Narodenie Pána

Narodenie | Gerrit van Honthorst, 1606

Prvá Omša Vianočná

Štácia vo veľkom chráme Panny Márie pri Jasličkách

V noci, omša anjelská

Kristus sa nám narodil z Panny Márie ako človek, vítame ho s anjelmi. – Naše slovo „utiereň“, latinsky „matutinum“, znamená verejnú nočnú modlitbu Cirkvi, ktorú pôvodne veriaci spolu s duchovenstvom vykonávali v nočnom čase okolo polnoci. Niektoré rehole, ako kartuziáni, podržali si túto obyčaj dodnes. Všeobecne sa nočné matutinum zachovalo len na Vianoce pred polnočnou omšou. Tak ho vykonávajú kapituly v biskupských kostoloch. Naša utiereň je teda omša, slúžená bezprostredne po skončení matutina. Hlavná omša kresťanstva o polnoci sa celebruje vo veľkom chráme Panny Márie v Ríme, v kaplnke, zvanej „ad Praesepe“, pri jasličkách. Relikvie jasličiek boli pôvodne pod oltárom tejto kaplnky (dnes sú pod hlavným oltárom). V duchu aj my putujeme do tohto rímskeho kostola na polnočnú omšu, on, ale i náš domáci chrám, je naším Betlehemom. Vonku je tma, znak pohanstva. Kostol, ožiarený v tejto tme, znamená svetlo, ktoré nám priniesol Spasiteľ. Túto myšlienku obsahuje aj orácia. Z Otcovho lona zostupuje Boží Syn ako Svetlo zo Svetla (introit), spev glórie počujeme akoby z anjelských úst, cítime sa synmi svetla (lekcia) a na evanjelium diakon, zastupujúci anjela, zvestuje nám radostnú zvesť, že sa nám dnes narodil Spasiteľ. Cítime sa, ako by sme pri betlehemských jasličkách zastupovali anjelov, ktorí sa ako prví poklonili narodenému Božiemu Synovi. Na ofertórium mu pripravujeme jasličky (oltár) a plienočky, do ktorých ho Matka-Cirkev zavinie (chlieb a víno). Pri svätom prijímaní ho smieme uzavrieť do svojho náručia.

Druhá Omša

Štácia u svätej Anastázie

Na úsvite, omša pastierska

Vyšlo Slnko spravodlivosti, – vítame ho s pastiermi. – Blíži sa ráno. Keď pastieri počuli radostnú zvesť o narodení Spasiteľa, nepochybovali, ale s radosťou sa poponáhľali do betlehemskej maštaľky pokloniť sa mu. A naozaj našli Dieťatko s Matkou a Pestúnom.

Na východe sa zjavujú prvé zore; naznačujú svitanie vianočného dňa. Narodením Kristovým svitlo ono aj v noci pohanstva, preto nám táto svätá omša v mnohom pripomína Kristovo svetlo (introit, orácia, graduál). Skoro všetky omšové spevy sú zo žalmu 92, ktorý rozvádza myšlienku nadprirodzeného svetla. Kým svätý Pavol uvažuje nad darom božieho synovstva, ktoré nám priniesol narodený Spasiteľ, svätý Lukáš líči príchod a poklonu betlehemských pastierov. V tejto svätej omši sa úplne vžívame do postoja pastierov; v ich osobe pripravujeme oltár a obetné dary; vítame Spasiteľa, keď prichádza na premenenie a pri svätom prijímaní ho uzavierame do náručia.

Pôvodne v Ríme na 25. decembra pripadol sviatok svätej Anastázie, mučenice, ktorá zomrela na začiatku 4. storočia v juhopanonskom meste Sirmiu. Keďže jej relikvie požívali veľkú úctu v Carihrade, grécki cisárski úradníci rozšírili jej úctu aj v Ríme a na úpätí Palatína v jej kostole práve dnes včasráno slávili výročie jej mučeníckej smrti. Po polnočnej omši veriaci sa ponáhľali do chrámu sv. Anastázie. Lež časom aj táto omša nadobudla vianočný ráz, ale ostala v nej spomienka svätej Anastázie.

Tretia Omša

Štácia pôvodne u svätého Petra, od 12. storočia vo veľkom chráme Panny Márie

Slovo sa Telom stalo a prebývalo medzi nami. – Tretia omša je hlavnou omšou sviatku Narodenia Pána. Oslavujeme v nej tajomstvo vtelenia Božieho Syna. Narodený Otcov Syn stojí pred nami v celej svojej Božskej sláve. Hoci chudoba panuje okolo betlehemských jasieľ, ten, ktorý v nich leží, je od večnosti pravým Božím Synom. Najmä lekcia a evanjelium velebným hlasom oznamujú túto hodnosť betlehemského dieťaťa. Omšové piesne (introit, graduál, ofertórium) oslavujú Kristovu kráľovskú hodnosť. Tu sa nám jasličky menia na kráľovský trón a maštaľ na palác. Cítime sa dvoranmi nebeského Kráľa. Stal sa nám podobný, aby nás mohol učiniť Božími synmi. Aj my sme sa narodili z Boha v nadprirodzenom zmysle, a teda sme Kristovými bratmi. V tejto obete sme uzreli jeho slávu (evanjelium); účastní sme na nej najmä vo svätom prijímaní, kde nadobúdame právo na nebeskú slávu (komúnia).

Túto omšu rímski kresťania slávievali pri hrobe kniežaťa apoštolov a zástupcu Krista na zemi, svätého Petra; avšak od 12. storočia pre vojnové nebezpečenstvá, ktoré hrozili za hradbami Ríma, preložili ju tiež do veľkej baziliky Panny Márie.

— Misál latisnko-slovenský, SSV, Trnava, 1952