Svätej Alžbety, vdovy
Ukrižované milosrdenstvo. – Dcéra uhorského kráľa Ondreja II. a sestra Belu IV. V útlom detskom veku ju zasnúbili s durínským krajinským grófom Ľudovítom, a preto ju vychovávali vo Wartburgu. Mala len 15 rokov, keď sa stala grófovou manželkou. Ako pani kraja vyvíjala neslýchanú dobročinnosť. Po manželovej smrti hrdinsky pretrpela krajnú núdzu a prenasledovanie. Vstúpila do rehole svätej Kláry a zomrela vo vysokom stupni svätosti v roku 1231 v Marburgu. Jej telo tam bolo pochované vo vlastnom chráme. Po obsadení chrámu protestantmi sa relikvie stratili. Hlava je uložená v chráme svätej Alžbety vo Viedni. Gregor IX. ju vyhlásil za svätú už v roku 1235. Je patrónkou kresťanskej charity.
Spomienka svätého Ponciána, pápeža a mučeníka
Svätý Poncián zomrel v roku 235 vo vyhnanstve na ostrove Sardínia. Jeho telo bolo uložené v Kalistových katakombách. Jeho pôvodný náhrobný kameň s nápisom našli v tej istej katakombe v kaplnke svätej Cecílie.
Posviacka bazilík svätých Petra a Pavla, apoštolov
Obraz nebeského Jeruzalema. – Obidve baziliky vystavil Konštantín Veľký (†337). Terajšia bazilika svätého Petra povstala podľa plánov Bramanta a Michelangela a pápež Urban VIII. ju konsekroval dňa 18. novembra 1626. Bazilika svätého Pavla zhorela v roku 1823, novovystavenú podľa pôvodného tvaru konsekroval Pius IX. 10. decembra 1854, ale výročie konsekrácie obidvoch velsvätýň určil na dnešný deň.
Svätej Gertrúdy, panny
Svätí sú príbytkom Božím (orácia). – Zasvätila sa Bohu v benediktínskom opátstve v Helfte (Nemecko). Boh ju vyznačil mnohými zjaveniami, ktoré opísala v diele „Legatus divinae pietatis“ (Vyslanec Božskej lásky), je najkrajším ovocím stredovekej mystiky. Zomrela dňa 17. novembra 1302 (1311) a pochovaná je v Helfte v Durínsku.
Svätého Alberta Veľkého, biskupa, vyznávača a učiteľa Cirkvi
Apoštol pokoja. – Pochádzal z poprednej nemeckej rodiny v Lauingene. Študoval v Padove, kde sa stal dominikánom. Bol výborným majstrom kresťanskej filozofie. Vlastne on pokresťančil a presadil do teológie grécku filozofiu aristotelovskú. Objavil svätého Tomáša Akvinského, ktorý bol jeho žiakom v Kolíne. Vo vede a čnostiach bol ozaj „Veľký“. Umrel v roku 1280 v Kolíne. Pochovaný je v tamojšom farskom kostole svätého Ondreja. Pius XI. ho v roku 1931 vyhlásil za svätého a za učiteľa Cirkvi.
Svätého Jozafáta, biskupa a mučeníka
Položil život za ovečky. – Ako baziliánsky mních bol priorom a neskôr anchimandritom rehole vo Vilne a napokon arcibiskupom polockým. Zomrel mučeníckou smrťou 12. novembra 1623. Ostatky sú v kostole svätej Barbory vo Viedni. Svätá omša oslavuje jeho mučenícke víťazstvo (introit), veľkňazskú hodnosť (lekcia) a pastiersku lásku k stádu Kristovmu (evanjelium, ofertórium, komúnia).
Svätého Martina I., pápeža a mučeníka
Postavil ho Boh nad národy a kráľovstvá (ofertórium). – Viedol Petrovo stádo v rokoch 649 – 655. Odsúdil blud monotelétov, a preto ho cisár Konštantín II. poslal do vyhnanstva na polostrov Cherzonéz, kde pre nedostatok výživy zomrel. Jeho telo leží v Ríme v chráme svätých Silvestra a Martina.
Svätého Martina, biskupa a vyznávača
Nebol mučeníkom, a predsa obsiahol palmu víťazstva. – Narodil sa okolo roku 316 v Sabárii v Panónii (dnešné Szombathely) z pohanských rodičov. Prihlásil sa medzi katechumenov. Neskôr sa stal vojakom a ako taký v 18. roku života prijal svätý krst. Opustiac vojenčinu, vstúpil medzi učeníkov svätého Hilára, biskupa v Poitiers (sviatok 14. januára). Utiahol sa do samoty ako pustovník a založil kláštor v Ligugé pri Poitiers. V roku 371 (372) ho zvolili za tourskeho biskupa proti jeho vôli. Ako biskup neúnavne horlil za spásu duši. Ozdobujú ho najmä tieto čnosti: duch modlitby, láska k bližným, pokojamilovnosť a prísnosť voči sebe. Jeho svätosť Boh potvrdil zázrakmi ešte za života. Popri svätom pápežovi Silvestrovi I. a svätom Antonovi, pustovníkovi, aj on patrí medzi tých, ktorým Cirkev priznala už v 5. storočí úctu svätých, hoci neboli mučeníkmi. Ľud ho ctil už za živa ako svätca. Zomrel v roku 397 (400) vo veku 81 rokov. Pre relikviu jeho hlavy vystavili v Paríži skvostnú kaplnku Saint Chapelle. Časť relikvií je aj v Szombathely. V Ríme mu zasvätili kostol spolu so svätým Silvestrom.
Spomienka svätého Mennu, mučeníka
Sv. Mennas, rímsky vojak, pôvodom z Egypta, opovrhol úctou pohanských bohov, začo ho sťali okolo roku 295 vo Frýgii.
Svätého Karola Boromejského, biskupa a vyznávača
Veľký pastier duší. Pochádzal z grófskej rodiny Boromejských (narodený v roku 1538). Už vo veku 23 rokov stal sa milánskym biskupom a kardinálom. Zaujíma miesto v rade najväčších okrás Cirkvi. Horlivo prevádzal reformy tridentského snemu (1545-63): zakladal semináre, súril sostavenie katechizmu, reformoval cirkevné ustanovizne a rehole. Vyznačoval sa aj v hrdinskej láske k bližným, najmä v Miláne počas moru. Zomrel v roku 1584 v 47. roku života. Pochovaný je v milánskom dóme.
Svätej Margity Márie Alacoque, panny
Posolkyňa Božského Srdca Ježišovho. – Narodila sa v Lauthecour (Francúzsko). Boh ju vyznačil v mladosti hojnými milosťami. Vstúpíla do kláštora sestier Navštívenia blahoslavenej Panny Márie v Paray-le-Monial, kde jej Ježiš vyjavil tajomstvá svojho Srdca a poveril ju apoštolátom jeho úcty. Jej radcom bol páter Claudius de la Colombiére zo Spoločnosti Ježišovej. Zomrela v roku 1690. Pochovaná je v kostole svojho kláštora. Benedikt XV. ju vyhlásil v roku 1920 za svätú a Pius XI. zaradil jej sviatok v roku 1929 do všeobecného cirkevného kalendára.
Texty omše hovoria o jej láske k Božskému Ženíchovi, najmä v najsvätejšej Eucharistii (ofertórium). Jej úlohou bolo hlásať bohatstvo Srdca Ježišovho (lekcia). V pozemskom živote nasledovala hlavne nežnosť a poníženosť Srdca Ježišovho (evanjelium).
Svätej Terézie, panny
Pane, alebo trpieť, alebo zomrieť! (Heslo svätej Terézie.) – Narodila sa v Avile (Španielsko), v 18. roku života vstúpila do rehole karmelitánok, ktorú povzniesla príkladom a učením na vysoký stupeň dokonalosti. Svoju reholu rozšírila po rozličných krajinách. Jej spisy jej vydobyly čestný titul „Doctrix mystica“ (mystická učiteľka) a pre svoju ohnivú lásku ku Spasiteľovi je známa ako „Virgo seraphica“ (serafická panna). Na vrchole mystického života obsiahla dar prebodnutia srdca anjelom (Transverberatio cordis sanctae Teresiae). Deň 27. augusta je osobitným sviatkom karmelitánskej rehole. Zomrela v roku 1582 v Albe de Tormes (Španielsko), tam je pochovaná nad hlavným oltárom karmelitánskeho kostola a jej srdce je uložené na lekciovej strane toho istého oltára.
Svätej Brigity, vdovy
Boh jej zjavil nebeské tajomstvá. – Narodila sa v roku 1303 pri Upsale (Švédsko) z kráľovského rodu. Od mladosti často rozjímala o pretrpkom umučení Pána, pričom dostávala mnoho nadprirodzených darov. Jej muž vstúpil do rehole cisterciánov a od tých čias žila len skutkom milosrdenstva. Založila rehoľu Najsvätejšieho Spasiteľa. Zomrela v roku 1373 v Ríme. Telo previezli do Wadsteny vo Švédsku.
Svätého Jána M. Vianney, vyznávača
Horliteľ za spásu duší. – Narodil sa v roku 1786 vo Francúzsku ako syn dedinských rodičov. Pomocou Božou a vlastnou usilovnosťou sa dopracoval kňazskej hodnosti (1815). V roku 1818 prevzal vedenie zanedbanej farnosti Ars. V starostlivosti o vlastných veriacich a o nespočetných pútnikov, ktorí denne prichádzali k nemu, aby počuli jeho slová, vyžiadali si jeho rady a vyspovedali sa u neho, uplynul jeho život, milý Bohu. „Arský farár“ zomrel 9. augusta 1859; pochovaný je vo vlastnej farnosti, v kostole, ktorý je mu zasvätený. Pius XI. ho vyhlásil za svätého 31. mája 1925, v roku 1928 jeho sviatok nariadil pre celú Cirkev a v roku 1939 ho vyhlásil za patróna všetkých farárov.
Svätého Alfonza Liguori, biskupa, vyznávača a učiteľa Cirkvi
Poslal robotníkov do vinice Pánovej. – Narodil sa v roku 1696 pri Neapole. Už v šestnástom roku dosiahol titul doktora práv, ale opustiac svoje svetské povolanie, stal sa v roku 1726 kňazom a v roku 1732 založil Kongregáciu najsvätejšieho Vykupiteľa (redemptoristov) v Scale pri Amalfi (v Taliansku) pre duchovnú opateru chudobných. Venoval sa najmä štúdiu mravouky. Napísal početné mravoučné diela, ktoré odôvodňujú jeho hodnosť učiteľa Cirkvi. Len z poslušnosti prijal hodnosť biskupa diecézy Santa Agata dei Goti, ktorej sa neskôr zriekol, a zomrel ako skromný rehoľník 1. augusta 1787 v Pagani. Pochovaný je v Nocere v Kampánii (Taliansko). Vyznačoval sa mimoriadnou úctou k Preblahoslavenej Panne Márii.
Sedem Svätých Zakladateľov rehole sluhov Preblahoslavenej Panny Márie
Bratský život v Kristovi. – Sú to občania mesta Florencia, ktorí si vytýčili kajúcny život a prežívanie bolestí Matky Božej. Z detských úst sa im dostalo názvu „Sluhovia Márie“. Materský kláštor založili na vrchu Senario (Taliansko). Tu skončili život v 13. storočí a tu sú aj pochovaní.
Svätá omša vychvaľuje ich obetavý kajúci život (evanjelium, ofertórium); ich príklad bude svietiť budúcim pokoleniam (lekcia).
Svätej Scholastiky, panny
Jej duša sa podobala holubici. – Bola sestrou svätého Benedikta a blízko Monte Casina viedla kláštor panien zasvätených Bohu. Svätý Benedikt vo chvíli jej smrti videl jej dušu, ako odchádza do neba ako biela holubica. Zomrela okolo roku 547. Pochovaná je so svätým Benediktom v bazilike na Monte Casine.
Svätého Cyrila, biskupa, vyznávača a učiteľa Cirkvi
Obranca Materstva Božieho. – Ako biskup Alexandrijský na efezskom koncile v roku 431 horlivo obraňoval náuku o Materstve Božom proti nestoriánom. Zomrel v roku 444 v Alexandrii.
Svätého Jána z Mathy, vyznávača
Sloboda tela i duše. – Pochádzal z francúzskej sľachtickej rodiny. Po istom videní založil spolu so svätým Félixom z Valois (sviatok 20. novembra) rehoľu najsvätejšej Trojice (trinitárov) na vykupovanie zajatých kresťanov. Zomrel 7. decembra. Pochovaný je v Madride.
Svätého Romualda, opáta
Radostné pokánie. – Pochádzal z Raveny. Ako mladík sa utiahol do samoty a konal prísne pokánie. Jeho pokánie sa vyznačovalo duchovnou radosťou. S niekoľkými mladíkmi, ktorí ho vyhľadali, žil istý čas podľa rehole svätého Benedikta. Neskôr založil prísnu pustovnícku rehoľu kamaldulov, ktorá sa podobá kartuziánskej reholi. Jeho hrob uctievajú v kláštore svätého Blažeja vo Fabriáne (pri Ancone v Taliansku).
Svätej Agáty, panny a mučenice
Naša duša má byť Agatou (dobrou). – Po sviatku svätej Cecílie v novembri, svätej Lucie (svetlá) v decembri a svätej Agnesy (čistá) v januári nasleduje vo februári deň svätej Agáty (dobrá). Svätá panna a mučenica bola najvyšším ideálom svätosti u prvotných kresťanov. Preto aj omšový kánon obsahuje ich mená. I svätá Agáta pretrpela za Krista vyberané muky. Zmučenú uzdravil svätý Peter apoštol. Po nových utrpeniach zomrela v žalári v Katánii (na Sicilii) okolo roku 250. Jej závoj zachránil Katáncov od nebezpečenstva lávy, a preto ju aj dnes vzývajú ako ochrankyňu pred požiarom. ]ej hrobom sa honosí dóm v Katánii.
Svätá omša prezrádza radosť Cirkvi (introit) nad stálosťou telesne slabej panny (lekcia). Pán si zobral svoju nevestu na nebeskú svadbu (evanjelium).
Svätého Ignáca, biskupa a mučeníka
Kristova pšenica, pomletá mlynom mučeníctva. – Bol učeníkom svätého Jána apoštola a biskupom antiochijským v Sýrii. Za Trajánovho prenasledovania odsúdili ho na smrť a v rímskom amfiteátri hodili levom. Na svojej poslednej ceste do Ríma napísal sedem povzbudzujúcich listov pre kresťanov rozličných miest; z jedného je aj text dnešnej komúnie. Umrel v rímskom Koloseu medzi rokmi 110–118. Pochovaný je v Antiochii. Svätá omša vychvaľuje hrdinskú stálosť mučeníka, ktorou túžil zomrieť pre Krista, aby sa zrodil pre nový život (evanjelium).