Čo sme si priniesli z Fatimy
Timotej Čambál
Fatima. Udalosti spojené s týmto miestom, ktorého názov odkazuje na dobu maurskej okupácie Pyrenejí, sú dodnes predmetom živých diskusí, objektom protichodných názorov a obeťou rôznych interpretácii. Asi len ťažko by bolo možné odhadnúť obrovský počet literatúry zaoberajúcej sa touto témou. To, čo sa dialo medzi 13. májom a 13. októbrom 1917, do istej miery aj pár rokov predtým a rozhodne aj potom, je bezpochyby veľmi pútavé, fascinujúce. Koniec-koncov tak to už raz je so všetkým, čo sa týka nadprirodzena. Vymyká sa totiž z každodennosti, pravidelnosti a predvídateľnosti našej prirodzenosti, presahuje nás a len ťažko tomu môžeme rozumieť. Avšak, čo je to podstatné, čo chcela Matka Božia dosiahnuť tým, že sa niekoľko mesiacov zjavovala trom malým deťom, trom malým pastierikom z portugalského vidieka, ktorí si mysleli, že Rusko je jedna veľmi zlá žena, ktorá sa musí obrátiť, inak bude zle-nedobre? Prečo tancovalo Slnko?
Práve z dejiska týchto neopomenuteľných udalostí 20. storočia sa v piatok 24. marca vrátili pútnici Spolku latinskej omše a Kaplnky Panny Márie Fatimskej. Podstatnou časťou púte boli duchovné cvičenia vedené otcom Ľubomírom Urbančokom, kaplánom Spolku, rozdelené do deviatich hodinových rozjímaní podľa rozličných tém, ktorých pochopenie je pre duchovný rast kľúčové. Zamýšľali sme sa nad cieľom všetkých našich duchovných snažení, svätosťou, milosťou, hriechom, láskou, umŕtvovaním, pokorou… Ak by som mal vybrať niektoré základné myšlienky, ktoré mi utkveli v pamäti, tak napríklad: „Dobré dielo vzniká spoluprácou ľudskej a Božej slobody,“ „hriech je vlastne absurdný, pretože ak ho človek činí, tak vedome koná zlo sám sebe“, „je ľahké milovať Pána Boha, keď sme sami,“ „Boh používa všetko zlé, čo sa nám deje, na to, aby sme sa stali slobodnejšími,“ a „pokora je pravda o sebe samom.“
Samozrejme, mimo spomenutých rozjímaní, sme mali každý deň možnosť čerpať z účasti na tradičnej svätej omši, čo je dnes žiaľ veľkou výnimkou – a o to väčšou milosťou. K dispozícii sme mali maličkú kaplnku, ktorá zároveň kontrastovala i sa dopĺňala so starobylou krásou katolíckej liturgie. Omša bola primárnym, zjednocovacím bodom našich pútnickych dní.
Pozoruhodné bolo až neuveriteľné protirečenie, ktoré si nebolo možné nevšimnúť na Cova da Iria, teda na bývalých pasienkoch, kde sa Lucii, Hyacinte a Františkovi zjavovala Panna Mária. Z jednej strany tam na vás hľadí Bazilika Panny Márie Ružencovej spolu s kolonádou, ktorých triezva nádhera vznikala medzi rokmi 1928 až 1954, zatiaľ čo z druhej strany vám bije do očí kus bezohľadného brutalizmu, úražka sakrálneho umenia, fatimská Bazilika Najsvätejšej Trojice. Stojí pri nej rovnako nevkusný oceľový krucifix (na to, aby bol onen výtvor týmto pojmom zahrnutý, treba skutočne používať predstavivosť), vztýčený v roku 2008. Pozorovateľ stojaci v strede Cova da Iria tak nadobúda dojem, akoby pred ním stáli dve myšlienkovo úplne odlišné skutočnosti – a tak to aj naozaj je.
Okrem čisto duchovného programu sme však stihli aj navštíviť niektoré pamätihodnosti tejto najzápadnejšej krajiny európskeho kontinentu. Uvideli sme veľkolepý kláštor cisterciánov v Alcobaça, ktorý založil prvý kráľ Portugalska Alfons I. v roku 1153 z vďaky za svoje víťazstvo nad Maurami šesť rokov predtým. Následne, po krátkom pobyte pri oceáne, sme sa presunuli do Lisabonu, kde sme navštívili bývalý kláštor hierononymitov zo 16. storočia, v ktorom sa nachádzajú telesné zostatky objaviteľa námornej cesty do Indie, Vasca da Gama, a tiež rodné miesto svätého Antona Paduánskeho, pardon, Lisabonského.
Posledný deň pred odchodom sme putovali do Aljustrelu, čiže časti Fatimy, z ktorej pochádzajú fatimskí pastierikovia. I keď ulice tejto bývalej osady majú s tým, ako vyzerali pred vyše sto rokmi asi už len málo spoločného, domy Santosovcov a Martovcov prežili príchod svätých obchodov a pútnicko-turistického ruchu v zachovalom stave. Bolo dojímavé vidieť maličký domček, v ktorom sa narodili svätí František a Hyacinta a ich ďalších päť súrodencov – svätý František Marto na tomto mieste vo veku nedožitých 11 rokov aj ukončil svoju pozemskú púť. Dnešný človek len ťažko pochopí podmienky, v ktorých žil bežný ľud, vrátane svätcov, ešte relatívne prednedávnom. Je isté, že sme veľa získali, vieme však, čo všetko sme stratili?
Za zmienku určite stojí i nádherná krížová cesta postavená maďarskými veriacimi (odtiaľ názov Maďarská kalvária) z iniciatívy otca Lajosa Kondora v čase komunistického útlaku, ktorý vtedy prebiehal v našich krajinách. Otec Kondor, verbista, bol v päťdesiatich rokoch poslaný do Španielska, aby tam učil v rádovom seminári, pričom je to práve tento maďarský kňaz, kto bol postulátorom blahorečenia svätých Františka a Hyacinty. Kalvária sa rozprestiera po kopcovitom skalnatom teréne, na ktorom sú roztrúsené olivové stromy, čo vytvára živý dojem Getsemanskej záhrady. Vyvrcholenie tvorí kaplnka svätého Štefana, ktorá akoby tvorila Golgotu pre tri kríže, ktoré na nej stoja. Nádherné slnečné počasie nám umožnilo plne sa sústrediť na krížovú cestu a vhĺbiť sa tak do liturgického obdobia, ktoré práve prežívame.
Nemožno zabudnúť ani na viaceré poobedia či večery spojené s ochutnávkami dobrého portugalského vína, ktoré posilňovali naše telá a utužovali naše spoločenstvo. To, že takéto aktivity vedené v správnej miere neprekážajú, ale naopak napomáhajú rozvoju duchovného života, dokázalo i jedno rozjímanie, ktoré sme nezvyčajne vykonali na terase jednej z fatimských kaviarní.
Nie všetko však išlo tak, ako sme očakávali. Kvôli akútnemu zdravotnému problému totiž musel jeden z nás stráviť tri noci v nemocnici, pričom si predtým prežil 12-hodinové čakanie na (neveľmi) urgentnom príjme. Všetci sa sme sa zaňho modlili, avšak myslím, že veľmi pravdivo a povzbudzujúco celú situáciu vystihol otec Ľubomír – to, že bol tento pútnik v nemocnici, čo nemohol ovplyvniť, bolo pre neho určite prínosnejšie, akoby keby bol celý čas s ostatnými vo Fatime, keďže to bola zjavne Božia vôľa.
A podobne vnímam ja celú podstatu Fatimy pre súčasného veriaceho: konať pokánie, žiť a prijímať utrpenie vo svojom každodennom živote, modliť sa za seba a za blížnych, aby sme viac neurážali už tak dourážaného Boha.