Dvadsiata Štvrtá a Posledná Nedeľa po Turícach
Druhý príchod Kristov. – Cirkev končí veľkú drámu vykúpenia. Kristus, ktorý mlčal pred sudcami tohto sveta a mlčí aj dnes, keď ho svet súdi, ozve sa pri poslednom súde.
Kresťania prvých storočí často mysleli na blaženú chvíľu druhého príchodu Kristovho (parúzia), boli naň vždy pripravení a v ich modlitbách sa často ozýval výkrik: „Maranatha“ (Náš Pane, príď!). Myšlienka parúzie stupňovala sa vo vigíliách, najmä veľkonočnej. Z veľkonočnej vigílie prešla túžba po príchode Pánovom aj na nedeľu, ktorá obsiahla meno posledného dňa („deň Pánov“ – dies Dominica).
V dnešnej liturgii teda prežívame druhý príchod Spasiteľov. Posledný deň znamená skončenie zemského putovania a bojov Cirkvi (introit). Pravý kresťanský život je cestou, ktorí vedie do blaženej večnosti (lekcia). Skaza Jeruzalema predobrazuje posledný súd, keď nepriatelia Kristovi, ktorých obrazom boli neverní Židia, musia uznať Kristovo kráľovstvo. No kresťania očakávajú svojho Spasiteľa s radostnou nádejou (evanjelium). V tejto nádeji voláme po vyslobodení (ofertórium), prežívame Kristovu prítomnosť a požívame jeho hostinu, na ktorú nás vovedie po poslednom súde (komúnia).
Šiesta Nedeľa, ktorá zostala po Zjavení Pána – štvrtá novembrová
Kristovo kráľovstvo vzrastá na zemi. – musí rásť aj v našom vnútri. — Božie kráľovstvo sa rozširovalo hlásaním evanjelia už v dobe apoštolov a bude sa šíriť až do Kristovho príchodu (lekcia). Obrazom tohto zázračného pretvorenia celého sveta silou Kristovho učenia je vzrast horčičného zrna a účinok kvasu (evanjelium). No aj my sa musíme premieňať a dospievať do plnosti Kristovho veku. Na ofertórium obetujeme s chlebom a vínom aj seba. Ako sa chlieb a víno premenia na eucharistickú obetu, na Telo a Krv Kristovu, aj my máme zo seba zvliecť starého hriešneho človeka a obliecť si Ježiša Krista. Každá sv. omša, najmä dnešná, nás vo sv. prijimaní privádza bližšie k podobnosti s Kristom a k úplnému uskutočneniu jeho kráľovstva v našej duši. Naším vnútorným rastom vzrastá celá Cirkev a dospieva k podobnosti Kristovi.
— Misál latinsko-slovenský, SSV, Trnava, 1952
Podobenstvo o horčičnom semienku | Jan Luyken, 17. stor
Dvadsiata prvá Nedeľa po Turícach
Kristus nás pripravuje na súd. – Najlepšou prípravou je milosrdné odpúšťanie previnení. Najsvätejšia obeta nás spája v jednotu ducha. Kristus nás bude súdiť (introit). Vyzbrojení zbraňami ducha bojujeme proti nepriateľom duše (lekcia). Odpúšťajme, aby Kristus aj nám odpustil (evanjelium). V duchu trpezlivého Jóba ideme v ústrety večnosti (ofertórium). V najsvätejšej obete sa stretneme s milosrdným Spasiteľom, ktorý bude raz aj naším Sudcom. Posilnení pokrmom spasenia pokračujeme v životnom boji (komúnia).
Dvadsiata Nedeľa po Turícach
Náš život je vyhnanstvom. – Vo vyhnanstve tohto života nás posilňuje a uzdravuje Spasiteľ, a to predovšetkým v najsvätejšej obete. Smrť znamená koniec vyhnanstva; v tej chvíli nás Ježiš Kristus uzdraví úplne: viac nebude bolesti a trápenia.
Svätú omšu začíname piesňou pútnika, ktorý uznáva svoju biedu (introit). Apoštol nám radí, ako máme tráviť dni vyhnanstva (lekcia). Pri smrti sa stretneme so Spasiteľom, ktorý nás vylieči (evanjelium). Pri obetovaní si uvedomujeme, že sme vyhnancami. Spasiteľ nás navštívi, pojme do svojho obetného spoločenstva a obveselí svojou hostinou (komúnia).
Osemnásta Nedeľa po Turícach
Kristom uzdravení, kráčame v ústrety blaženej večnosti. – Spasiteľ uzdravuje porazeného človeka a potom ho posiela „domov“ (evanjelium). V ňom spoznávame seba. Aj s nami sa tak stane pri smrti. Spasiteľ nás cez celý náš život „uzdravuje“, počnúc od krstu po posledné pomazanie a ostatné sväté prijímanie. Takto „uzdravených pošle nás“ do nebeskej vlasti.
Túžime po večnom pokoji (introit). Čakáme druhý príchod Kristov, ktorý nás pripravených prevedie do večnej vlasti (evanjelium). Spasiteľ, ako druhý Mojžiš, pripravuje sa na obetu Nového zákona (ofertórium), uzdravuje nás a posilňuje a raz nás vovedie do svojho nebeského chrámu (komúnia).
Sedemnásta Nedeľa po Turícach
Kristus – kráľ a zákonodarca. – Je to motív starokresťanský. Na starých rímskych mozaikách často vidíme Krista sedieť na tróne s papierovým závitkom, ako zákonníkom, v ruke. Krst viaže kresťana vernosťou plniť Kristov zákon. Spytujeme si svedomie, ako sme plnili zákon lásky. Hneď v úvode omše oslavujeme spravodlivosť a milosrdenstvo nášho Kráľa (introit). Svätý Pavol nás povzbudzuje k svornosti a jednote (lekcia). Hlavným zákonom ríše Kristovej je zákon lásky; kráľom tejto ríše je Boh a človek v jednej osobe (evanjelium). Druhý Daniel, Prostredník medzi Bohom a ľuďmi, Ježiš Kristus, sa prihovára za svoj ľud, ktorý sa práve pripravuje na novozákonnú obetu (ofertórium). Náš Kráľ sa obetuje za nás a pripravuje nám kráľovskú hostinu (komúnia).
Pätnásta Nedeľa po Turíciach
Kristus, náš Oživovateľ vo sviatosti krstu a pokánia. – Matka-vdova oplakáva mŕtveho syna, Cirkev oplakáva hriešnikov. Spasiteľ oživuje syna matky-vdovy a vlieva nový život do mŕtvych údov Cirkvi.
Cítime svoju hriešnosť a vzdycháme k nášmu Pomocníkovi (introit). Apoštol pokračuje v predmete predošlej nedele: máme žiť podľa ducha, a nie podla tela (lekcia). Vzkriesenie naimského mládenca je obrazom sviatosti krstu a pokánia (evanjelium). Spievame vďaku Spasiteľovi za milosť duchovného vzkriesenia (ofertórium). Eucharistia je oživujúcim pokrmom duše (komúnia).
Štrnásta Nedeľa po Turíciach
Nemožno slúžiť Bohu a mamone (šiesty protiklad). – Len jeden je náš Pán, Kristus. Vo svätej omši stojíme zoči-voči s naším Pánom.
Radosť je slúžiť Bohu (introit). Musí vládnuť v nás duch, a nie telo (lekcia). Nemožno sl’užiť dvom pánom, Bohu a mamone (evanjelium). Boh sa stará o svojich, on je náš Pán (ofertórium); hľadajme teda najprv kráľovstvo Božie, a nie pominuteľné hodnoty (komúnia).
Jedenásta nedeľa po Turícach
Kristus uzdravuje hluchonemého. – V ňom poznávam seba. V jeho duchu chcem privítať a prijať v tejto svätej omši Božského Lekára, Ježiša Krista. Ako rodina Božia prišli sme do domu svojho Otca (introit). Nedeľa je pamiatkou Kristovho zmŕtvychvstania; len skrz Krista ostaneme verní v novom živote (lekcia). Zázrak uzdravenia hluchonemého nám znázorňuje naše uzdravenie vo svätom krste (evanjelium). Preto spievame Spasiteľovi pieseň vďaky (ofertórium), vítame ho, pričiníme sa, aby sa nás dotkol vo svätom prijímaní a nadelil nim z bohatstva svojich darov (komúnia).
Desiata nedeľa po Turícach
Pýcha a poníženosť (tretí protiklad). – Svätú omšu dnes slávime v duchu poníženého mýtnika. – Začíname piesňou poníženého (introit). Nadprirodzené dary nesmú byť dôvodom vyvýšenosti (lekcia). Kresťan má byť ponížený, a nesmie nasledovať spupných Židov alebo pohanov (evanjelium). V duchu poníženosti blížime sa k oltáru, aby sme boli svedkami Kristovej obety a jeho príchodu (ofertórium). Ponížený obetný Baránok Boží je nám vzorom, ako ho máme prijať vo svätom prijímaní (komúnia).
Deviata nedeľa po Turícach
Zavrhnutie vyvoleného národa je nám výstrahou. – Predpoveď spustošenia Jeruzalema a vyhnanie kupcov z chrámu sú príznakmi zavrhnutia Izraela. Naše vyvolenie za synov Božích nás ešte neuchráni pred zavrhnutím. Kresťan, ako člen nového Izraela, má spolupracovať s milosťou, aby ostal verný Kristovi až do konca.
S pomocou Božou chceme vytrvať pri Kristovi (introit). Boh v púšti trestal neverných Židov, ale nedopustí pokušenie nad naše sily (lekcia). Spasiteľ predpovedá zánik zradného Jeruzalema a vyháňa kupcov z chrámu, čím naznačuje pozbavenie vierolomných Židov práva, aby sa stali členmi kráľovstva Božieho (evanjelium). Pripravujeme obetu a čakáme v nej Spasiteľov príchod, ako voľakedy prišiel do jeruzalemského chrámu. Sľubujeme mu vernosť (ofertórium). Sväté prijímanie nás spája s Kristom (komúnia).
Ôsma nedeľa po Turícach
Synovia svetla a synovia tohto sveta (druhý protiklad). – Synovia tohto sveta prejavujú podivuhodnú horlivosť v nadobúdaní časných hodnôt. My, synovia svetla, budeme sa starať o hodnoty večné aspoň tak horlivo, ako sa starajú synovia sveta o hodnoty časné.
V dome Otcovom, tu v kostole, máme bohatú pokladnicu milosti, prichádzame z nej čerpať (introit). Chceme žiť podľa ducha, a nie podľa tela; túto povinnosť nám ukladá krst, ktorý sme prijali (lekcia). Ako sa starajú synovia tohto sveta o blaho časné! Nasleduj ich horlivosť vo vyhľadávaní hodnôt večných (evanjelium). Boh prijíma dary ponížených, nie pyšných (ofertórium). Takto očakávame svojho Spasiteľa; jeho obeta a jeho presv. Telo a Krv sú nám nesmiernymi hodnotami (komúnia).
Siedma nedeľa po Turícach
Ríša Božia a ríša diablova (prvý protiklad). – Odriekame sa diabla a bližšie sa primykáme ku Kristovi.
Liturgia predchádzajúcich troch nedieľ nás upevňovala v základných zásadách nadprirodzeného života, a to (1) skrze Cirkev dostaneme sa do neba, (4. nedeľa), (2) kresťanský život spočíva na zákone lásky (5. nedeľa), (3) dva hlavné prostriedky spasenia sú krst a Eucharistia (6. nedeľa).
Dnešnou nedeľou začína sa séria dvojitých obrazov, jeden z ríše Božej, druhý z ríše tohto sveta.
Občania ríše Božej sú šťastní (introit). Apoštol opisuje rozdiel medzi službou Božou a službou hriechu (lekcia), to značí aj protiklad dvoch stromov, úrodného a neúrodného (evanjelium). Obeta Nového zákona, na ktorú sa pripravujeme, vysoko prevyšuje nedokonalé obety Starého zákona, ktoré sa podobajú neúrodnému stromu (ofertórium). V tomto vedomí schádzame sa dnes s väčšou oddanosťou okolo obetného oltára a pohostinného stola Kristovho (komúnia).
Šiesta nedeľa po Turícach
Kristus sa stará o náš nadprirodzený život krstom a Eucharistiou. – Krst je základom nadprirodzeného života v nás, sväté prijímanie v nás tento život posilňuje a rozvíja. Liturgia nám dnes prízvukuje tieto dva piliere duchovného života. Pri tejto svätej omši cítime väčšmi než inokedy svoju príslušnosť k Božiemu ľudu, ktorý si sám Božský Spasiteľ ochraňuje (introit).
Lekcia nás poučuje o krste, evanjelium o Sviatosti Oltárnej. Keď sa začína obeta (ofertórium), v duchu kráčame aj my k oltáru. Je to obraz približovania sa ku Kristovi v tejto svätej omši. Aj sa s ním stretáme vo chvíli premenenia. So spevom chvály si sadáme k bohatému Spasiteľovmu stolu (komúnia).
—Misál latinsko–slovenský, SSV 1952
Piata nedeľa po Turícach
Láska k Bohu predpokladá lásku k bližnému, – oboje čerpáme od Krista. – Kresťanstvo v podstate je náboženstvom lásky. Zákon dvojitej lásky, lásky k Bohu a lásky k blížnemu, je základným pilierom kresťanskej mravouky. Zákon lásky nám ukladá sviatosť krstu. Spasiteľ prichádza k nám dnes, aby nám zdôraznil túto povinnosť.
Prosíme o milosť Kristovej lásky (introit). Dobre si uvedomíme poučenie svätého Petra apoštola a aj samého Spasiteľa o pravej kresťanskej láske (lekcia, evanjelium). Keď ideme v ústrety obetujúcemu sa Spasiteľovi, sľubujeme, že zachováme jeho poslednú vôľu o láske (ofertórium). Spoločný stôl so Spasiteľom a jeho vyvolenými nám tiež ukladá záväzok lásky (komúnia).
—Misál latinsko–slovenský, SSV 1952
Štvrtá nedeľa po Turícach
Kristus spravuje Petrovu prácu, - na jeho loďke sme bezpeční. - Petrova loďka nás vedie do blaženého prístavu. Na tejto loďke sme spolu s Kristom. Kostol, v ktorom sme sa dnes zišli, je obrazom Cirkvi, Petrovej loďky. Sme spolu so Spasiteľom. Sme aj rybkami, ktoré Peter chytil do svojej siete na Pánov rozkaz.
Mystérium dnešnej nedele sa vzťahuje na Cirkev, ale aj na jednotlivých kresťanov. Práca za kráľovstvo nebeské sa musí konať s dôverou (introit) a s trpezlivosťou (lekcia); nesmieme sa dať znechutiť zdanlivým neúspechom, ale máme sa spoliehať na pomoc a Kristovu spoluprácu (evanielium). Kristus nám prichádza na pomoc, kráčame mu v ústrety (ofertórium), jeho nadprirodzený pokrm je nám posilou v boji o kráľovstvo nebeské.
—Misál latinsko–slovenský, SSV, Trnava, 1952
Tretia Nedeľa po Turícach
Kristus zachraňuje hriešnikov. – Ako poblúdilé ovce dobrého Pastiera, Krista, cítime svoju duchovnú biedu a voláme po záchrane (introit). Sme vystavení diablovým osídlam (lekcia), iba dobrý Pastier nás môže zachrániť (evanjelium). S dôverou ho očakávame (ofertórium), prežívame jeho obetu za naše zmierenie a jeho prítomnosť medzi nami. Po nájdení stratenej ovce aj on pripraví radostnú hostinu, že sme sa vrátili k Bohu (komúnia).
Druhá nedeľa po Turícach
Kristus nás pozýva na hostinu. – Táto nedeľa je ešte úplne v myšlienkovom ovzduší sviatku Božieho Tela. Sme zhromaždení v svadobnej sieni Cirkvi, v kostole, a berieme účasť na „veľkej hostine“ Kristovho Tela a Krvi. Svätá Eucharistia je nám ochranou v púšti tohto života (introit), je sviatosťou lásky (lekcia) a nadprirodzeným pokrmom, zárukou večných radostí (evanjelium). Pri ofertóriu prosíme Krista, aby prišiel k nám v tejto obete a svojím pokrmom nás zachránil (ofertórium). Po účasti na veľkej hostine mu ďakujeme (komúnia).
Dvadsiata Štvrtá a Posledná Nedeľa po Turícach
Druhý príchod Kristov. – Cirkev končí veľkú drámu vykúpenia. Kristus, ktorý mlčal pred sudcami tohto sveta a mlčí aj dnes, keď ho svet súdi, ozve sa pri poslednom súde.
Kresťania prvých storočí často mysleli na blaženú chvíľu druhého príchodu Kristovho (parúzia), boli naň vždy pripravení a v ich modlitbách sa často ozýval výkrik: „Maranatha“ (Náš Pane, príď!). Myšlienka parúzie stupňovala sa vo vigíliách, najmä veľkonočnej. Z veľkonočnej vigílie prešla túžba po príchode Pánovom aj na nedeľu, ktorá obsiahla meno posledného dňa („deň Pánov“ – dies Dominica).
V dnešnej liturgii teda prežívame druhý príchod Spasiteľov. Posledný deň znamená skončenie zemského putovania a bojov Cirkvi (introit). Pravý kresťanský život je cestou, ktorí vedie do blaženej večnosti (lekcia). Skaza Jeruzalema predobrazuje posledný súd, keď nepriatelia Kristovi, ktorých obrazom boli neverní Židia, musia uznať Kristovo kráľovstvo. No kresťania očakávajú svojho Spasiteľa s radostnou nádejou (evanjelium). V tejto nádeji voláme po vyslobodení (ofertórium), prežívame Kristovu prítomnosť a požívame jeho hostinu, na ktorú nás vovedie po poslednom súde (komúnia).
Šiesta Nedeľa, ktorá zostala po Zjavení Pána
Kristovo kráľovstvo vzrastá na zemi. – musí rásť aj v našom vnútri. — Božie kráľovstvo sa rozširovalo hlásaním evanjelia už v dobe apoštolov a bude sa šíriť až do Kristovho príchodu (lekcia). Obrazom tohto zázračného pretvorenia celého sveta silou Kristovho učenia je vzrast horčičného zrna a účinok kvasu (evanjelium). No aj my sa musíme premieňať a dospievať do plnosti Kristovho veku. Na ofertórium obetujeme s chlebom a vínom aj seba. Ako sa chlieb a víno premenia na eucharistickú obetu, na Telo a Krv Kristovu, aj my máme zo seba zvliecť starého hriešneho človeka a obliecť si Ježiša Krista. Každá sv. omša, najmä dnešná, nás vo sv. prijimaní privádza bližšie k podobnosti s Kristom a k úplnému uskutočneniu jeho kráľovstva v našej duši. Naším vnútorným rastom vzrastá celá Cirkev a dospieva k podobnosti Kristovi.
— Misál latinsko-slovenský, SSV, Trnava, 1952
Podobenstvo o horčičnom semienku | Jan Luyken, 17. stor