Posvätnosť liturgie. Na margo vystúpenia štátneho tajomníka na Trnavskej novéne.
o. Ľubomír Urbančok
Posledné dni zaznievali internetom diskusie o príhovore štátneho tajomníka, pána Štefana Kuffu, na záver otváracej svätej omše Trnavskej novény. Keďže sa jedná aj o liturgickú otázku, tento komentár som sa rozhodol napísať pre web Spolku latinskej omše, ktorého poslaním nie je len propagovanie predkoncilového slávenia, ale aj prinavrátenie liturgickej úcty (k) pokoncilovému sláveniu. Práve to bola aj téma našej konferencie Dilexi decorem Domus Tuae, ktorú sme zorganizovali minulé leto – v tejto tradícii budeme pokračovať aj nasledujúce leto a aj tentokrát s veľkou medzinárodnou účasťou. V rámci konferencie sme sa zamýšľali práve nad náukou pápeža Benedikta XVI. v otázke liturgie.
Benedikt XVI. v spolupráci s mons. Guidom Marinim, majstrom pápežských slávení, dbal mimoriadnym spôsobom na to, aby postupne a v rozličných aspektoch prinavrátil posvätnosť eucharistického slávenia. Z tohto dôvodu sa napríklad aj príhovory samotných biskupov, ktorí pápeža vítali, konali buď pred úvodným prežehnaním alebo po záverečnom požehnaní. Práve tento aspekt vyniká z vyhlásenia našich otcov biskupov na margo príhovoru štátneho tajomníka na Trnavskej novéne.
Ak sledujeme podobné púte, vidíme, že žiaľ aj u nás sa rozšíríl nešvár akýchsi urečnených omší. Mám v živej pamäti jednu veľkú mariánsku púť na Slovensku, kde je úvodných desať minút venovaných aplauzom na privítanie jednotlivých politikov. Zaujímavé, že tam sa neozve nikdy žiadny kritický hlas. Liturgické predpisy hovoria o jasných slovách. Napríklad, zvolanie „Pán s Vami“ v úvode slávenia je samotným liturgickým pozdravom, ku ktorému už nie je potrebné nič dodávať. Na druhej strane, je potrebné pochopiť, že v súčasnosti sa pre mnohých stala svätá omša akýmsi divadelným predstavením. Kým žiadnu oficiálnu direktívu, ktorá by zaviedla slávenie tvárou k ľudu, nenájdeme, nie je prekvapením, že tým, že sa takáto forma slávenia po Druhom vatikánskom koncile rozšírila, tak u ľudí to evokuje pocity podobné napríklad divadelnému predstaveniu.
Je to jeden z argumentov, kvôli ktorým bývalý prefekt kongregácie pre Boží kult, Robert Sarah, pozval biskupov a kňazov, aby sa vrátili k sláveniu „jedným smerom“ – nie, ako sa hanlivo hovorí „chrbtom k ľudu“ – aby sme sa všetci modlili smerom k Bohu. Prvým krokom k prinavráteniu tejto posvätnosti bolo umiestnenie veľkého kríža uprostred oltára pápežom Benediktom XVI. Položme si však ruku na srdce. Koľkí vo svete tento pápežov príklad, prinavrátenie kríža do stredu oltára, naozaj nasledovali?
Na druhom mieste by niekto mohol dodať, že liturgia je niečo posvätné, čo si vyžaduje prípravu. Samotný Benedikt XVI. jednému počudovanému kňazovi vysvetľoval, že aj keď ako emeritný pápež káže len trom zasväteným osobám, musí sa na tú kázeň dôkladne pripraviť. Vyžaduje si to úcta k Božiemu slovu. Zrejme všetci z nás čakali od štátneho tajomníka pripravený, kultivovaný prejav, prednesený na úrovni vysokého štátneho úradníka. Materiálny obsah mu však bude klásť zrejme málokto za vinu. Azda nebude nikto, kto sa hlási ku Katolíckej cirkvi, kto by nesúhlasil s odsúdením genderu, LGBT či zasvätením Slovenska Kristovi Kráľovi. Začiatkom boja za spravodlivosť a pravdu je však spravodlivosť najvyššia – posvätnosť liturgie.
