Dominique Rey. Tento biskup z Fréjus-Toulon je najtradičnejším biskupom vo Francúzsku, slávi tradičné kňazské svätenia pre svoju diecézu aj pre tradične orientované komunity a sám sa označuje za „tradismatique“, čo je portmanteau slov „tradičný“ a „charizmatik“. Je čo povedať o začlenení takýchto modlitieb a piesní do nášho modlitebného života bez toho, aby sme sa dostali do pasce sendviča štyroch piesní alebo nevyhnutnosti používania ľudovej reči, proti čomu doktor Hahn v diskusii o účasti svižne argumentuje.
Môže byť pravda, že Francúzsko bolo vidiecke tak dlho do dvadsiateho storočia, že tieto piesne sú organickejšie spojené s tradičnou hudbou a spôsobom života, alebo že Američania a iní anglicky hovoriaci ľudia sú do značnej miery odrezaní od našej minulosti takým spôsobom, že tieto melódie sú lacné alebo sacharínové, ale prijať túto možnosť znamená otvoriť ďalší spôsob, ako byť duchovne zdravý, bez toho, aby sme sa neustále snažili vyznačovať sa odlišnosťou od ostatných katolíkov. Skrátka, dôkladne si vyberajte svoje bitky. Na záver ponúkam túto perifrázu, opäť prevzatú z francúzštiny. Katolícky skauting nám dnes ukazuje, že nie sme stvorení pre tento svet, pretože skautské hnutie sa točí okolo liturgie, ku ktorej sa viažu všetky aktivity – púte, predstavenia a táborenie. Kým sme však na tomto svete, mali by sme sa usilovať o spoločnosť, ktorá odráža Boží a prirodzený zákon, spoločnosť, ktorá podporuje mier, podporuje rodiny, a čo je najdôležitejšie, zabezpečuje správne uctievanie Boha. Na tento účel je rímska liturgia pre väčšinu pokrstených katolíkov prostriedkom, ako aj cieľom samým osebe, a poskytuje výživu, ktorá povznáša rozum tých najinteligentnejších a usporadúva zmysly tých najcitlivejších, aby sme boli v každom okamihu naplnení milosťou Ducha; niečo, nad čím sa treba zamyslieť v tomto vznešenom období po Turícach, keď takéto témy prevládajú v propriách omše.
Ak si z rozhovoru doktora Hahna a z mojej úvahy neodnesiete žiadne iné ponaučenie, tak si zoberte aspoň toto, aby ste prežili búrku a vyšli víťazne za kráľovskou zástavou Ježiša Krista Kráľa.
Preložené z newliturgicalmovement.com