Nedeľa Umučenia

Tempus Passionis

V rámci Veľkého pôstu pozorujeme isté stupňovanie. Dva týždne pred Veľkou nocou sa zrazu premení a zostrí charakter veľkonočnej prípravy. V popredí je jediná idea, veľká tragédia Kristovho umučenia; iné myšlienky, ako napríklad príprava krstencov a myšlienková náplň vyplývajúca z podstaty štáciových chrámov, ustupujú do pozadia. Cirkev si želá, aby sme sa v tomto čase venovali len veľkej myšlienke Obety Kristovej. Lež ona nemá zaujímať len našu myseľ. Celým obsahom svojho života máme sa vrhnúť do náručia tejto idey a tak splniť podstatu svojho veľkonočného programu. S Kristom umrieť, to je náš cieľ. Preto najmä v čase umučenia sa má podoba umierajúceho Krista odzrkadľovať v našom živote. Jednotlive črty tohto nášho vystupňovaného veľkonočného programu sú: hlboké prežívanie Kristovho umučenia, dokonalé ubíjanie zmyselnosti a telesnej žiadostivosti, aby sme zabezpečili v sebe úplnú prevahu ducha nad hmotou, ponížene uznali svoju hriešnosť a úprimne sa snažili dať náhradu urazenej Božskej Velebnosti za svoje hriechy. Nes svoj kríž, ba ukladaj si na ramená kríž umŕtvovania seba, aby si sa stal podobným umučenému Spasiteľovi! Liturgia času umučenia sleduje túto cestu. Zahalené kríže poukazujú na „mysterium Crucis“ (tajomstvo Kríža), ktorému svojho času neporozumeli ani Kristovi najbližší a aj v dnešných časoch ako ťažko ho chápe veriaci kresťan. Kristus musel trpieť, a tak vojsť do svojej slávy. Aj kresťan len podobnosťou k trpiacemu Kristovi môže zvíťaziť a byť účastným na jeho sláve. Zahaľovanie oltárnych obrazov sleduje cieľ, aby naša myseľ objímala jediný predmet: umučeného a za nás sa obetujúceho Bohočloveka.

Náš Veľkňaz sa obetoval na oltári Kríža. – Touto nedeľou sa začína takzvaný čas Umučenia (Tempus Passionis). Doteraz sa liturgia len výnimočne zaoberala Kristovým Umučením, oddnes sa mu venuje výlučne. Stredom liturgie je Veľkňaz a jeho obetný oltár, Kríž. Kríž je zahalený, aby sa naznačovalo jeho tajomstvo, ktoré učeníci nepochopili a svet ho ani dnes nechápe. Cirkev ešte viac ukrýva bohoslužobné ozdoby: vynecháva žalm 42. zo stupňovej modlitby, lebo sa uvádza v introite. Táto zásada prešla aj na feriálne a zádušné omše, hoci introit je v nich iný. Vynechávame aj chváloslovie (Sláva Otca) z Asperges a po Lavabo.

— Misál latinsko-slovenský, SSV, Trnava, 1952