Svätého Alberta Veľkého, biskupa, vyznávača a učiteľa Cirkvi
Apoštol pokoja. – Pochádzal z poprednej nemeckej rodiny v Lauingene. Študoval v Padove, kde sa stal dominikánom. Bol výborným majstrom kresťanskej filozofie. Vlastne on pokresťančil a presadil do teológie grécku filozofiu aristotelovskú. Objavil svätého Tomáša Akvinského, ktorý bol jeho žiakom v Kolíne. Vo vede a čnostiach bol ozaj „Veľký“. Umrel v roku 1280 v Kolíne. Pochovaný je v tamojšom farskom kostole svätého Ondreja. Pius XI. ho v roku 1931 vyhlásil za svätého a za učiteľa Cirkvi.
Svätého Jozafáta, biskupa a mučeníka
Položil život za ovečky. – Ako baziliánsky mních bol priorom a neskôr anchimandritom rehole vo Vilne a napokon arcibiskupom polockým. Zomrel mučeníckou smrťou 12. novembra 1623. Ostatky sú v kostole svätej Barbory vo Viedni. Svätá omša oslavuje jeho mučenícke víťazstvo (introit), veľkňazskú hodnosť (lekcia) a pastiersku lásku k stádu Kristovmu (evanjelium, ofertórium, komúnia).
Svätého Martina I., pápeža a mučeníka
Postavil ho Boh nad národy a kráľovstvá (ofertórium). – Viedol Petrovo stádo v rokoch 649 – 655. Odsúdil blud monotelétov, a preto ho cisár Konštantín II. poslal do vyhnanstva na polostrov Cherzonéz, kde pre nedostatok výživy zomrel. Jeho telo leží v Ríme v chráme svätých Silvestra a Martina.
Svätého Martina, biskupa a vyznávača
Nebol mučeníkom, a predsa obsiahol palmu víťazstva. – Narodil sa okolo roku 316 v Sabárii v Panónii (dnešné Szombathely) z pohanských rodičov. Prihlásil sa medzi katechumenov. Neskôr sa stal vojakom a ako taký v 18. roku života prijal svätý krst. Opustiac vojenčinu, vstúpil medzi učeníkov svätého Hilára, biskupa v Poitiers (sviatok 14. januára). Utiahol sa do samoty ako pustovník a založil kláštor v Ligugé pri Poitiers. V roku 371 (372) ho zvolili za tourskeho biskupa proti jeho vôli. Ako biskup neúnavne horlil za spásu duši. Ozdobujú ho najmä tieto čnosti: duch modlitby, láska k bližným, pokojamilovnosť a prísnosť voči sebe. Jeho svätosť Boh potvrdil zázrakmi ešte za života. Popri svätom pápežovi Silvestrovi I. a svätom Antonovi, pustovníkovi, aj on patrí medzi tých, ktorým Cirkev priznala už v 5. storočí úctu svätých, hoci neboli mučeníkmi. Ľud ho ctil už za živa ako svätca. Zomrel v roku 397 (400) vo veku 81 rokov. Pre relikviu jeho hlavy vystavili v Paríži skvostnú kaplnku Saint Chapelle. Časť relikvií je aj v Szombathely. V Ríme mu zasvätili kostol spolu so svätým Silvestrom.
Spomienka svätého Mennu, mučeníka
Sv. Mennas, rímsky vojak, pôvodom z Egypta, opovrhol úctou pohanských bohov, začo ho sťali okolo roku 295 vo Frýgii.
Svätého Ondreja Avellínskeho, vyznávača
Ústa, ktoré klamú, zabíjajú dušu. – Táto pravda ho presvedčila, že má opustiť svet a venovať sa službe Bohu. V roku 1556 vstúpil do rehole teatínov. Neúnavne pracoval na záchrane nesmrteľných duši. Zomrel pri oltári v roku 1608 v Neapole ako 87 ročný starec. Pochovali ho v teatínskom chráme svätého Pavla v Neapole.
Svätého Karola Boromejského, biskupa a vyznávača
Spomienka svätých Vitála a Agrikolu, mučeníkov
Veľký pastier duší. – Pochádzal z grófskej rodiny Boromejských (nar. 1538). Už vo veku 23 rokov sa stal milánskym biskupom a kardinálom. Zaujíma miesto v rade najväčších okrás Cirkvi. Horlivo zavádzal reformy tridentskćho snemu (1545-63): zakladal semináre, súril zostavenie katechizmu, reformoval cirkevné ustanovizne a rehole. Vyznačoval sa aj v hrdinskej láske k bližnym, najmä v Miláne počas moru. Zomrel v roku 1584 v 47. roku života. Pochovaný je v milánskom dóme.
Sv. Vitála, ktorý bol otrokom svätého Agrikolu, jeho pán získal službe Kristovej. Obidvaja pretrpeli slávne mučeníctvo za Diokleciánovho prenasledovania okolo roku 304 v Bologni. Najprv ich pochovali na židovskom cintoríne, neskôr našiel ich telá svätý Ambróz a pochoval ich na svätom mieste.
Svätého Rafaela Archanjela
Boh uzdravuje, - tak znie meno tretieho sv. archanjela, ktorého sviatok pápež Benedikt XV. zaviedol v celej Cirkvi. Z knihy Tobiásovej vieme, te sv. Rafael sprevádzal na cestách mladeho Tobiása (or.) a uzdravil jeho slepćho otca, Tobia: sta-liche (lekc.). Jemu pripisujeme aj liečivy účinokvody rybníka Betesda (ev.).
Svätého Jána Kentského, vyznávača
Hrdina kresťanskej lásky a pravdovravnosti. – Pochádzal z Kent (Poľsko). Ako kňaz pôsobil na katedre teologickej vedy a v dušpastierstve. Bol profesorom krakovskej univerzity. Jeho štedrosť k chudobným pripomínajú takmer všetky omšové texty. Zomrel 24. decembra 1473. Leží v kaplnke JagelonskeJ univerzity v Krakove.
Svätého Petra z Alkantary, vyznávača
Blažené pokánie. – Pochádzal z Alkantary (Španielsko). Ako kňaz františkánskej rehole sa stal jej reformátorom. Podobne bol radcom i svätej Terézie z Avily pri reforme karmelitánok. Požíval dar pokánia a kontemplácie (orácia). Hlavnými čnosťami jeho bohumilého života bola láska k Bohu a blížnemu. Zomrel 18. októbra 1562. Pochovaný je v Pedrose v kostole kláštora Viciosa (Portugalsko).
Svätej Margity Márie Alacoque, panny
Posolkyňa Božského Srdca Ježišovho. – Narodila sa v Lauthecour (Francúzsko). Boh ju vyznačil v mladosti hojnými milosťami. Vstúpíla do kláštora sestier Navštívenia blahoslavenej Panny Márie v Paray-le-Monial, kde jej Ježiš vyjavil tajomstvá svojho Srdca a poveril ju apoštolátom jeho úcty. Jej radcom bol páter Claudius de la Colombiére zo Spoločnosti Ježišovej. Zomrela v roku 1690. Pochovaná je v kostole svojho kláštora. Benedikt XV. ju vyhlásil v roku 1920 za svätú a Pius XI. zaradil jej sviatok v roku 1929 do všeobecného cirkevného kalendára.
Texty omše hovoria o jej láske k Božskému Ženíchovi, najmä v najsvätejšej Eucharistii (ofertórium). Jej úlohou bolo hlásať bohatstvo Srdca Ježišovho (lekcia). V pozemskom živote nasledovala hlavne nežnosť a poníženosť Srdca Ježišovho (evanjelium).
Svätej Terézie, panny
Pane, alebo trpieť, alebo zomrieť! (Heslo svätej Terézie.) – Narodila sa v Avile (Španielsko), v 18. roku života vstúpila do rehole karmelitánok, ktorú povzniesla príkladom a učením na vysoký stupeň dokonalosti. Svoju reholu rozšírila po rozličných krajinách. Jej spisy jej vydobyly čestný titul „Doctrix mystica“ (mystická učiteľka) a pre svoju ohnivú lásku ku Spasiteľovi je známa ako „Virgo seraphica“ (serafická panna). Na vrchole mystického života obsiahla dar prebodnutia srdca anjelom (Transverberatio cordis sanctae Teresiae). Deň 27. augusta je osobitným sviatkom karmelitánskej rehole. Zomrela v roku 1582 v Albe de Tormes (Španielsko), tam je pochovaná nad hlavným oltárom karmelitánskeho kostola a jej srdce je uložené na lekciovej strane toho istého oltára.
Svätého Kalista I., pápeža a mučeníka
Starostlivosť o kresťanské pohrebné miesta. – Cirkev spravoval (217 – 222) za cisára Alexandra Severa. Jeho umiernenosť voči kajúcim verejným hriešnikom bola pre niektorých príležitost'ou, aby ho napádali. Jeho odporcom bol aj filozof Hipolyt, prvý protipápež, ktorý však odvolal svoje poblúdenie, a svoju vernosť ku Kristovi a Cirkvi neskôr spečatil mučeníctvom (porov. 13. august). Upravil katakomby, ktoré sú pomenované podľa neho. Zaviedol kántrové dni a postavil baziliku Panny Márie za Tiberom (Trastevere). Pretrpel kruté mučeníctvo, v ktorom skonal dňa 28. septembra 222. Najprv bol pochovaný v katakombách pri Via Aurelia, neskôr preniesli jeho pozostatky do chrámu Panny Márie za Tiberom, kde pod hlavným oltárom odpočívajú i dnes.
Svätého Eduarda, kráľa a vyznávača
Blahoslavení čistého srdca! (Mt 5, 8) – Posledný anglosaský kráľ, vnuk svätého Eduarda, kráľa a mučeníka. Mladosť strávil v mravne skazenom prostredí, ale čistotu si zachoval nedotknutú. Ako král' (od roku 1043) sa stal vzorom kresťanského panovníka, ktorý sa všemožne staral o svojich poddaných a upevňoval kresťanstvo v krajine. V manželstve zachoval panenstvo. Zomrel 5. januára 1066. Pochovaný je v chráme svätého Petra v Londýne.
Svätého Františka Borgiu, vyznávača
Vzor Kristovej poníženosti. – Pochádzal z kniežacieho rodu Kandie a bol vicekráľom Katalónie (v Španielsku). Dojatý pohľadom na mŕtve telo kráľovnej Izabely, po manželkinej smrti opustil svetský život a vstúpil do Spoločnosti Ježišovej, kde sa stal jej tretím generálnym predstaveným. Bol pravým vzorom poníženosti a sebazapierania. Nepoddajne odmietal všetky hodnosti, ktoré mu ponúkali. Zomrel 30. septembra 1572 v Ríme. Pochovaný bol najprv v Ríme, od roku 1617 je jeho hrob v jezuitskom chráme v Madride.
Svätej Brigity, vdovy
Boh jej zjavil nebeské tajomstvá. – Narodila sa v roku 1303 pri Upsale (Švédsko) z kráľovského rodu. Od mladosti často rozjímala o pretrpkom umučení Pána, pričom dostávala mnoho nadprirodzených darov. Jej muž vstúpil do rehole cisterciánov a od tých čias žila len skutkom milosrdenstva. Založila rehoľu Najsvätejšieho Spasiteľa. Zomrela v roku 1373 v Ríme. Telo previezli do Wadsteny vo Švédsku.
Svätého Bruna, vyznávača
Láska k samote a mlčanlivosti. – S niekoľkými spoločníkmi sa osadil v samote Chartreuse (lat. Cartusia) pri Grenoble (Francúzsko), kde viedli prísny pustovnícky život. Takto vznikla najprísnejšia rehoľa tzv. kartuziánov, ktorá sa vyznačuje hlavne pestovaním samoty, pokánia a mlčanlivosti. Svätý Bruno zomrel v roku 1101 v kartúze La Torre v Kalabrii (Taliansko). Pochovaný je tamtiež.
Svätého Františka z Assisi, vyznávača
Franciscus pauper et humilis – chudobný a ponižený František. – Vedený milost'ou Božou, dokonale pochopil ideál chudoby Kristovej. Čo mal, rozdal chudobným a žil z almužny. Posmechu ľudí vystavený a otcom vydedený, začal hlásať život podľa evanjelia. Okolo seba zhromaždil podobne zmýšľajúcich ľudí, ktorých pomenoval menšími bratmi a putujúc Umbriou hlásal pokánie a povzbudzoval ku kresťanskému životu podľa evanjelia. Innocent III. schválil rehoľu Menších bratov (Ordo Fratrum minorum – františkáni). Na konci svojho života prijal Kristove rany (sviatok 17. septembra). Zomrel v roku 1226. Pochovaný je v krypte vlastného chrámu v Assisi.
Pochopil a na vlastnom tele nosil tajomstvo Kríža (introit, lekcia). Ako poníženému a malému zjavil mu Boh svoje tajomstvá (evanjelium). Milosť Božia ho sprevádzala (ofertórium), stal sa otcom a živiteľom najpočetnejšej duchovnej rodiny (komúnia).
Svätej Terézie od Malého Ježiša, panny
„Kto je dieťaťom, nech príde ku mne“ (Prís 9,4). – Narodila sa 3. januára 1873 v Alençone (Francúzsko). Po prekonaní mnohých prekážok vstúpila do rehole karmelitánok v Lisieux. Jej život, na milosti prebohatý, charakterizuje uskutočňovanie idey detinstva Božieho (Prís 9,4). Božský Ženích ju povolal k sebe v roku 1897. Pius XI. ju kanonizoval 17. mája 1925; roku 1927 ju vyhlásil za patrónku misionárov a misií a 14. marca 1928 ustanovil jej sviatok na dnešný deň. Povolaná k svojmu Ženíchovi (introit), učí nás detinstvu Božiemu (orácia, evnjelium). Obdivujeme bohatstvo milostí, ktorými ju Ježiš obdaroval (lekcia, ofertórium, komúnia).
Svätého Hieronyma, kňaza a vyznávača
Čítajme knihu kníh, Písmo sväté! – Narodil sa v Stridone, v Dalmácii. Po prijatí krstu sa oddal najmä štúdiu svätých kníh. Z poverenia pápeža Damaza vyhotovil latinský preklad Písma svätého, tzv. Vulgátu, ktorú Cirkev prijala za úradný preklad Písma svätého. Niekoľko rokov žil na Východe ako pustovník, dlhé roky strávil v kláštore, založenom ním samým pri mieste Narodenia Pána v Betleheme. Tu zomrel v roku 420 a tu ho aj pochovali. Jeho telo neskôr preniesli do Ríma a uložili vo Veľkom chráme Panny Márie, uznávanom za rímsky Betlehem. Tu spočíva pri jasličkách Pánových (ad praesepe). Je jeden zo štyroch najväčších západných cirkevných Otcov.
Svätého Václava, vojvodcu a mučeníka
„Kto viac miluje otca alebo matku ako mňa, nie je ma hoden“ (evanjelium). – Svätý Václav, syn českého kniežaťa Vratislava a Drahomíry, bol bedlivo vychovávaný od svojej starej matky, svätej Ludmily. Jeho svätý život sa nepáčil pohanským veľmožom a títo naštvali proti nemu vlastného brata Boleslava, ktorý ho dal zavraždiť v roku 929 v Starej Boleslave. Jeho telo spočíva v katedrále svätého Víta v Prahe na Hradčanoch vo vlatnej kaplnke svätého.