Očisťovanie Prebl. Panny Márie – Hromnice
Matka Božia darovala svetu Svetlo. – Slávime dve tajomstvá: obetovanie narodeného Spasiteľa v jeruzalemskom chráme a očisťovanie Panny podľa Mojžišovho zákona. Slávime sviatok Pána, ale aj Panny Márie.
Podla Mojžišovho zákona každá matka po pôrode, a to po pôrode chlapca počas štyridsať' dní a po pôrode dievčaťa počas šesťdesiat dní, ostala nečistou, a preto nemohla vkročiť do chrámu. Po uplynutí štyridsiatich alebo šesťdesiatich dní musela sa očistiť tým, že obetovala jedného baránka a jedného holuba alebo, ak bola chudobná, párik hrdličiek alebo dve holúbätká. Po tejto obete ju kňaz vyhlásil za čistú.
Iný zakon sa vzťahoval na prvorodených chlapcov. Podľa zákona všetko prvorodené bolo majetkom Božím. Prvorodených synov museli rodičia vykúpit istou sumou.
Matka Božia sa podrobila obidvom predpisom, hoci ako čistá Panna, ktorej panenstvo ostalo neporušené aj po pôrode, nepotrebovala očistenie.
Spasiteľ sveta sa prvý raz úradne stretáva v jeruzalemskom chráme s ľudstvom a s kňazstvom Starého zakona. Ľudstvo zastupujú dvaja spravodliví: Simeon a Anna. Každý z nich zastupuje svoje pohlavie. Kvôli tejto príčine pomenovali Gréci dnešný sviatok Hypapante (Stretnutie).
Týmto dňom, ako sviatkom Svetla, završujeme vianočné obdobie v širšom zmysle. Niekedy totiž nedeľa Septuagézimy, ktorá už prislúcha veľkonočnemu okruhu, predchádza Hromnice. Náš sviatok je akousi spojkou medzi vianočným a veľkonočným kruhom. Svätenie sviec a procesia, nasledujúca po ňom, majú už akýsi kajúci náter, preto ich liturgickom farbou je fialová, zatiaľ čo omša, hlavne v prefácii, prifarbuje sa vianočne a slúži sa v rúchu bielom.
Sviatok vznikol v Jeruzaleme. Nábožna akvitánska pútnička Etéria na konci štvrtého storočia prežila tento sviatok v Jeruzaleme na štyridsiaty deň po sviatku Zjavenia Pána. Sviatok sa ujal v Ríme už v šiestom storočí. Napokon sa v siedmom storočí rozšíril po celom kresťanskom Západe. Rímska liturgia ho ozdobila vlastným prvkom – procesiou.
V omši prežívame hromničné mystérium. Tešíme sa, že dnes v tomto kostole, ba v Cirkvi vždy prijímame do svojho náručia Spasiteľa (introit). Prorok Malachiáš predpovedal, že sa Kristus zjaví vo svojom chráme a ustanoví si nové kňazstvo (lekcia). Čo prorok predpovedal, evanjelium zvestuje ako skutočnosť. V tejto obete sme svedkami Spasiteľovho príchodu, vítame ho v Simeonovom duchu (ofertórium) a vo svätom prijímaní ho uzatvárame do svojho náručia, ba ešte viac: prijímame ho do srdca ako vzácneho hosťa (komúnia).
Deň v oktáve Zjavenia Pána
Pri svojom krste sa Kristus zjavuje ako Boží Syn (2. tajomstvo), aj my sme pri krste obsiahli hodnosť Božieho dieťaťa. – Božský Spasiteľ chcel byť zástupcom padnutého ľudského pokolenia, preto sa podrobil krstu pokánia. Týmto úkonom aj nám naznačil potrebu sviatosti krstu, ktorou sa očisťujeme od dedičného hriechu a stávame sa údmi Kristovho tajomného tela, Cirkvi. Voda sa dotýka jeho tela, čím sa posväcuje a nadobúda nadprirodzený účinok pre sviatosť krstu a sväteninu (ako svätená voda) v živote Cirkvi. Za uponíženie dostáva oslávenie od Ducha Svätého, ktorý sa nad ním zjavuje v podobe holubice, a od Otca, ktorý ho vyhlasuje za svojho Syna. Aj my sme pri svätom krste obsiahli vznešenú hodnosť Božieho dieťaťa.
Najsvätejšieho Mena Ježišovho
Ježiš – náš Spasiteľ a Vykupiteľ; vykúpení ho pozdravujú. Texty svätej omše rozvádzajú myšlienku veľkosti Ježišovho Mena, ktoré „je nad všetky mená“ (introit, lekcia), jeho význam ako Spasiteľa (orácia), božský pôvod (evanjelium) a vyslovujú mu chválu (ofertórium, komúnia). – Meno Ježiš je nám menom najsvätejším, „lebo nie je dané ľuďom pod nebom iné meno, v ktorom máme byť spasení“ (lekcia). Právom hovorí svätý Bernard (v 2. nokturne dnešného sviatku): „Tvoje meno je vyliaty olej. Olej totiž svieti, živí a lieči. Oživuje oheň, kŕmi telo, uľavuje bolesť: je teda svetlom, pokrmom a liekom… Ci nás Boh nepovolal pri svetle tohto mena ku svojej obdivuhodnej jasnosti? Meno Ježiš je nielen svetlom, ale aj pokrmom. Či sa neposilníš toľkoráz, koľkoráz naň myslíš? A suchý je každý pokrm duše, ak sa nepoleje týmto olejom; bez chuti je, ak sa neposype touto soľou. Ked' píšeš, nepáči sa mi, ak tam nečítam Ježiša. Ke dokazuješ niečo alebo prednášaš, nepáči sa mi, ak nezaznieva Ježiš. Ježiš je med ústam, pieseň ušiam, radosť srdcu.“
Svätých Neviniatok Mučeníkov
Štácia u svätého Pavla
Prvotiny Kristovi Kráľovi, – aj my mu zasväcujeme svoje najlepšie sily. – Cirkev dnes privádza k jasličkám milý zástup nevinných dietok, ktoré podstúpily mučenícku smrť za Krista. Radostný obraz, ale Cirkev cíti spolu aj smútok betlehemských matiek, preto sa oblieka do rúcha kajúceho. Relikvie svätých Neviniatok sú v bazilike svätého Pavla, preto je tam aj štácia. Krv nevinných dietok je svedectvo za Krista (introit, orácia); v nebi dostaly odmenu, že môžu spievať Baránkovi (lekcia), za ktorého položily život (evanjelium). V duchu Neviniatok obetujeme seba v tejto obete, najmä obetavým bojom proti osídlam diablovým (ofertórium). Dietky sú na svadbe Baránkovej, kým matky oplakávajúich na zemi (komúnia). Ich odmena je obrazom našej účasti na eucharistickej hostine.
Svätého Jána, apoštola a evanjelistu
Štácia vo veľkom chráme Panny Márie
Kristus, ženích panien, – prinášame mu dar čistoty. – Svätý Ján, syn Zebedeja a Salome, brat svätého Jakuba apoštola staršieho, bol pre svoju panenskú čistotu Ježišovým miláčkom, ktorý mu dovolil, aby si pri poslednej večeri sklonil hlavu na jeho prsia. Jediný z apoštolov sprevádzal s Matkou Božou Ježiša na krížovej ceste. Umierajúci Spasíteľ jemu odporúčal svoju Matku do ochrany, a apoštol si ju vzal za svoju. Z Jeruzalema sa presťahoval do Efezu a stade spravoval Cirkev v Malej Ázii. Cisár Domicián ho poslal do vyhnanstva na ostrov Patmos. Tu mal zjavenie, ktoré opísal. Je pôvodcom štvrtého evanjelia, Zjavenia a troch listov. Jediný z apoštolov zomrel prirodzenou smrťou.
Štácia vo veľkej bazilike mariánskej poukazuje na úzky vzťah svätého Jána k Panne Márii. Omšový formulár nám črtá tento obraz o svätom Jánovi: Ako evanjelista bol priam na Srdci Kristovom účastný na Múdrosti Božej (introit, lekcia), ktorú nám sprostredkuje a „jeho svedectvo je pravé“ (evanjelium). Svojím charakterom sa podobá prekvitajúcej palme a košatému libanonskému cédru (ofertórium). Kristus prišiel pre svojho milovaného apoštola vo vysokom veku a vzal si ho bez mučeníctva. Toto jeho stretnutie s Majstrom je naším stretnutím s Ním pri svätom prijímaní (komúnia).
Svätého Štefana, prvého mučeníka
Štácia u svätého Štefana na Caeliu
Kristus je králom mučeníkov, – nasledujme ho. – Tri sviatky po Vianociach sú staršie než samotné Vianoce, ale dajú sa zladiť s myšlienkou vianočnou. Tvoria akúsi vianočnú ozdobu Kráľovi. Svätých, tu oslavovaných, kresťania menovali „sprievodom Baránkovým“. Svätý Štefan je vzorom mučeníctva, svätý Ján panenstva, sväté Neviniatka aj mučeníctva aj čistoty. Sú to tri najvyššie ideály prvých kresťanov: mučeníctvo, panenstvo a panenstvo, spojené s mučeníctvom. Po nájdení ostatkov svätého Štefana ich preniesli do Ríma a uložili do hrobu svätého Vavrinca. Súčasne vzniklo niekoľko kostolov na česť svätého diakona a prvého mučeníka, medzi nimi aj kostol na vrchu Caeliu, ktorý bol pôvodne pohanským chrámom. Meno „Stefanos“ znamená: korunovaný. Svätý diakon ostal verný svojmu menu, lebo obsiahol mučenícku korunu.
V omšových spevoch nám všade zaznieva hlas trpiaceho mučeníka. Sme svedkami obety mučeníka (lekcia), ktorý dnes tiež obetuje svoj život s Kristovou obetou. Pripájame sa, ako prítomní, tým, že ponúkame svoju ochotu dať všetko za Krista. Údelom Božieho posla je mučeníctvo (evanjelium), a preto každý kresťan má byť naň pripravený.
Svätého Tomáša, apoštola
Spasiteľ žiada vieru v to, čo sme nevideli. – Apoštol svoje pochybovanie o Ježišovom zmŕtvychvstaní napravil horlivým rozširovaním Božieho kráľovstva (v Arménii, Médii, Perzii a Indii) a svoju vernosť ku Kristovi potvrdil mučeníckou smrťou. Jeho telo spočívalo najprv v Edesse (Sýria), teraz v Ortone (Taliansko).
Svätá omša oslavuje jeho apoštolskú hodnosť a prácu na budovaní Cirkvi, ktorej údmi sme aj my (lekcia). Aj my vidíme osláveného Spasiteľa a dotýkame sa jeho rán (evanjelium). Svätú omšu prežívame v osobe apoštola.
Svätého Ondreja, apoštola
Apoštol kríža. – Bol bratom svätého Petra. Ako učeník svätého Jána Krstiteľa sa pripojil k božskému Majstrovi spolu so svätým Jánom evanjelistom, keď Krstiteľ ukázal na neho slovami: „Hľa, Baránok Boží!" Podľa starej tradície hlásal evanjelium v Malej Ázii a na Balkáne, kde v meste Patras (Grécko) skonal mučeníckou smrťou na kríži. Ofícium ho oslavuje ako „apoštola kríža“. Jeho telo preniesli najprv do Carihradu (357), hlavu v roku 1462 uložili v bazilike svätého Petra v Ríme. Dnes odpočíva v arcibiskupskej katedrále v Amalfi (Taliansko). Omša nám črtá myšlienku druhého Ondrejovho povolania pri Genezaretskom jazere. Patrí medzi kniežatá Cirkvi (introit, graduál, ofertórium).Ako hlásateľ evanjelia kliesni cestu viere (lekcia). Evanjelium opisuje jeho povolanie za rybára duší. Ku Kristovej obete dnešného dňa aj svätý Ondrej kladie na oltár svoju krížovú smrť. Nasledujme apoštolovu ochotu pri Kristovom pozvaní.
Posviacka Hlavnej Baziliky Najsvätejšieho Spasiteľa
Spomienka svätého Teodora, mučeníka
Dnes je výročie Posvätenia Arcibaziliky najsvätejšieho Spasiteľa (svätého Jána v Lateráne).
Toto miesto je nevysloviteľným tajomstvom (graduál). – Rodinu Laterani vyhubil cisár Nero a jej majetok skonfiškoval pre štát. Konštantín Veľký, keďže Lateránsky palác bol majetkom jeho ženy Fausty, daroval ho, v snahe napraviť krivdu, za stále sídlo pápežovi a postavil pri ňom baziliku ku cti najsvätejšieho Spasiteľa. Silvester I. konsekroval baziliku 9. novembra 324. Neskôr ju zasvätili aj sv. Jánovi Krstiteľovi. Benedikt XIII. ju obnovil a 29. apríla 726 konsekroval, ale výročie konsekrácie určil na výročie konsekrácie prvej baziliky (9. novembra). Lev XIII. r. 1884 rozšíril svätyňu baziliky, ale jej mozaiku dal rekonštruovať podľa pôvodného stavu.
Svätý Teodor pochádzal z kresťanskej rodiny v Sýrii. Ako vojak cisára Maximiána bol odsúdený v roku 303 na smrť ohňom v Amázii (v Malej Ázii), lebo podpálil chrám pohanského božstva. Jeho relikvie uctievajú v Euchaide.
Svätého Lukáša, evanjelistu
Evanjelista Kristovho detstva. – Pochádzal z Antiochie a bol lekárom. Sprevádzal svätého Pavla na misijných cestách (lekcia). Podľa kázní apoštola napísal naše tretie evanjelium a Skutky apoštolské. Evanjelium hlásal v Achájsku (Grécko); tam zomrel mučeníckou smrťou. Jeho relikvie dal Konštantín Veľký preniesť spolu s pozostatkami svätého Ondreja apoštola do Carihradu; teraz sú v Padove (Taliansko).
Cez svätú omšu s radostným pocitom obdivujeme hodnosť svätého evanjelistu (introit, ofertórium). Chceme nasledovať jeho obetavý život (orácia, lekcia). Jeho činnosť sa podobá práci učeníkov, ktorých Pán vyslal hlásať evanjelium (evanjelium). Sväté prijímanie nám zaručuje panovanie s Kristom v spoločenstve svätého Lukáša (komúnia).
Materstva Prelahoslavenej Panny Márie
Matka Božia, oroduj za nás hriešnych! – Všeobecný koncil efezský v roku 431 slávnostne vyhlásil, že „Emanuel (Kristus) je naozaj Boh, a preto svätá Panna je Božou Rodičkou“. V roku 1931 slávila Cirkev 1500. výročie tejto významnej udalosti a na jej pamiatku Pius XI. ustanovil tento sviatok. Všetky vznešené výsady blahoslavenej Panny Márie pramenia z jej hodnosti Bohorodičky.
Už prorok Izaiáš predvidel tajomstvo Materstva Božieho (introit, graduál). Spasiteľ sa priznáva k svojej Matke (evanjelium). Ona je obrazom Cirkvi, ktorá denne počína a rodí Krista v Eucharistii a v srdciach veriacich (ofertórium). Vyhlasujeme ju za blahoslavenú, ale uvedomujeme si aj našu podobnosť s ňou, ked' prijímame Syna Božieho pod spôsobom chleba (komúnia).
Presvätého Ruženca Preblahoslavenej Panny Márie
Eva je tŕňom – Mária ružou (svätý Bernard). – Tento sviatok zvelebuje Pannu Máriu pre ochranu, ktorú nám poskytuje svätým ružencom. Povolil ho najprv Gregor XIII. v roku 1573 pre všetky chrámy, ktoré maly oltár ružencovej Panny Márie, na pamiatku víťazstva kresťanského vojska nad Turkami pri Lepante (7. októbra 1571). Toto víťazstvo dobyli kresťania silou modlitby svätého ruženca. Pápež Kliment rozšíril tento sviatok pre celú Cirkev, keď kresťanské zbrane znovu zvíťazily nad Turkami pod vedením kniežaťa Eugena v roku 1716.
Sv. Marek I., pápež, nasledoval na prestole svätého Petra po svätom Silvestrovi. Cirkev spravoval 9 mesiacov. Zomrel v roku 336.
S radostným srdcom prichádzame dnes sláviť najsvätejšiu obetu (introit). Panna Mária je obraz Božej Múdrosti, a preto sa ideme učiť do jej školy (lekcia). Jedným jej prostriedkom je modlitba svätého ruženca, ktorá nás učí vhlbovať sa do tajomstiev vykúpenia. Sám Boh nás učí skrz anjela Gabriela, ako máme pozdravovať Matku Spasiteľovu (evanjelium). Ona je vzorom všetkých čností, jej zásluhy obetujeme Bohu ako svoje (orácia). Tajomstvá, o ktorých uvažujeme pri modlitbe svätého ruženca, sa podobajú prekvitajúcej záhrade (komúnia).
Svätého Matúša, apoštola a evanjelistu
„Nasleduj ma! – vstal a nasledoval ho“ (Mt 9, 9). – Pred obrátením sa volal Levi a bol mýtnikom. Ako apoštol napísal naše prvé evanjelium, a to pre Židov. Podanie mu pripisuje hlásanie evanjelia v Palestíne a v Etiópii, kde údajne i zomrel mučeníckou smrťou (v 1. storočí). Jeho pozostatky dal pápež Gregor VII. preniesť do Salerna (Taliansko). Tam mu zasvätil katedrálu, v ktorej uložili jeho pozostatky dňa 6. mája 1084.
Apoštol hlásal evanjelium slovom a evanjelista písmom (introit). Svätý otcovia vykladajú videnie Izaiáša o štyroch Cherubínoch ako predobraz štyroch evanjelií (lekcia). Z mýtnika sa stal apoštolom (evanjelium). Na hostine sedel za jedným stolom s Kristom: to sa stáva dnes s nami pri tejto svätej omši. Bývalý mýtnik teraz požíva s Kristom večnú slávu (ofertórium, komúnia).
Povýšenie Svätého Kríža
Skveje sa tajomstvo Kríža. – Pôvodne v dnešný deň oslavovali sviatok Nájdenia svätého Kríža (14. september 320) a spolu i výročie vysviacky baziliky svätého Hrobu. Neskôr sa pre tento sviatok určil deň 3. mája a na dnešný deň sa ustálila pamiatka znovuzískania svätého Kríža rímskym cisárom od Peržanov v roku 628. Heraklius odovzdal Kríž jeruzalemskému patriarchovi Zachariášovi dňa 3. mája 630. Oba sviatky sa zamenili.
Na kríži vyvýšený Kristus priťahuje všetkých k sebe (evanjelium). Uskutočňuje sa to najmä nekrvavou obetou kríža.
Svätého Bartolomeja, apoštola
Pravý Izraelita, v ktorom niet lesti (Jn 1, 47). – Pôvodne sa volal asi Natanael, ktorého Spasiteľ prijal medzi prvých učeníkov. Majster, keď ho prvý raz zazrel, pochválil jeho priamy charakter. Evanjelium hlásal v Indii a Mezopotámii. Nakoniec v Arménii zakončil život krvavým svedectvom za Krista. Jeho relikvie dostali sa najprv na ostrov Lipari, potom do Beneventu a teraz sú v jeho vlastnom kostole na tiberskom ostrove v Ríme.
Radujeme sa z jeho apoštolskej hodnosti (introit, graduál, ofertórium). Jeho oslávená osoba požíva významné miesto v tajomnom tele Kristovom (lekcia) ako člen apoštolského kolégia (evanjelium). Za verné nasledovanie Krista obsiahol moc spolusúdiť s Kristom dvanásť kmeňov Izraelových (komúnia). Uvedomujeme si, že dnes je Kristus tiež v kruhu svojich, vedie, posilňuje ich, aby splnili svoje poslanie v rámci jeho mystického tela.
Nepoškvrneného Srdca Preblahoslavenej Panny Márie
Hľa, Matka tvoja! – Najsvätejšia Panna sa v roku 1917 zjavila viackrát trom deťom vo Fatime (Portugalsko) a poverila ich šíriť úctu k jej nepoškvrnenému Srdcu. O dvadsaťpäť rokov neskôr (1942), keď zúrila druhá svetová vojna, pápež Pius XII., ktorého výročie biskupskej vysviacky pripadá práve na deň prvého zjavenia vo Fatime, zasvätil celý svet nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie a v roku 1945 nariadil dnešný sviatok.
Svätého Joachima, otca Preblahoslavenej Panny Márie, vyznávača
Bohato udeľoval chudobným. – Muž svätej Anny a otec preblahoslavenej Panny Márie. Vo východnej Cirkvi je starým sviatkom, na Západe vyskytuje sa len v pätnástom storočí.
Podanie pozná svätého Joachima ako podporovateľa chudobných (introit, graduál) Bol svätého života (lekcia), ale jeho osobitnou výsadou je, že patril medzi predkov Ježiša Krista (evanjelium). V nebi požíva večnú slávu (oferórium), lebo na zemi bol verným sluhom Božím (komúnia).
Premenenie Pána Nášho Ježiša Krista
Kristus, Kráľ slávy. – Syn Boží, ktorý prišiel na svet v rúchu služobníka, pred svojím umučením len raz ukázal svoju Božskú slávu, a to len trom najdôvernejším apoštolom, aby ich posilnil pre skúšky, ktoré ich čakajú pri utrpení Kristovom, a aby im dal okúsiť aj ich budúce oslávenie.
Stopy tohto sviatku nachádzame na Východe už v piatom storočí. Na Západe ho zaviedol pápež Kalixt III. v roku 1457 z príležitosti dobytia Belehradu od Turkov Jánom Huňadym a pričinením svätého Jána Kapistrána.
Svätý Xystus II. (257-258) za prenasledovania cisára Valeriána krátky čas spravoval Cirkev. Vojaci ho chytili v čase slávenia omše, sťali ho na biskupskom tróne spolu s prisluhujúcimi diakonmi, Felícisimom a Agapítom, a dvoma inými diakonmi. Jeho diakonom bol aj svätý Vavrinec, ktorý zomrel o tri dni neskôr. V omšovom kánone (Communicantes) ho spomíname ho spolu so svätým Vavrincom. Pochovaný bol v pápežskej krypte Kalistových katakomb.
Tajomstvo premenenia sprítomňuje sa nám dnes vo svätej omši. Svätý Peter ako svedok nám potvrdzuje pravdivosť udalosti (lekcia), ktorú nám dopodrobna rozvádza evanjelium. Ofertórium nás pripravuje na veľkú chvíľu toho premenenia, ktorého predobraz bude sa práve odohrávať pred našimi očami a ktorého záruku prijímame vo svätej Hostii (komúnia).
Svätej Anny, matky Preblahoslavenej Panny Márie
Anna znamená „milosť“. – Matka blahoslavenej Panny Márie a stará matka Ježiša Krista zaslúži si našu osobitnú úctu. Túto úctu do minulosti môžeme sledovať až po ôsme storočie a na Východe ešte ďalej. Dnešný sviatok ustanovil pápež Gregor XIII. v roku 1584.
So srdcom ozaj radostným prichádzame sláviť svätú omšu na počesť svätej Anny (introit). V nej vidíme splnený typ starozákonnej „silnej ženy“, pracovitej a bohabojnej manželky a matky (lekcia), ktorá poznala hodnotu bázne Božej, tejto drahocennej perly, a cenila si ju nadovšetko (evanjelium). Ozaj kráľovská dcéra, ktorá pod vedením vlastnej dcéry, Panny Márie, sprevádza Krista–Kráľa (ofertórium). Jej nežná oddanosť ľúbila sa Bohu (komúnia). Vžívajme sa dnes do ducha svätej Anny.
Svätého Jakuba, apoštola
Môj kalich budete piť. – Svätý Jakub starší so svojím bratom svätým Jánom, evanjelistom, a svätým Petrom bol z prvých Kristových apoštolov. Iba im dovolil Pán, aby boli svedkami jeho premenenia na vrchu Tábor, vzkriesenia Jairovej dcéry a smrteľného zápasu v Getsemanskej záhrade. Po zoslaní Ducha Svätého hlásal evanjelium v Španielsku. Medzi apoštolmi prvý zomrel za Krista; Herodes Agripa ho dal sťať v roku 42 (alebo 43), a tak sa splnil prísľub Spasiteľov, že bude piť kalich mučeníctva (evanjelium). Jeho relikvie preniesli na začiatku stredoveku do Kompostely v Španielsku; vtedy sa toto mesto stalo pútnickým. Radujeme sa vznešenej hodnosti apoštola (introit), obdivujeme jeho apoštolskú prácu (ofertórium) a tešíme sa večnej odmene (komúnia), ktorú obsiahol v trápení (lekcia) a za prijatie kalicha mučeníckej smrti (evanjelium).