Nanebovzatie Preblahoslavenej Panny Márie
Znamenie veľké ukázalo sa na nebi (introit). – Sviatok blaženej smrti a slávneho nanebovzatia Panny Márie. Nanebovzatie Bohorodičky je dogmou, slávnostne vyhlásenou 1. novembra 1950 pápežom Piom XII. Boh urobil s ňou výnimku pri počatí, že nepodliehala zákonu dedičného hriechu; ale výnimku tvorí aj jej smrť: zomrela, lenže Boh ju po smrti vzkriesil a jej telo, z ktorého sa zrodil Syn Boží, nesmelo podľahnúť porušeniu. Obvyklé svätenie bylín vzniklo z prirovnania Panny Márie ku „kvetom poľným a ľaliám údolí“ a z príjemnej vône jej čností. Treba tu myslieť aj na nábožné podanie, keď apoštoli otvorili Máriin hrob, našli v ňom kvety, a nie jej telo. Pôvod tohto sviatku (ako Dormitio Beatæ Mariæ Virginis – Usnutie blahoslavenej Panny Márie) dá sa na Východe sledovať až do čias pred chalcedonským snemom (451), na Západe jestvoval isto už v siedmom storočí. Po slávnostnom vyhlásení nanebovzatia preblahoslavenej Panny Márie za článok viery omša sviatku dostala nový formulár. Vyzdvihuje sa v ňom víťazstvo Matky Božej, jej sláva a jej mocný príhovor.
Predrahej Krvi Nášho Pána Ježiša Krista
Cena nášho vykúpenia. – Liturgia Veľkého piatku, sviatky Božieho Tela a Božského Srdca nás už upozornili na nesmiernu cenu nášho vykúpenia. Dnes sa Cirkev venuje výlučne mysteriám, ktoré sa každodenne odohráva na našich oltároch, ked' sa na slová premenenia víno v kalichu premení na Krv Ježiša Krista. Tento sviatok ustanovil Pius IX. v roku 1849 po šťastnom návrate do Ríma. Dnešnú vysokú hodnosť mu prisúdil Pius XI. v roku 1934 na pamiatku osláv tisíceho deväťsteho výročia Spasiteľovej smrti.
Vďačným srdcom si pripomíname, že Baránok Boží nás vykúpil svojou predrahou Krvou (introit, lekcia). Túto Krv s vodou vylial Spasiteľ na kríži zo svojho Srdca (evanjelium). Tá istá Krv pramení na našich oltároch z najsvätejšej obety (orácia). Kristova prítoumosť pod spôsobom vína, ako Krv, ktorá zmyla hriechy sveta, je nám predobrazom jeho príchodu na konci časov (komúnia).
Sv. Petra a Pavla, apoštolov
„Ty si Peter, na tejto skale vystavím svoju Cirkev“ (Mt. 16, 18). – Svätí apoštolovia Peter a Pavol zomreli mučeníckou smrťou za cisára Nera v roku 67. Obidvoch pochovali na kresťanskom pohrebisku: svätého Petra pri Via triumphalis, ktorá sa tiahla dĺžkou dnešnej baziliky svätého Petra, svätého Pavla pri Via Ostiensis. Cisár Valerián (253-260) vyvlastnil kresťanské cintoríny. Kresťania zo strachu, aby ostatky svätých apoštolov nezneuctili, dňa 29. júna 258 ich tajne preniesli na pozemok „ad Catacumbas“ (katakomby svätého Šebastiána), kde ich dva roky ukrývali. Dátum 29. júna nadobudol taký veľký význam, že kresťania pomaly zabudli na pravý deň smrti apoštolov a začali svätiť už len výročitý deň prenesenia ich ostatkov do katakomb svätého Šebastiána na miesto, zvané „platonia“. S radostnou povďačnosťou si dnes pripomíname, že Kristus svoju Cirkev postavil na skalu, ktorú bedlivo vyhliadol, zdokonalil, obdaril najvyššou duchovnou hodnosťou a mocou. Táto skala vzdoruje všetkým protivenstvám, lebo Peter, žijúci v svojich nástupcoch na prestole rímskeho biskupa, je Kristovým zástupcom na zemi a viditeľnou hlavou Cirkvi.
V duchu sme pri hrobe svätého Petra. V prichádzajúcom clebrantovi spoznávame osobu svätého Petra, ktorý ďakuje za vyslobodenie z Herodesových rúk (introit). Túto udalosť podrobne rozvádza lekcia; je prvým splnením Kristovho prisľúbenia, že svoju Cirkev vystaví na skale a brány pekelné ju nepremôžu (evanjelium). V spoločenstve s apoštolskými kniežatami prežívame príchod a prítomnosť Kristovu, slávime spoločne jeho novozákonnú obetu a spoločne zasadáme za Kristov svadobný stôl (ofertórium, komúnia).
Dnešnú omšu, s výnimkou orácie, venujeme len oslave svätého Petra, keďže liturgia oslávi svätého Pavla ešte osobitne v nasledujúci deň.
Narodenie svätého Jána Krstiteľa
„Ján bol sviecou, ktorá horela a svietila“ (Jn 5, 35). - Spasiteľ nazval svojho predchodcu najväčším medzi narodenými zo žien (Mt 11, 11), preto mu Cirkev zavčasu venovala sviatok, ktorý už svätý Augustín spomína. Slávili ho šesť mesiacov pred Kristovým narodením. V Jánovom živote naozaj nachádzame veľa mimoriadneho: zvestovanie narodenia, narodenie, povolanie, jeho pomer ku Kristovi, mučenícka smrť (sviatok 29. augusta). Svoje poslanie splnil až po sebaobetovanie; jeho heslom bolo: „On, totiž Kristus, sa musí zveľaďovať, mňa však musí ubúdať“ (Jn 3, 30). Cirkev mu venuje dva sviatky a v každej omši si pripomína jeho meno trikrát: vo vyznaní hriechov (Confiteor), pri obetovaní (Suscipe sancta Trinitas) a v kánone po premenení (Nobis quoque peccatoribus). Boh povolal svätého Jána Krstiteľa, podobne ako voľakedy proroka Izaiáša, ešte pred narodením (introit). Myšlienka povolania, plného milosti, naznačená v introite, sa rozvádza obšírnejšie v lekcii. Tieto slová sa síce vzťahujú na Mesiáša, avšak dnes ich Cirkev prenáša na Spasiteľovho predchodcu. Slová lekcie doznievajú v graduáli a verš aleluja nám už naznačuje blahozvesť o narodení Jána Krstiteľa (evanjelium). Krédo nespievame, lebo Krstiteľ prislúcha ešte Starému zákonu. Pri obetovaní si pripomíname príjemnú vôňu čnosti veľkého svätého a slová blaženého Zachariáša, Krstiteľovho otca, chváliaceho Boha za tak veľké milosti, sprevádzajú nás cestou k Pánovmu stolu (komúnia).
Sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho
Božské Srdce, prameň lásky a milosti. – Kult Božského Srdca vyplýva prirodzene z kultu Eucharistie. Základy tohto kultu sú uložené v Písme svätom. Svätí kresťanského staroveku (Augustín) alebo stredoveku (Bernard, Gertrúda, Mechtilda) a nového veku (Ian Eudes a najmä Margita Alacoque) budujú tento kult. Pius XI. v roku 1928 schválil terajší ontšový formulár a sviatok povýšil na hodnosť, akú majú Vianoce a Nanebovstúpenie Pána.
Kristus nám dokázal svoju nekonečnú lásku smrťou na Kríži a ustanovením najsvätejšej Sviatosti Oltárnej (introit). V Kristovom Srdci máme nevyčerpateľný prameň milosti (orácia) a ako údy Kristovho tela sme účastní na tomto bohatstve (lekcia). Na Kríži otvára Bohočlovek svoje srdce ako prameň spasenia (evanjelium). Očakávajúc obetu tohto Srdca, chápeme jeho ponosu a chceme mu dať náhradu (ofertórium). Cez kánon stojíme pod Krížom, pozeráme na otvorené Ježišovo Srdce v duchu Matky, Jána a nábožných žien. Pri svätom prijímaní čerpáme z otvoreného Srdca bohatstvo milosti (komúnia).
Sviatok Božieho Tela
Kristus nám zanecháva seba v Eucharistii. – Po sviatku Najsvätejšej Trojice slávime druhé veľké tajomstvo katolíckej viery: Najsvätejšiu Sviatosť Oltárnu. V tejto sviatosti postavil Kristus pomník svojej nekonečnej lásky k nám. Stal sa nám obetou, nadprirodzeným pokrmom a ostáva medzi nami sviatostným spôsobom.
Pri svätej obete obdivujeme toto vznešené tajomstvo a potom vyjdeme do sveta hlásať slávu eucharistického Spasiteľa. Procesia je triumfálnym pochodom Eucharistie. Štyri zastávky so štyrmi evanjeliami znázorňujú štyri strany sveta, teda celý svet. Svet sa mu klania a Spasiteľ ho požehnáva. Deň ustanovenia tejto sviatosti je Zelený štvrtok. Cirkev však chce toto tajomstvo osláviť aj v oddanej radosti, a preto mu venuje deň na začiatku leta, keď sa príroda úplne rozvinula a poskytuje nádherný rámec slávnosti. Sviatok zaviedol pápež Urban IV. v roku 1252 pre celú Cirkev po videní svätej Juliany z Lutychu. Procesia sa ujímala od roku 1279.
Text svätej omše i ofícia zostavil svätý Tomáš Akvinský, cirkevný učiteľ a básnik, ktorý sa vyznačoval mimoriadnou úctou k najsvätejšej Sviatosti Oltárnej. Svätá omša prízvukuje Eucharistiu ako nadprirodzený pokrm, procesia oslavuje Kristovu prítomnosť v Eucharistii. Boh sa postaral o pokrm svojho ľudu v púšti, podobne sa postaral aj o náš duchovný pokrm v púšti pozemského života (introit). Eucharistia je pamiatkou Kristovho umučenia, teda obetou (orácia, lekcia) a naším pokrmom (evanjelium). Medzi lekciou a evanjeliom spievame nádhernú sekvenciu Lauda Sion, v ktorej liturgia rozoberá celú náuku o Eucharistii. Sekvencia je interpretáciou predchádzajúceho verša: „Moje telo je opravdivý pokrm a moja krv je opravdivý nápoj.“
Sviatok Najsvätejšej Trojice
Najsvätejšia Trojica: náš pôvod a cieľ. Stvorenie, vykúpenie a posvätenie človeka je dielom najsvätejšej Trojice, všetkých troch osôb, pričom stvorenie privlastňujeme Bohu Otcovi, vykúpenie Bohu Synovi a posvätenie Bohu Duchu Svätému. Primerane tomu sme na Vianoce obdivovali lásku Boha Otca, ktorý nám dal svojho jednorodeného Syna, na Veľkú noc sa sústreďujeme na oslavu vykúpenia skrze Bohočloveka, Ježiša Krista, a Turíce venujeme oslave Ducha Svätého, ktorý nás posväcuje. Ako by na zakončenie tohto trojitého Božieho diela Cirkev venuje dnešný sviatok celej svätej Trojici, ďakuje jej za nekonečnú dobrotu a preukázané milosrdenstvo.
Tajomstvo najsvätejšej Trojice, že v jednom a nerozdielnom Božstve sú tri Božské osoby, z ktorých každá je Božej podstaty, môžeme len obdivovať, a nie pochopiť.
Toto tajomstvo Cirkev postavila za stred svojej liturgie. V mene najsvätejšej Trojice vysluhuje sviatosti a požehnáva osoby a veci, prežehnáva sa, zakončuje modlitby, k nej vzdychá v kýrie, ju oslavuje v glórii, Tedeume, vyznáva v kréde, žalmy a spevy sa končia jej oslavovaním atď.
Naše stvorenie, vykúpenie a posvätenie sú znakom nesmierneho milosrdenstva najsvätejšej Trojice (introit, ofertórium, komúnia). Kto by mohol vyčerpať bohatstvo múdrosti i vedomosti Božej (lekcia). Už naše začlenenie do mystického tela Kristovho sa deje v mene najsvätejšej Trojice (evanjelium). Najsvätejšia obeta je naším vrcholným úkonom zvelebovania a ďakovania za obsiahnuté dobrodenia.
— Misál latinsko–slovenský, SSV 1952
Nedeľa Turíčna – Dominica Pentecostes
Na 50. deň po Veľkej noci židia slávievali starozákonné Turíce ako sviatok žatvy na poďakovanie za poľnú úrodu, ktorú zožali a uskladnili medzi Veľkou nocou a Turícami. Turíce boli i pamätným dňom vyhlásenia Božieho zákona na vrchu Sinaj.
Turíce Nového zákona nadväzujú na starozákonnú tradíciu. Na židovskú Veľkú noc pripadlo slávenie kresťanskej Veľkej noci a na 50. deň po tejto prvej Veľkej noci, presne na starozákonné Turíce, Duch Svätý zostúpil na apoštolov. Tento deň je teda požívaním ovocia Kristovho vykupiteľského diela a počiatkom novozákonného zákonodarstva, položením základov Cirkvi, ktorej, ako mystického tela Kristovho, dušou je Duch Svätý.
Duch Svätý, ako prameň lásky a múdrosti, zostúpil v podobe ohnivých jazykov a za víchra, aby sa takto naznačila nadprirodzená sila sprostredkovaná Duchom Svätým.
Turíce sú sviatkom sviatosti birmovania, ako Veľká noc je sviatkom krstu. Sviatosť birmovania sprostredkuje Ducha Svätého tým, ktorí sa krstom znovuzrodili. Krst a binnovanie úzko súvisia a hoci je birmovanie samostatnou sviatosťou, doplňuje sviatosť krstu. Krst a birmovanie patria dovedna ako Veľká noc a Turíce. Krst a birmovanie vysluhovali u prvých kresťanov bezprostredne po sebe v noci veľkonočnej a turíčnej.
Turíce liturgicky sú jubilejnou oktávou Veľkej noci (sedemkrát sedem dní). Preto pôvodne nemali oktávu a po nich mohol byť letný kántrový pôst. Oktávu dostali len v 11. storočí a kántrové dni zapadli do sviatkovej oktávy, čo je neobyčajným zjavom v liturgickom roku.
Slovenský názov sviatku je pohanského pôvodu. Povodne pohanský slovanský sviatok dostal kresťanskú náplň, ako sa to robilo i v Ríme so staropohanskými sviatkami.
V Jeruzaleme už za apoštolských čias slávili Turíce popri Veľkej noci (po rovnaj Sk 20, 16). Akvitánska pútnička Atéria udáva, že za jej jeruzalemského pobytu v 4. storočí Turíce mali vigíliu a liturgická služba vo sviatok bola po sebe na troch miestach: najprv na Kalvárii, potom na Sione (vo večeradle, kde zostúpil Duch Svätý na apoštolov) a konečne na Olivovom vrchu v súvislosti so spomienkou na Nanebovstúpenie Pána.
V Ríme tento sviatok bol druhým krstným dňom popri Veľkej noci. Tí, ktorí pre chorobu alebo inú vážnu príčinu nemohli prijať krst na Veľkú noc, boli pokrstení na turíčnu vigíliu. Preto v našich farských kostoloch až dodnes svätia krstnú vodu aj na turíčnu vigíliu.
Na turíčnu nedeľu je štácia u svätého Petra vo Vatikáne. Svätý Peter, ako hlava apoštolského kolégia, prvý vydáva svedectvo o Duchu Svätom. Duch Svätý zostúpil v tretiu hodinu (našu deviatu, porovnaj Sk 2, 15).
Kristus nám posiela Ducha Svätého, – s radosťou prijímame svojho Božského Hosťa. – Táto svätá omša nám sprostredkuje Ducha Svätého. Prichádza k nám Kristus a s ním Duch Svätý. Liturgia slávi svätú omšu po deviatej hodine predpoludním („post Tertiam,“ - po tretej, lebo „o tretej hodine“ zostúpil na apoštolov). V tercii, ktorá predchádza omšu, prosí Cirkev v hymne „Veni Creator Spiritus“ tento vznešený dar. Sme zhromaždení v bazilike svätého Petra. Táto bazilika, i náš kostol, je nám dnes večeradlom, kde učeníci, pohrúžení do modlitieb, očakávajú veľkú chvíľu príchodu Ducha Svätého. Duch Svätý naplní celý svet, všetky národy a kraje (introit). V lekcii počujeme priebeh zostúpenia Ducha Svätého na prvé Turíce. V speve aleluja prosíme aj my o tento Božský dar. Sekvencia rozvádza posledný verš dopodrobna. Hlavnými účinkami Ducha Svätého sú svetlo viery, pokoj a nebojácnosť (evanjelium). Kresťan má kráľovskú hodnosť. V tomto povedomí sa pripravujeme na príchod Krista a Ducha Svätého, keď Boh utvrdí v nás, čo sa začalo sviatosťou krstu (ofertórium). Pri premenení sme svedkami príchodu Ducha Svätého, lebo kde je Kristus, tam je aj Duch Svätý. I sväté prijímanie nás naplní Duchom Svätým a cítime sa, ako sa cítili apoštoli po prijatí Ducha Svätého (komúnia).
Nanebovstúpenie Pána – Ascensio Domini
Kristus víťazne vchádza do neba, – nebo je aj našou vlasťou. Osudy Hlavy sú aj osudmi Tela. Preto sme dnes jednotní s naším Spasiteľom a aspoň v duchu prebývame v nebi (orácia). Kostol sa nám mení na nebo a my sme svedkami Kristovho oslávenia. Kňaz cez loď prichádza do svätyne k oltáru. Je obrazom Krista, ktorý opúšťa tento svet a vchádza do neba. Túto slávnosť prežívame v spoločnosti sv. Petra a jeho spoluapoštolov. Vžívame sa do citov učeníkov, keď videli svojho Majstra v sláve odchádzať do neba a anjeli ich uistili, že ešte raz príde na túto zem (introit). Táto sv. omša nám je hneď aj jeho príchodom. Z úst svätého Lukáša (lekcia) a svätého Marka (evanjelium) počúvame správu o Kristovom nanebovstúpení. S anjelmi sa pripravujeme na privítame Kráľa (ofertórium) a spievame mu víťaznú pieseň, keď požívame jeho svadobnú hostinu (komúnia).
— Misál Latinsko–slovenský, SSV, Trnava, 1952
Zvestovanie Preblahoslavenej Panny Márie (prenesený z 25. marca)
„A Slovo telom sa stalo.“ – Od dnešného dňa, dňa počatia Božieho Syna, do Vianoc (25. december) je práve deväť mesiacov; za ten čas sa vtelené Božie Slovo pripravovalo v lone svojej Matky na narodenie. Boh svojmu jednorodenému Synovi vyvolil za matku nepoškvrnenú a poníženú nazaretskú Pannu z rodu Dávidovho. Posiela k nej archanjela Gabriela, ktorý ju v jeho mene pozdravuje: „Zdravas, milosti plná“ (evanjelium).Panna slovami „Staň sa!“ dáva súhlas, aby sa v jej živote Slovo stalo telom. Stáva sa matkou, ale jej panenstvo ostáva neporušené (lekcia). V spoločenstve nazaretskej Panny slávime túto najsvätejšiu obetu (orácia), vžívame sa do jej ducha a citov, akými prijala do svojho života Božieho Syna (komúnia). Aj my ho podobne prijímame do svojho srdca.
Biela nedeľa
Štácia u svätého Pankráca
Sľubujeme vernosť Spasiteľovi. – Nedeľa po složení bieleho rúcha (in albis depositis). Krstenci prišli prvý deň v občianskom rúchu, ale v srdci mali aj ďalej nosiť jasnosť bielej farby (svätý Augustín).
Liturgia ešte vždy má zreteľ na mladých kresťanov (introit). Kresťan má zvíťaziť nad svetom (lekcia) a odkedy je skrze svätý krst pričlenený ku Kristovi, má sa odvrátiť od nevery a slovami obráteného Tomáša prisahať Kristovi vernosť (evanjelium). S apoštolmi a nábožnými ženami očakávame návštevu osláveného Spasiteľa (ofertórium), vítame ho pri premenení a pri svätom prijímaní sa dotýkame jeho svätých rán (komúnia).
Svätý Pankrác, pri ktorého hrobe sme zhromaždení, ako štrnásťročný mladík vlastnou krvou spečatil svoju vernosť Kristovi. Rímskym kresťanom slúžil za vzor a strážcu vernosti prísahy. Bol aj vzorom vernosti k záväzkom svätého krstu pre mladých kresťanov. Len ľutovať treba, že jeho relikvie sa stratili v roku 1798.
— Misál latinsko-slovenský, SSV, Trnava, 1952
Biela sobota
Z tmy smrti prechádzame do svetla zmŕtvychvstania. - Liturgia dnešného dňa je veľkou veľkonočnou vigíliou, ktorá sa začínala v sobotu večer, trvala cez celú noc a zakončila sa omšou vigílie v nedeľu ráno. Aleluja sa spievala len v nedeľu ráno, keď Spasiteľ slávne vstal z hrobu. Všetkých veriacich viazala povinnosť pod ťažkým hriechom sa zúčastniť na tejto vigílii, od ktorej pochádza aj náš názov „Veľká noc“.
Liturgia sa začala „post Nonam“, teda večer po odbavení cirkevnej modlitby, predpísanej na deviatu hodinu (našu tretiu popoludní). Koncom stredoveku ju posunuli na popoludnie Bielej soboty, na pamiatku toho sa nám zachovali nešpory vo svätej omši. Konečne prešla na predpoludnie, ako ju aj dnes máme (pozn. pred reformou 1955). Delí sa na časť večernú (Lucernare), nočnú (Vigillia) a rannú (Baptismale), po ktorej nasleduje omša vigílie.
Veľký piatok
Obeta Kríža je prameňom nášho spasenia. – Cirkev nás dnes vedie do kostola svätého Kríža jeruzalemského v Ríme, ktorý predstavuje vrch Kalvárie, kde pred našimi očami Spasiteľ umiera na Kríži. Chrám, do ktorého sme prišli prežiť liturgiu Veľkého piatku, zastupuje rímsku baziliku sv. Kríža. Je zahalený do smútočného rúcha: je bez ozdôb, bohostánok je prázdny, a preto otvorený, oltár obnažený, nad ním sa vypína kríž, zastretý čiernym závojom. Žlté sviece nehoria. Oltár je ozaj obrazom potupeného a trpiaceho Krista. Kňaz s asistenciou prichádza v čiernych paramentoch v hlbokej tichosti k oltáru. Liturgia obsahuje veľmi hlboké myšlienky. Hovorí najviac znakmi, ale jej symbolická reč nám preniká hlboko do duše. Veľký piatok je jediným dňom v rímskej liturgii, keď sa nekoná najsvätejšia obeta svätej omše, lebo dnes sa obetoval na kríži sám Kristus. Liturgia, pôvodom veľmi starobylá, má tri časti: predomšu, poklonu svätému Krížu a obrad prijímania (omšu vopred premenených darov).
Zelený štvrtok
Kristus nám zanecháva svoj testament. – Liturgia dnešného dňa obsahovala voľakedy tri omše: 1. včas ráno v rámci omše prijímali do spoločenstva veriacich verejných hriešnikov, ktorí sa vo Veľkom pôste podrobili pokániu; 2. predpoludním v druhej omši svätil biskup sv. oleje; 3. tretia svätá omša, slúžená podvečer, predstavovala poslednú večeru na pamiatku ustanovenia Sviatosti Oltárnej. Pri nej veriaci pristúpili k svätému prijímaniu. Dnes je dovolená v jednom kostole len jedna svätá omša. V katedrálnych chrámoch pri nej svätí biskup sväté oleje. Kňazi aj veriaci pristúpia k svätému prijímaniu. V epištole počujeme z úst svätého Pavla udalosť ustanovenia Sviatosti Oltárnej, kým v evanjeliu apoštol lásky rozpráva, ako Spasiteľ symbolickým úkonom umývania nôh pripravoval apoštolov na prvé sväté prijímanie. Pred zakončením kánona biskup svätí olej chorých a po svätom prijímaní krizmu a olej krstencov. Po svätej omši celebrant prenáša Sviatosť Oltárnu z tabernákula hlavného oltára na bočný oltár. Svätá nádoba s partikulami pre nemocných a s dvomi veľkými hostiami, z ktorých jedna je pre obrad Veľkého piatku a druhá pre Boží hrob, je predmetom osobitnej úcty Cirkvi. V tento deň biskup v katedrálnom chráme umýva nohy trinástim chudobným, potom ich pohostí a obdarí. Úkon pochádza z dôb svätého Gregora Veľkého, ktorý denne hostil dvanástich žobrákov. Raz sa objavil aj trinásty, v ktorého rúchu sa skrýval sám Kristus.
KVETNÁ NEDEĽA
S palmou utrpenia kráčame s Kristom v ústrety víťazstvu. – S krížom k víťazstvu! – je heslom dnešnej krásnej liturgickej slávnosti. Kristus, kráľ mučeníkov, nás volá k spoločenstvu v utrpení. Dostávame od neho posvätnú palmu, čím nás vysviaca za mučeníkov. Potom s ním kráčame procesiou. Procesia je obrazom života. Ideme cestou života, nesúc kríž utrpenia. Procesia sa začína a končí v chráme. Aj náš život počína od Boha a u Boha sa má končiť. Kristus nám otvára svojím krížom brány kráľovstva nebeského a vovedie nás do neho. Svätá omša, v ktorej počúvame priebeh Kristovho umučenia podľa Matúša, je sprítomnením jeho obety na Kalvárii, ktorou sebe aj nám umožnil vojsť do nebeského kráľovstva.
Svätého Jozefa, ženícha preblahoslavenej Panny Márie, vyznávača
„Iďte k Jozefovi!“ – Svätý Jozef, ženích Matky Božej a zákonitý otec Ježiša Krista, bol hlavou nazaretskej sv. Rodiny, a preto aj on mal podiel na Kristovom vykupiteľskom diele. Dnešný sviatok spomína v prvom rade túto hodnosť sv. Jozefa.
Liturgická úcta sv. Jozefa datuje sa na Východe od desiateho, na Západe od pätnásteho storočia. Zaslúžili sa o ňu svätý Brigita, svätý Bernardín Sienský a svätá Terézia; spomedzi pápežov Gregor XV., ktorý v roku 1621 dnešný deň povýšil na prikázaný sviatok, a Pius IX., ktorý ustanovil druhý sviatok sv. Jozefa ako patróna svätej Cirkvi.
Symbol palmy a cédra vyobrazujú čnostný život svätého Jozefa (introit). Lekcia ho označuje za druhého Mojžiša, ktorý ochraňuje vyvolený Boží ľud. Evanjelium vyzdvihuje jeho hodnosť ako zákonitého otca Božského Dieťaťa a ochrancu panenstva jeho Matky. V jeho duchu a spoločenstve prežívame Kristovu prítomnosť v tejto sv. omši. Dnešné spoločenstvo s Kristom a svätým Jozefom zaručuje aj nám Božiu priazeň (ofertórium) a najužšie spojenie s vteleným Slovom vo svätom prijímaní (komúnia).
Povolanie a vyvolenie pohanov (nás) a odvrhnutie židov. – Boh si vyvolil Jakuba a nie Ezaua (lekcia), a márnotratného syna prijíma za rovnoprávneho dediča (evanjelium). Podobne odvrhol neveriacich židov a na ich miesto povolal zaznávaných, ale svoje hriechy ponížene uznávajúcich pohanov. Lekcia sa vzťahuje skôr na katechumenov, evanjelium na verejných kajúcnikov. Týmto dvom dvojiciam zodpovie tretia (štácioví svätí), z ktorých jeden bol presbyter, druhý exorcista a predsa spolu vytrpeli mučeníctvo a spolu obsiahli aj korunu večnej odmeny. Podobnou láskou a svornosťou vítame nových členov Cirkvi a obrátených hriešnikov.
Štvrtá Nedeľa Pôstna
Štácia u svätého Kríža v Jeruzaleme
Jeruzalem (Cirkev) sa teší z vykúpenia. – Ako v tretiu nedeľu adventnú, aj teraz sme v rímskom Jeruzaleme, v bazilike svätého Kríža jeruzalemského. Nový Jeruzalem, Cirkev, má viac príčin radovať sa: blíži sa Veľká noc, keď veriaci povstanú s Kristom k novému životu. Cirkev nemôže potlačiť radosť nad vykúpením ľudstva. V prvých storočiach celý rad katechumenov čakal na veľkonočné znovuzrodenie sviatosťou krstu, a tým sa rozmnožil počet dietok matky Cirkvi, ktorá ich aj v tejto svätej omši kŕmi mliekom Eucharistie (evanjelium).
Ako v nedeľu Gaudete v Advente, aj teraz sa kňaz môže obliecť do paramentov ružovej farby, diakon užíva dalmatiku a subdiakon tunicelu, oltár je ozdobený kvetmi a organ hrá po celú omšu. Ružová farba vznikla asi tak, že v túto nedeľu si kresťania radi podarovali ruže. Pápež podnes svätí v tento deň zlatú ružu, ktorú potom podaruje zaslúžilej osobe.
Prvá Nedeľa Pôstna – Invocabit
Kristus je naším vzorom v boji proti nepriateľom duše (zmyselnosti, pýche a lakomstvu). – Pôvodne sa touto nedeľou začínal Veľký pôst (porovnaj sekrétu). Táto nedeľa sa počítala medzi významnejšie dni liturgického roka. Práve preto bola štácia v najpoprednejšej bazilike celého kresťanstva, v chráme Božského Spasiteľa. ináč zasvätenom aj svätému Jánovi Krstiteľovi. Lateránska bazilika je aj dnes sídelným chrámom Svätého Otca.
Príklad Božského Spasiteľa nás učí, ako máme zasvätiť dobu Veľkého pôstu: pôstom, bojom proti sebe a proti diablovi (evanjelium). Svätý Pavol nám pripomína „čas milosti a deň spásy“ (lekcia). Je ním Veľký pôst. Budeme bojovať so Spasiteľom, ktorému Otec prisľúbil pomoc a ochranu anjelov. Pripomína to Žalm 90, z ktorého sú všetky spevy omše (traktus). Pokušiteľ zneužíva slová tohto žalmu a práve preto Cirkev pokladá za odôvodnené ich prízvukovať a správne užívať.
Popolcová Streda
Začíname sa postiť s Ježišom Kristom. – Vstupujeme do vážnej doby Veľkého pôstu. Kedysi obliekali verejných hriešnikov do kajúceho odevu, posýpali ich popolom a vylučovali spomedzi veriacich. Dnes sa všetci sa podrobujeme tomuto obradu. Nesmie však byť len vonkajším úkonom, musí siahať do najhlbších záhybov našej duše. Dnes si vážne uvedomujeme, že za svoje hriechy dlhujeme Bohu náhradu. V Ríme sa veriaci schádzali v chráme svätej Anastázie. Tu pápež posvätil popol a sypal ho na hlavy prítomných. Potom sa pohla kajúca procesia do kostola svätej Sabíny na Aventíne. Veriaci spolu s pápežom vykonali túto cestu bosí.
Popol je znakom pominuteľnosti, smútku a pokánia. V Starom zákone si Židia sypali popol alebo prach na hlavu, keď ich postihol veľký smútok. Popol je z ratolestí, posvätených na Kvetnú nedeľu predošlého roku.
Svätenie popola – Kňaz prichádza k oltáru v pluviáli fialovej farby, bozká ho v strede na znak lásky ku Kristovi a potom prejde na stranu lekciovú. Spieva sa antifóna a potom sa kňaz modlí na strane lekcie štyri orácie. Kňaz pokropí popol svätenou vodou a okadí ho. Potom nasleduje sypanie popola na hlavy. Kňaz popolom robí krížik na čelo kľačiaceho a pritom hovorí: Meménto, homo, quia pulvis es, et in púlverem revertéris. – Pamätaj, človeče, že si prach a na prach sa obrátiš.
Svätá omša – Myšlienky omšových textov poukazujú na spôsob pravého pokánia, ktoé sa má spojiť s nádejou odpustenia (introit, traktus). Po napomenutí proroka Joela (lekcia) nás sám Božský Spasiteľ poučuje o duchu pôstu (evanjelium). Z ofertória vyznieva nádej víťazstva, ktoré sa uskutoční pri svätom prijímaní, keď si zaumienime žiť podľa zákona Božieho (komúnia).
Zjavenie Pána – Tri Krále (Epiphania Domini)
Štácia u svätého Petra
Kristus Kráľ prichádza v sláve, – klaniame sa mu s kráľmi (1. tajomstvo). – Na Vianoce sa nám Pán Ježiš zjavil ako človek; videli sme Kráľa v rúchu žobráka. Dnes ho vidíme v jeho kráľovsko-božskej sláve. Kráľovia tohto sveta pred ním padajú do prachu zeme. Tento sviatok obsahuje vlastne tri tajomstvá, v ktorých sa najviac prejavuje Božstvo Ježiša Krista: I. tajomstvo: poklona Kráľov od Východu; 2. tajomstvo: Kristov krst v Jordáne: 3. tajomstvo: prvý zázrak Kristov na svadbe v Káne Galilejskej. Cirkev na Východe slávievala už v 3. storočí tento sviatok na pamiatku narodenia Krista. Na konci 4. storočia sviatok Zjavenia prevzal aj Západ, ale s prevažným obsahom prvého mystéria, t. j. poklony Kráľov od Východu. Na Východe nadobudlo prevahu druhé tajomstvo (krst Kristov), a preto v tento deň udelovali slávnostne sviatosť svätého krstu. Ako vlastný sviatok Narodenia východní kresťania prevzali Vianoce. Inak naKristov krst Cirkev pamätá v deň oktávy Zjavenia a jeho prvý zázrak si pripomína na 2. nedeľu po Zjavení Pána.
Najväčšie sviatky slávievali rímski kresťania v bazilike svätého Petra (pôvodne aj tretiu vianočnú omšu). Kráľ kráľov sa nám zjavuje v dome hlavného pastiera svojho stáda.
Celebrant s asistenciou prichádza do svätyne. Je to obraz príchodu Krista Kráľa (introit). Sídlom Kráľa je Jeruzalem (Cirkev), sem sa hrnú národy zo všetkých strán sveta (lekcia). Graduál, ako ozvena lekcie, zachytáva posledné slová Izaiášovho proroctva. Aleluja s veršom nás vedie k evanjeliu a už uvádza slová mudrcov, hľadajúcich novonarodeného Kráľa. Čo lekcia predpovedá, evanjelium zvestuje ako skutočnosť. Pri svätej obete prežívame Kristovo zjavenie medzi nami. Stávame sa v duchu kráľmi (kresťan má kráľovskú hodnosť, lebo je účastným na kráľovskej hodnosti Kristovej), klaniame sa Kristovi a prinášame mu dary (ofertórium). Pri prijímaní nám ho Cirkev, zastupujúc Matku Ježišovu, dáva do náručia (komúnia).
Na krst Kristov (2. tajomstvo) nás upomína svätenie trojkráľovej vody v predvečer sviatku a svätenie domov.