Štvrtá Nedeľa Pôstna
Štácia u svätého Kríža v Jeruzaleme
Jeruzalem (Cirkev) sa teší z vykúpenia. – Ako v tretiu nedeľu adventnú, aj teraz sme v rímskom Jeruzaleme, v bazilike svätého Kríža jeruzalemského. Nový Jeruzalem, Cirkev, má viac príčin radovať sa: blíži sa Veľká noc, keď veriaci povstanú s Kristom k novému životu. Cirkev nemôže potlačiť radosť nad vykúpením ľudstva. V prvých storočiach celý rad katechumenov čakal na veľkonočné znovuzrodenie sviatosťou krstu, a tým sa rozmnožil počet dietok matky Cirkvi, ktorá ich aj v tejto svätej omši kŕmi mliekom Eucharistie (evanjelium).
Ako v nedeľu Gaudete v Advente, aj teraz sa kňaz môže obliecť do paramentov ružovej farby, diakon užíva dalmatiku a subdiakon tunicelu, oltár je ozdobený kvetmi a organ hrá po celú omšu. Ružová farba vznikla asi tak, že v túto nedeľu si kresťania radi podarovali ruže. Pápež podnes svätí v tento deň zlatú ružu, ktorú potom podaruje zaslúžilej osobe.
Tretia Nedeľa Pôstna
Štácia u svätého Vavrinca pred hradbami
Boj medzi silným a Silnejším (diablom a Kristom); – len so Silnejším zvíťazíme. – Svätý Vavrinec bol patrónom katechumenov. Týmto týždňom sa začínaly tzv. skrutíniá, t. j. skúšky kandidátov krstu, či sú rozumovo a mravne dostatočne zrelí na krst, a Cirkev ich uspôsobovala na prijatie krstu rozličnými liturgickými úkonmi v rámci týchto skrutínií. Medzi nimi boli hlavné exorcizmy, vyháňania diablov; na to sa naráža v dnešnom evanjeliu.
Ako tma bojuje proti svetlu, tak bojuje diabol proti Kristovi. Zvíťazí svetlo. Sme synovia svetla a s prameňom svetla, Kristom, bojujeme proti mocnostiam temnosti (lekcia). So Silnejším (Kristom) premôžeme silného, diabla (evanjelium). V tomto boji dvíhame svoje oči k svetlu, ku Kristovi (introit, traktus). Kráčame pevným krokom v ústrety silnému Víťazovi (ofertórium), ktorý prichádza posilniť nás pokrmom vlastného Tela a Krvi, a s ním dať záruku konečného víťazstva nad diablom.
Druhá Nedeľa Pôstna
Výsledok boja je oslávenie, ktoré chceme dosiahnuť spolu s Kristom. – Aj my sa máme premeniť; zo starého človeka sa má stať nový. – V túto nedeľu ráno sa svätou omšou skončila vigília kántrového týždňa. Túto vigíliu preložili však najprv na predvečerné, potom na ranné hodiny kántrovej soboty. Nedeľa by takto bola ostala bez vlastnej liturgie. Preto dnešná omša je zostavená z omší kántrových dní: spevy zo stredy, evanjelium zo soboty. Ustálená bola aj osobitná štácia. V tejto omši sú zhrnuté myšlienky kántrového týždňa, ktoré si ešte raz uvedomíme. Oltár je pre nás vrchom Tábor, na ktorom pri pozdvihovaní pod závojom svätých spôsobov vidíme osláveného Krista. Mocou najsvätejšej obety a najmä svätým prijímaním sa pomaly, ale isto premieňame na podobnosť Krista.
Prvá Nedeľa Pôstna – Invocabit
Kristus je naším vzorom v boji proti nepriateľom duše (zmyselnosti, pýche a lakomstvu). – Pôvodne sa touto nedeľou začínal Veľký pôst (porovnaj sekrétu). Táto nedeľa sa počítala medzi významnejšie dni liturgického roka. Práve preto bola štácia v najpoprednejšej bazilike celého kresťanstva, v chráme Božského Spasiteľa. ináč zasvätenom aj svätému Jánovi Krstiteľovi. Lateránska bazilika je aj dnes sídelným chrámom Svätého Otca.
Príklad Božského Spasiteľa nás učí, ako máme zasvätiť dobu Veľkého pôstu: pôstom, bojom proti sebe a proti diablovi (evanjelium). Svätý Pavol nám pripomína „čas milosti a deň spásy“ (lekcia). Je ním Veľký pôst. Budeme bojovať so Spasiteľom, ktorému Otec prisľúbil pomoc a ochranu anjelov. Pripomína to Žalm 90, z ktorého sú všetky spevy omše (traktus). Pokušiteľ zneužíva slová tohto žalmu a práve preto Cirkev pokladá za odôvodnené ich prízvukovať a správne užívať.
Nedeľa Kvinkvagézimy
Kristus nám ukazuje cieľ boja: Kalváriu (smrť) a svetlo (zmŕtvychvstanie). (Dalším vzorom je svätý Peter.) Cieľ nasledujúceho Veľkého pôstu nám udáva liturgia tejto nedele: boj a víťazstvo – odumretie a zmŕtvychvstanie. S Kristom máme zomrieť a s Kristom povstať k novému, dokonalejšiemu životu.
V mene Krista Spasiteľa, chystajúceho sa na smrť, spievame introit; s ním, z lásky k nemu a z lásky k celému ľudstvu chceme trpieť (lekcia). Po krížovej ceste nasleduje víťazstvo a po tme pokánia svetlo vzkriesenia (evanjelium). Aj my chceme prekonať s Kristom duchovnú liečbu Veľkého pôstu, aby sme na duši očistení a obnovení začali nový, dokonalejší život. Spasiteľ prichádza medzi nás ukázať nám cestu pokánia a otvoriť nám zrak pre Božie cesty. Pri svätom prijímaní sa nás dotýka ako voľakedy slepého v Jerichu.
Kandidátov krstu menovali „osvietencami“ (illuminati, photizomenoi). Sväté evanjelium má ohľad predovšetkým na nich. V duchu týchto aj my hľadáme Kristovo svetlo.
Kostol svätého Petra je dnes strediskom svätej Cirkvi pri bohoslužbách. Vo svätom evanjeliu poukazuje Božský Spasiteľ na svoje horké umučenie a svätý Peter doslovne nasledoval svojho Majstra až na kríž.
Nedeľa Sexagézimy
Aj pri prekážkach pokračujeme v boji za kráľovstvo nebeské (vzorom je svätý Pavol). – Minulú nedeľu sme nastúpili do boja. Dnes nám liturgia podáva nove dôvody a prostriedky, aby sme v začatom boji trpezlivo a verne vytrvali. Poukazuje najmä na príklad svätého Pavla, učiteľa národov.
Hneď na začiatku (introit) počujeme zápasiaceho apoštola, v orácii sa dovolávame jeho podpory, v lekcii z jeho vlastných úst počúvame, koľko ťažkých bojov prebojoval za kráľovstvo Božie. Semeno Božieho kráľovstva prekonáva ťažkosti, ale keď sa dostane do dobrej pôdy, prináša hojný úžitok (evanjelium). Máme prepracovať svoju dušu na úrodnú zem. Na obetovanie v duchu kráčame k oltáru, ako robievali voľakedy prví kresťania, aby sme odovzdali svoje dary. Táto cesta nám je obrazom životnej cesty k Bohu (ofertórium). Takto prichádzame k oltáru aj pri svätom prijímaní a čerpáme z neho radosť a chuť do duchovného boja (komúnia).
Piata Nedeľa po Zjavení Pána
Kristus je naším Sudcom, – pripravujeme sa na stretnutie s ním. – Kristovi Kráľovi prislúcha aj najvyššia sudcovská moc. Ako Vykupiteľ sveta dostal od Otca všetku moc na nebi i na zemi. Otec nebude súdiť ľudstvo, túto moc dal svojmu Synovi. Ako jednotlivci sa s ním stretneme pri smrti, ako celé ľudstvo na konci sveta. Odpúšťajme, aby aj nám Kristus odpustil (lekcia). Na tomto svete spolunažívajú v Kristovej ríši dobrí aj zlí (pšenica a kúkoľ); lež príde čas, že budú oddelení a odnesú si odmenu alebo trest (evanjelium). Vo svätej omši sa často stretávame s Kristom, naším budúcim Sudcom. Najmä dnes venuje liturgia svätú obetu a obetnú hostinu nášmu stretnutiu s Kristom Sudcom, aby sme žili stále v myšlienke na súd a aby sa naše posledné vyúčtovanie pred Kristom skončilo štastlivo.
Tretia Nedeľa po Zjavení Pána
Kristus je lekárom ľudstva, – lieči aj nás. – Touto nedeľou zanecháva liturgia dejiny skrytého života Kristovho. Odteraz si volí úseky z evanjelií, ktoré, ako zázraky alebo náuky, objasňujú vlastnosti Krista Kráľa a jeho kráľovstva.
Zasa prichádza k nám Spasiteľ ako Kráľ, sprevádzaný zástupmi anjelov (kňaz a jeho asistencia, – introit). Priznávame, že sme chorí a prosíme, aby Spasiteľ aj nad nás vystrel svoju pravicu (orácia). Lenže aj sami sa musíme liečiť zo svojich chýb a nedokonalostí a ochotne prijímať lieky, podávané v posväcujúcom učení (lekcia). Kristus uzdravuje malomocného (evanjelium) a v jeho osobe vidíme seba. Vediac o nadprirodzených liečivých účinkoch tejto najsvätejšej obety, už vopred spievame s uzdraveným malomocným pieseň vďaky (ofertórium). Pravica Pánova sa vo svätých sviatostiach dotýka aj nás, najmä pri svätom krste a v každej svätej omši. I dnes pri premenení prichádza Božský Lekár a dotýka sa ma pri svätom prijímaní. Máme naozaj obdivovať zázračné účinky svätého prijímania ako liečenia duše. Dnes prežívame obetu a obetnú hostinu v duchu poníženého malomocného. Spevy tejto nedele (introit, graduál s alelujou, ofertórium a komúnia) opakujú sa nezmenene vo všetky ďalšie nedele po Zjavení Pána.
Druhá Nedeľa po Zjavení Pána
Spasiteľ zjavuje svoje Božstvo prvým zázrakom, – slávime jeho zasnúbenie s nami (3. tajomstvo). – Nedele po Zjavení Pána sú myšlienkovo pod vplyvom tohto sviatku, rozvádzajú ideu Krista Kráľa a jeho ríše. Táto svätá omša má charakter svadby Krista s Cirkvou a s dušou každého z nás. Na začiatku prežívame slávnostný príchod Kráľa v obraze príchodu kňaza k oltáru (introit). Počujeme Kráľov zákon o láske k blížnemu (lekcia) a obraz svadobnej hostiny, plnej lásky, na ktorej budeme účastní v tejto svätej omši (evanjelium). Pri príprave oltára ako trónu a posvätných spôsobov ako kráľovského rúcha Kráľa a nášho Ženícha spievame pieseň jasajúcej nevesty Kristovej, Cirkvi a našej duše (ofertórium). Sme svedkami zázračnej premeny nielen vína, ale i chleba na vlastnú podstatu Krista a tieto dary požívame na svadobnej hostine, ako svadobníci v Káne požívali zázračne premenené víno (komúnia). Vžívame sa do položenia svadobníkov a v ich osobe prežívame Baránkovu svadbu medzi nami.
Svätej Rodiny: Ježiša, Márie a Jozefa
Kristus v kruhu svojej Rodiny, medzi nami. – Pápež Lev XIII. postavil svätú Rodinu za príklad našim kresťanským rodinám a Benedikt XV. v roku 1921 predpísal jej sviatok pre celú Cirkev. Najkrajšie čnosti svätej Rodiny sú: poníženosť a poslušnosť Ježiša, viera, nábožnosť a vzájomná láska. V úvodnom obraze (introit) pozorujeme tichú blaženosť nazaretského života. Keď sme si vyprosili milosť nasledovania čnosti svätej Rodiny (orácia), z úst svätého Pavla počujeme povinnosti kresťanskej rodiny (lekcia) a príklad, ako sa odzrkadľujú v Rodine nazaretskej (evanjelium). Pri obete sa vžívame do vzťahu Panny Márie a Jozefa k Ježišovi (ofertórium). Po svätej omši ide s nami do Nazaretu, t. j. do našich príbytkov, kam ho ponesieme vo svojom srdci (komúnia).
Nedeľa v oktáve Narodenia Pána
Podivuhodná výmena. Kristus – syn Človeka, my synmi Božími. Ofertórium ho predstavuje ako Boha, komúnia ako človeka. Cirkev pokračuje v oslave Vianoc. Obdivuje tichosť noci vianočnej a porovnáva ju s tou, keď anjel Pánov sostúpil s neba, vyslobodil židov z otroctva egyptského (introit). Kristus tým, že sa narodil ako človek, urobil nás dietkami božími (lekcia); už predvídame jeho krvavú obetu (evanjelium). Tu sa vykryštalizovala základná myšlienka Vianoc: Syn Boží človekom, my synmi Božími (admirabile commercium, podivná výmena).
Štvrtá Nedeľa Adventná
Pán je blízko. – Preto sa radujeme (introit, epištola). Naša radosť je ešte väčšia, lebo si uvedomujeme, že v tejto svätej omši Kristus je skutočne medzi nami (evanjelium). Radostný charakter dnešnej omšovej liturgie prízvukujeme aj tým, že podľa rubrík oltár ozdobíme kvetmi, diakon sa oblečie do „rúcha radosti“ čiže do dalmatiky a subdiakon do tunicely, celú omšu sa hrá na organe a celebrant môže mať ružové rúcho.
Tretia Nedeľa Adventná
Pán je blízko. – Preto sa radujeme (introit, epištola). Naša radosť je ešte väčšia, lebo si uvedomujeme, že v tejto svätej omši Kristus je skutočne medzi nami (evanjelium). Radostný charakter dnešnej omšovej liturgie prízvukujeme aj tým, že podľa rubrík oltár ozdobíme kvetmi, diakon sa oblečie do „rúcha radosti“ čiže do dalmatiky a subdiakon do tunicely, celú omšu sa hrá na organe a celebrant môže mať ružové rúcho.
Druhá Nedeľa Adventá
Štácia u svätého Kríža v Jeruzaleme
Jeruzalem (Cirkev) čaká svojho Kráľa. – V duchu putujeme do Jeruzalema, ktorý žije v znamení príprav na príchod kráľov. Očisťujú a ozdobujú ulice, naprávajú cesty, stráže na hradbách bedlivo pozorujú okolie, či sa ešte neblíži. Bazilika svätého Kríža v Ríme odpradávna sa nazývala „Jeruzalemom“. Preto v duchu sem prichádzame sláviť najsvätejšiu obetu a s novozákonným Jeruzalemom, t. j. Cirkvou svätou, pripravovať sa na príchod svojho Kráľa, Ježiša Krista (introit, graduál, aleluja, komúnia). Kráľ už vysiela k nám svojho posla, sv. Jána Krstiteľa, aby mu pripravil cestu medzi svojich (evanjelium).
Prvá Nedeľa Adventná
Počiatočná príprava na príchod Vykupiteľa. – S Matkou Kristovou začíname advent (štácia). Je predobrazom Cirkvi, Nevesty Kristovej, ktorá túžobne obracia zrak k nebesiam, odkiaľ očakáva Krista (introit, graduál, aleluja, ofertórium), hľadá cestu, po ktorej má prísť Spasiteľ a po ktorej mu bude môcť isť v ústrety. Táto cesta je pravý kresťanský život: skutky svetla, boj so zbraňami svetla a zavrhnutie hriešneho života. Prestáva noc pohanstva, svitá deň kresťanstva. Zúčtujme konečne so všetkým, čo je v nás ešte pohanského a žime životom pravého kresťana (lekcia). Aj život človeka a ľudstva je adventom, prípravou na stretnutie sa s Kristom (evanjelium). V dnešnej obete ideme v ústrety Kristovi, ktorého prijímame s Božstvom a s ľudskou prirodzenosťou (komúnia).
Dvadsiata Štvrtá a Posledná Nedeľa po Turícach
Druhý príchod Kristov. – Cirkev končí veľkú drámu vykúpenia. Kristus, ktorý mlčal pred sudcami tohto sveta a mlčí aj dnes, keď ho svet súdi, ozve sa pri poslednom súde.
Kresťania prvých storočí často mysleli na blaženú chvíľu druhého príchodu Kristovho (parúzia), boli naň vždy pripravení a v ich modlitbách sa často ozýval výkrik: „Maranatha“ (Náš Pane, príď!). Myšlienka parúzie stupňovala sa vo vigíliách, najmä veľkonočnej. Z veľkonočnej vigílie prešla túžba po príchode Pánovom aj na nedeľu, ktorá obsiahla meno posledného dňa („deň Pánov“ – dies Dominica).
V dnešnej liturgii teda prežívame druhý príchod Spasiteľov. Posledný deň znamená skončenie zemského putovania a bojov Cirkvi (introit). Pravý kresťanský život je cestou, ktorí vedie do blaženej večnosti (lekcia). Skaza Jeruzalema predobrazuje posledný súd, keď nepriatelia Kristovi, ktorých obrazom boli neverní Židia, musia uznať Kristovo kráľovstvo. No kresťania očakávajú svojho Spasiteľa s radostnou nádejou (evanjelium). V tejto nádeji voláme po vyslobodení (ofertórium), prežívame Kristovu prítomnosť a požívame jeho hostinu, na ktorú nás vovedie po poslednom súde (komúnia).
Šiesta Nedeľa, ktorá zostala po Zjavení Pána – štvrtá novembrová
Kristovo kráľovstvo vzrastá na zemi. – musí rásť aj v našom vnútri. — Božie kráľovstvo sa rozširovalo hlásaním evanjelia už v dobe apoštolov a bude sa šíriť až do Kristovho príchodu (lekcia). Obrazom tohto zázračného pretvorenia celého sveta silou Kristovho učenia je vzrast horčičného zrna a účinok kvasu (evanjelium). No aj my sa musíme premieňať a dospievať do plnosti Kristovho veku. Na ofertórium obetujeme s chlebom a vínom aj seba. Ako sa chlieb a víno premenia na eucharistickú obetu, na Telo a Krv Kristovu, aj my máme zo seba zvliecť starého hriešneho človeka a obliecť si Ježiša Krista. Každá sv. omša, najmä dnešná, nás vo sv. prijimaní privádza bližšie k podobnosti s Kristom a k úplnému uskutočneniu jeho kráľovstva v našej duši. Naším vnútorným rastom vzrastá celá Cirkev a dospieva k podobnosti Kristovi.
— Misál latinsko-slovenský, SSV, Trnava, 1952
Podobenstvo o horčičnom semienku | Jan Luyken, 17. stor
Piata Nedeľa, ktorá zvýšila po Zjavení Pána – tretia novembrová
Kristus je naším Sudcom, – pripravujeme sa na stretnutie s ním. – Kristovi Kráľovi prislúcha aj najvyššia sudcovská moc. Ako Vykupiteľ sveta dostal od Otca všetku moc na nebi i na zemi. Otec nebude súdiť ľudstvo, túto moc dal svojmu Synovi. Ako jednotlivci sa s ním stretneme pri smrti, ako celé ľudstvo na konci sveta. Odpúšťajme, aby aj nám Kristus odpustil (lekcia). Na tomto svete spolunažívajú v Kristovej ríši dobrí aj zlí (pšenica a kúkoľ); lež príde čas, že budú oddelení a odnesú si odmenu alebo trest (evanjelium). Vo svätej omši sa často stretávame s Kristom, naším budúcim Sudcom. Najmä dnes venuje liturgia svätú obetu a obetnú hostinu nášmu stretnutiu s Kristom Sudcom, aby sme žili stále v myšlienke na súd a aby sa naše posledné vyúčtovanie pred Kristom skončilo štastlivo.
Dvadsiata prvá Nedeľa po Turícach
Kristus nás pripravuje na súd. – Najlepšou prípravou je milosrdné odpúšťanie previnení. Najsvätejšia obeta nás spája v jednotu ducha. Kristus nás bude súdiť (introit). Vyzbrojení zbraňami ducha bojujeme proti nepriateľom duše (lekcia). Odpúšťajme, aby Kristus aj nám odpustil (evanjelium). V duchu trpezlivého Jóba ideme v ústrety večnosti (ofertórium). V najsvätejšej obete sa stretneme s milosrdným Spasiteľom, ktorý bude raz aj naším Sudcom. Posilnení pokrmom spasenia pokračujeme v životnom boji (komúnia).
Dvadsiata Nedeľa po Turícach
Náš život je vyhnanstvom. – Vo vyhnanstve tohto života nás posilňuje a uzdravuje Spasiteľ, a to predovšetkým v najsvätejšej obete. Smrť znamená koniec vyhnanstva; v tej chvíli nás Ježiš Kristus uzdraví úplne: viac nebude bolesti a trápenia.
Svätú omšu začíname piesňou pútnika, ktorý uznáva svoju biedu (introit). Apoštol nám radí, ako máme tráviť dni vyhnanstva (lekcia). Pri smrti sa stretneme so Spasiteľom, ktorý nás vylieči (evanjelium). Pri obetovaní si uvedomujeme, že sme vyhnancami. Spasiteľ nás navštívi, pojme do svojho obetného spoločenstva a obveselí svojou hostinou (komúnia).