V. Palko: Mozartovo Requiem za biskupa Launa v Salzburgu

Vladímir Palko

Prinášame Vám osobnú skúsenosť Vladimíra Palka z pohrebu biskupa Andreasa Launa a reminiscencie, ktoré v ňom vyvolal. Je príznačné, že to, čo ho najviac oslovilo, boli prvky a dedičstvo Tradície, či už v liturgii alebo vo veciach s ňou aj nepriamo spojených.

Tento týždeň som sa zúčastnil pohrebu svätiaceho (pomocného) biskupa v Salzburgu Andreasa Launa. Považoval som to za svoju povinnosť kvôli tomu, čo tento biskup znamenal pre stredoeurópsky katolicizmus a pre mňa osobne.

Bol to rebel, rebelujúci proti duchu čias, ktorý sa snaží všetko relativizovať. Laun hlásal Božiu pravdu nebojácne, ako sa píše v Písme, vhod, či nevhod. Preto ho neprajné médiá zatláčali do pozície toho „kontroverzného“, problematického. Pritom bol práve taký, aký mal byť. Odvážny.

Prvýkrát som si ho všimol vo viedenskej televízii už takmer pred 40 rokmi. Po desaťročiach, keď som písal knihu Levy prichádzajú, spomínal som v nej aj jeho kritiku Rakúskej Ľudovej strany, ktorá sa vtedy už dechristianizovala. Vyčítal jej zmierenie sa s ideológiou LGBT a s potratmi.

Keď mi kniha vyšla v nemčine, dostala sa Launovi do rúk a zatelefonoval mi. Odvtedy sme si telefonovali viackrát, naposledy asi pred dvomi rokmi. Nezabudnem na osobné stretnutie s ním po Národnom pochode za život v roku 2015 v Bratislave, kedy sme sa pri obede rozprávali medzi štyrmi očami niekoľko hodín.

V predvečer pohrebu som sa zúčastnil rozlúčky. Truhla s Launovými ostatkami bola vystavená v salzburskom Dóme. Vo večernom prítmí sa konali modlitby so spevmi.

Opäť som si uvedomil, že nikto nehovorí človeku tak úplnú pravdu o ňom samotnom ako kresťanstvo. Veriaci sa modlili k Bohu, aby ocenil zásluhy zomrelého, ale aj za to, aby mu odpustil jeho hriechy a zlyhania. Lebo všetci sme hriešni. Je to tak.

Asi poznáte ten vtip o európskych jazykoch, že na rozhovor s priateľom sa najviac hodí francúzština, na rozhovor s milou taliančina, na rozhovor s Bohom španielčina a na rozhovor s nepriateľom nemčina. Na nemčinu som zmenil názor. Modlitba a spev v nemčine vie byť veľmi majestátny.

Priamo v kostole po rozlúčke som sa stretol s biskupovou sestrou Assuntou, s jeho neterou, sekretárkou a ošetrovateľkou, ktorá sa o neho starala na smrteľnej posteli.

Pohreb sa konal dopoludnia v pondelok. Omšu slúžil salzburský arcibiskup Franz Lackner, maďarský prímas kardinál Péter Erdö, a asi desať ďalších biskupov. Kňazov boli desiatky. Kardinálova prítomnosť bola jasným signálom. Pochovávaný nie je žiaden kontroverzný extrémista, ale katolícky biskup ako sa patrí.

Spieval zbor Mozarteum (Salzburg je Mozartovo mesto, Mozart bol pokrstený v Dóme). Znelo samozrejme Mozartovo Requiem. Keď sme spievali Blíž k tebe, Bože môj, slzy sa tlačili do očí. Po omši sme všetci kráčali za truhlou k malému svätopeterskému cintorínu lemovanom hrobkami. V jednej z nich bola uložená truhla Andreasa Launa. Zneli zvony a poviem vám, salzburské zvony to je niečo. Zvon Salvator je druhým najväčším v Rakúsku, hneď po svätoštefanskom Pummerine. Vysoko nad nami na brale sa týčil mohutný salzburský hrad.

Nikdy som podobný pohreb nezažil. Mal som dojem, že na katolícku vieru, katolícku kultúru, katolícku cirkev, na nás, nedokonalých ľudí a najmä na zosnulého Andreasa Launa milostivo dopadá odlesk nekonečnej a večnej Božej slávy.

Rád by som niečo povedal o Salzburgu. Je nám na Slovensku málo známa spirituálna väzba medzi Salzburgom a Slovenskom. Vieme, že prvý kresťanský kostol na Slovensku bol postavený okolo roku 828 v Nitre. Postavil ho Pribina. Bol to najstarší kostol západných a východných Slovanov. Málo sa vie, že vysvätiť ho prišiel salzburský arcibiskup Adalram.

Salzburg bol sídlom arcibiskupa už v siedmom storočí. Prví biskupi Salzburgu boli zároveň opátmi benediktínskeho opátstva.

Salzburg je spirituálnym centrom rakúskeho katolicizmu. Ten samozrejme podlieha určitému úpadku podobne, ako tomu je v celej Európe. Salzburg však stále vyžaruje monumentálnu nádheru i spirituálnu, i kultúrnu.

Fyzicky to centrum pre mňa je trojuholník troch veľkých kostolov, z ktorých každé dva sú od seba vzdialené nanajvýš 150 metrov. Sú to salzburský Dóm, Františkánsky kostol a Svätý Peter. Nikde, ani v Ríme, som nevidel takúto koncentráciu a blízkosť troch tak veľkých chrámov.

Salzburský Dóm sa začal stavať v roku 767. Jeho súčasná podoba je samozrejme výsledkom mnohých prestavieb počas nasledujúcich tisíc rokov. Navštívil som kryptu, v ktorej sú pochovaní arcibiskupi. Tí boli od 14. storočia zároveň ríšskymi kniežatami Svätej ríše rímskej.

V Salzburgu sú pochovaní aspoň traja svätci. Svätý Rupert, svätý Virgil a svätá Erentrudis. Svätý Rupert bol prvým biskupom Salzburgu, založil benediktínske opátstvo a položil základy salzburského Dómu. Jedným z nástupcov Ruperta bol svätý Virgil. Ten bol súčasťou stredovekého neuveriteľného príbehu duchovného rozmachu Írska, ktoré dalo Európe veľa misionárov, napríklad Virgila. Írski misionári v šiestom a siedmom storočí podnikali misie do Británie a do kontinentálnej Európy. Sochy Ruperta a Virgila zdobia priečelie Dómu.

Svätá Erentrudis bola sesternicou, či sestrou Ruperta. Založila benediktínsky ženský kláštor na mieste Nonnberg na opačnej strane brala, na ktorom stojí hrad. Súčasťou kláštora je gotický kostol so zachovalými románskymi maľbami. Erentrudis je pochovaná pod dlažbou chrámu. Miesto pôsobí nesmierne mysticky.

Po Hitlerovom anšluse Rakúska sa nacisti snažili likvidovať salzburský katolicizmus. Vyhnali benediktínov z kláštora a zriadili v ňom stanicu gestapa. Na Erentrudine benediktínky na Nonnbergu si však netrúfli.

Pohreb bol príležitosťou na milé ľudské stretnutia po rokoch. Mnohí súvisia s osudom mojej zmienenej knihy. Stretol som opäť katolíckeho intelektuála Christofa Gaspariho a jeho manželku Alexu. Keď na popud Františka Mikloška sme dali Levy prichádzajú preložiť do nemčiny, bol to Christof Gaspari, ktorý zredigoval preklad a našiel nemeckého vydavateľa.

V Salzburgu som bol hosťom Mariana Vajteršica, môjho niekdajšieho šéfa na Slovenskej akadémii vied. Marian je už 30 rokov profesorom na Paris Lodron Universität v Salzburgu. Univerzitu založil arcibiskup Paris von Lodron. To asi v rámci toho katolíckeho tmárstva.

Bol to Marian, ktorý prišiel s nápadom dostať výtlačok nemeckého vydania knihy k emeritnému pápežovi Benediktovi XVI. A nahovoril na to nebohého biskupa Andreasa Launa. A tomu sa to naozaj podarilo. A vzápätí mi Benedkt XVI napísal list, v ktorom knihu ocenil.

Všetkým spomenutým za to ešte raz ďakujem.

Boli to pekné dní v Salzburgu, plné spoznávania a emócií a ľudskej spriaznenosti. A máličko sme opäť obnovili onú väzbu medzi Salzburgom a Slovenskom.

Chcel by som sa tam ešte niekedy vrátiť.