Biskup Schneider uviedol knihu Christus Vincit
(Trnava, 7.5. 2022, ps) Za potlesku plnej sály reštaurácie Forhaus v Trnave sme 7. mája 2022 medzi sebou privítali jeho excelenciu Mons. Athanasia Schneidera pri príležitosti uvedenia slovenského vydania knihy jeho rozhovorov s Diane Montagna. Po srdečnom privítaní a krátkom uvedení vzácneho hlavného hosťa prenechal predseda Spolku latinskej Omše Peter Čambál priestor ďalším dvom hosťom, Beáte Katrebovej Blehovej, PhD., historičke Ústavu pamäti národa a vdp. Ľubomírovi Urbančokovi, kaplánovi Spolku latinskej Omše, ktorý je iniciátorom slovenského vydania Christus Vincit.
Prednáška Dr. Katrebovej Blehovej priblížila prítomným v jasných črtách životné okolnosti a historické a ideové pozadie spoločnosti a Cirkvi, uprostred ktorých Mons. Schneider vyrástol a na ktoré ako verný a zodpovedný biskup Katolíckej Cirkvi poslušný Kristovi (Mt 5, 37) pravdivo a jasne reaguje, napomína a povzbudzuje. Program obohatený vystúpením kvarteta Trnavského komorného orchestra moderoval vdp. Ľubomír Urbančok, ktorý tiež v krátkosti uviedol a priblížil osobnosť a dielo Mons. Schneidera, ktorý následne po slovensky pozdravil prítomných katolíckym pozdravom a predniesol svoju prezentáciu knihy Christus vincit, ktorú Vám prinášame v plnom znení. Po nej nasledovali otázky prítomných, na ktoré Mons. Schneider, tak ako v uvedenej knihe, obohacujúco a detailne odpovedal. Koniec večera patril dlhému radu záujemcov o autogram do čerstvo vydanej a zakúpenej knihy trpezlivo podpisujúceho biskupa Schneidera.
Príhovor Mons. Athanasia Schneidera
pri uvedení slovenského vydania Christus Vincit.
Z rôznych strán som bol niekoľkokrát požiadaný o súhlas s uverejnením knižného rozhovoru. Moja prvá myšlienka pritom smerovala k statočným veriacim laikom, k otcom a matkám rodín, k mladým mužom a mladým ženám, ktorí žijú uprostred temnoty našej neveriacej, pyšnej a rozhodne protikresťanskej doby. Nevera a ľudská pýcha voči Bohu a jeho nadprirodzenému Zjaveniu už prenikli široko do života Cirkvi v našej dobe. Statoční laickí veriaci, maličkí v Cirkvi, sa cítia opustení, pretože drvivá väčšina pastierov hľadá svoje útočisko v mlčaní, zatiaľ čo iní pastieri z rôznych pohnútok prešli k nepriateľom a stali sa tak vlkmi v ovčom rúchu. Keď som vo svojej knihe hovoril, chcel som sa čo najzrozumiteľnejšie podeliť o niečo zo svojej skúsenosti s katolíckou vierou a životom predovšetkým s tými, ktorí v Cirkvi našej doby tvoria naozaj existenčnú perifériu, teda s tými najmenšími, ktorí sú zmätení, pohoršení, marginalizovaní svetsky zmýšľajúcimi klerikmi, ktorí bezohľadne predávajú v chráme Božom biele holubice, teda jednoduchých veriacich.
Hlavným cieľom knihy rozhovorov „Christus vincit“ je dať katolíkom, ktorí ju čítajú, dôveru a nádej v Kristovo víťazstvo nad temnotou hriechu a štruktúrami zla, ktoré ovládajú našu dobu v takmer apokalyptickom rozmere na globálnej úrovni. Osobitný zreteľ sa berie aj na stav vnútornej krízy Cirkvi, ktorú nemôže popierať žiadny úprimný človek, pretože je už príliš zjavná. Nasledujúce presné postrehy, ktoré sú dobre známe a v ktorých pápež Pavol VI. úprimne opísal stav duchovného zdravia Cirkvi našej doby, zostávajú veľmi aktuálne: „Verilo sa, že po koncile nastane pre dejiny Cirkvi slnečný deň. Namiesto toho prišiel deň mrakov, búrok, temnoty, skúšok a neistoty“ (Homília na slávnosť svätých apoštolov Petra a Pavla, 29. júna 1972) a pápež dodal tieto odvážne slová: „cez trhlinu vstúpil do Božieho chrámu satanov dym“.
„Sme nazvaní vojakmi Ježiša Krista, aby sme ukázali, ako musíme odolávať útokom našich duchovných nepriateľov a zabezpečiť si víťazstvo nad nimi nasledovaním a poslušnosťou nášmu Pánovi. Máme dobré dôvody nikdy sa nehanbiť za katolícku vieru, pretože je to viera všetkých čias, ktorú ustanovil Kristus a hlásali jeho apoštoli; je to viera, za ktorú trpeli a zomreli nespočetní svätí mučeníci; je to viera, ktorá priniesla svetu pravú civilizáciu so všetkými jej výhodami, a je to jediná viera, ktorá dokáže skutočne reformovať a zachovať verejnú i súkromnú morálku. Musíme poznať hlavné tajomstvá viery a povinnosti kresťana ... Tak ako človek nemôže byť dobrým vojakom, ak nepozná pravidlá armády, ku ktorej patrí a nerozumie príkazom svojho veliteľa, nemôže byť dobrým vojakom, ani kresťan bez toho, aby poznal zákony Cirkvi a rozumel Kristovým prikázaniam“ (Baltimorský katechizmus, III, 15).
Obdivuhodne a veľmi aktuálne znejú nasledujúce slová pápeža Leva XIII. o povinnosti každého v Cirkvi bojovať proti omylom: „Keď si to vyžaduje nevyhnutnosť, obhajovať vieru majú nie len biskupi, lež každý veriaci sám musí šíriť svoju vieru, aby poučil ostatných veriacich a utvrdil ich v nej, či aby odrazil útoky neveriacich. Podľahnúť protivníkovi alebo mlčať, keď je všade toľko kriku potláčajúceho pravdu, to patrí neschopným alebo tým, ktorí pochybujú, že to, čo vyznávajú, je pravda. Oba postoje sú nehanebné a urážlivé voči Bohu; jeden aj druhý kontrastujú s individuálnou a kolektívnou spásou: sú prospešné len pre nepriateľov viery, pretože ak sa dobrí vzdajú, to posmeľuje drzosť zlých. Z tohto dôvodu treba ľahostajnosť kresťanov ešte viac odsúdiť, pretože väčšinou sa omyly a bludy dajú vyvrátiť s malým úsilím; no konať to neustále si vyžaduje oveľa väčšie nasadenie. Napokon, nikto nie je oslobodený od používania tej sily, ktorá je vlastná kresťanom, pretože s ňou sa často lámu machinácie a plány protivníkov. Kresťania sú tí, ktorí sa zrodili pre boj: čím väčšia je ich odvaha, tým istejšie je víťazstvo s Božou pomocou. ‚Dúfajte: Ja som premohol svet‘ (Jn 16, 33). Nikto nemôže oponovať námietkou, že strážca a ochranca Cirkvi, Ježiš Kristus, určite nepotrebuje prácu ľudí. Nie pre nedostatok síl, ale pre veľkosť svojej dobroty chce, aby sme niečo urobili pre dielo spásy, ktoré nám zabezpečil, a aby sme získali stále väčšie ovocie“ (encyklika Sapientiae Christianae).
Kardinál Karol Wojtyla (budúci pápež Ján Pavol II.) v roku 1976 na eucharistickom kongrese vo Filadelfii v Spojených štátoch amerických povedal: „V súčasnosti čelíme najväčšiemu historickému odporu, aký kedy ľudstvo zažilo. Nemyslím si, že širšia americká spoločnosť alebo širšie kresťanské spoločenstvo si to plne uvedomuje. Teraz stojíme pred posledným stretom medzi Cirkvou a anti-Cirkvou, medzi evanjeliom a anti-evanjeliom, medzi Kristom a antikristom. Protiklad spočíva v plánoch Božej prozreteľnosti. Preto je to súčasť Božieho plánu a musí to byť skúška, ktorú Cirkev musí prijať a odvážne jej čeliť.“ V roku 1946 pápež Pius XII. urobil nasledujúcu veľmi presnú a realistickú analýzu duchovnej situácie vo svete a v Cirkvi našej doby: „Predmetom, proti ktorému dnes protivník zameriava svoj útok, či už otvorený alebo rafinovaný, už nie je, ako obyčajne v minulosti, ten či onen konkrétny bod náuky alebo disciplíny, ale celá kresťanská viera a morálka až po ich konečné dôsledky. Inými slovami, ide o celkový útok; o úplné áno alebo úplné nie. Za tohto stavu vecí musí pravý katolík o to pevnejšie a neochvejnejšie stáť na pôde svojej viery a dokazovať to faktami. V zápale boja sa čisto vonkajšková forma kresťanstva roztopí ako vosk na slnku“ (Príhovor k účastníkom konferencie talianskej mládeže Katolíckej akcie, 20. apríla 1946).
Na súčasnú situáciu v Cirkvi možno plne aplikovať nasledujúce jasné slová pápeža Pia X: „Neúprosný nepriateľ ľudstva nikdy nespí; podľa znamení čias a výskytu udalostí takticky mení jazyk, ale vždy je pripravený na boj. Vskutku, čím viac je blud prenasledovaný pravdou odsúdený skrývať sa, tým viac sa treba obávať nebezpečného maskovania, za ktorým mu nebude trvať dlho, aby obnovil svoje vždy smrtiace delostrelectvo. Preto sa nikdy nemôžeme vzdať vo falošnej istote bez toho, aby sme na seba nepritiahli tie prekliatia, ktoré sa spustili na falošných prorokov, ktorí ohlasovali mier tam, kde mier nebol, a spievali o víťazstve, keď všetko volalo k boju. A preto je nevyhnutné, aby v každej dobe, najmä v tejto, v ktorej priamo proti nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi, proti jeho nadprirodzenému a zjavenému náboženstvu, proti ľuďom, klíči veľké sprisahanie, ktorého falošní učitelia hovoria, že zlo je dobro a dobro je zlo, nazývajúc tmu svetlom a svetlo tmou – vocantes tenebras lucem et lucem tenebras – zvádzajú mnohé mysle, ktoré sú zmietané vetrom každej náuky. – Pre toto veríme, že nastal čas hovoriť, tempus loquendi“ (Archivio Segreto Vaticano, Epistolae ad principes. Positiones et minutae 157 (1907-08), fascicolo 35a).
V modernej dobe máme obdivuhodný príklad vernosti krstným sľubom v blahoslavenom Karolovi Rakúskom, poslednom rakúskom cisárovi. V mimoriadne ťažkých časoch prvej svetovej vojny, keď zastával najvyššie politické a spoločenské postavenie, napriek tomu odmietol akýkoľvek kompromis, ktorý by oslabil platnosť Božích prikázaní vo verejnom živote a ktorý by zosadil z trónu Ježiša Krista a jeho vplyv v spoločenskom živote. Blahoslavený Karol kategoricky odmietal akúkoľvek spoluprácu s hriechom a s bezbožnými mocnosťami. Počas jeho švajčiarskeho exilu viackrát vysokopostavení predstavitelia slobodomurárstva ponúkli cisárovi Karolovi, že budú pracovať na tom, aby znova získal trón, no pod podmienkou slobodnejšieho manželského zákonodarstva, slobodnejšieho školského vzdelávania a prijatia slobodomurárstva v Rakúsku.
Reakcie blahoslaveného Karola na takéto ponuky boli skutočne príkladné, odpovedal: „Čo som dostal od Boha, nemôžem prijať z rúk diabla“ (Summ. test. s. 145, § 221, Anna Francesca Lamichová).
Aký jasný kontrast vidíme medzi takýmto hrdinským svedectvom vernosti krstným sľubom zo strany veriaceho laika, v tomto prípade blahoslaveného cisára Karola Rakúskeho, a tými prelátmi, ktorí v našich dňoch aktívne spolupracujú s propagáciou hriechu a s protikresťanskými a slobodomurárskymi silami. Takíto preláti zrádzajú nielen svoje krstné sľuby, ale ešte viac sľuby svojho biskupského svätenia. Mnohí vplyvní klerici sa totiž v našich dňoch angažujú v presadzovaní rovnosti všetkých náboženstiev a nahrádzaní aktívnej evanjelizácie medzináboženským dialógom. Týmto spôsobom nielenže zrádzajú Krista, ale dopúšťajú sa veľkého hriechu proti láske k blížnemu. Tí, ktorí ľuďom našej temnej doby prinášajú svetlo Kristových právd a sladkosť jeho kráľovstva, sú totiž v skutočnosti najväčšími dobrodincami ľudstva. V tomto zmysle môžeme chápať a pripomínať aj nasledujúce prorocké slová pápeža Pia XII: „Práve pre túto apokalyptickú predvídavosť katastrofy, bezprostrednej i vzdialenej, cítime povinnosť ešte naliehavejšie upriamovať oči a srdcia tých, v ktorých ešte zostáva dobrá vôľa, na Toho, od ktorého jediného pochádza spása sveta - na Toho, ktorého všemohúca a milosrdná ruka môže jediná utíšiť túto búrku - na Toho, ktorého pravda a láska môžu osvietiť intelekt a zapáliť srdcia tak veľkej časti ľudstva ponoreného do omylov, sebectva, sporov a bojov, aby mu dala novú orientáciu v duchu Kristovho Kráľovstva“ (Encyklika Summi Pontificatus, 24).
Kristus prekoná súčasnú krízu svojej Cirkvi vo svojej Eucharistii a prostredníctvom nej. Svätý Peter Julián Eymard povedal: „Eucharistia je božský bleskozvod, ktorý odvracia od našich hláv lúče božskej spravodlivosti. Tak, ako láskavá a nežná matka ochráni svojho syna pred hnevom podráždeného otca, schováva ho v náručí a svojím telom vytvára akýsi múr, ktorý ho chráni, tak sa Ježiš rozmnožil po celom svete a pokrýva a obklopuje celú zem svojou milosrdnou prítomnosťou. Božská spravodlivosť už nemá miesto, kam by mohla udrieť; neodvažuje sa. A proti diablovi, aká účinná ochrana! Ježišova krv, ktorá nám poznačila pery, z nás urobila postrach pre satana: poznačení krvou baránka, nie obraznou, ale skutočnou, sa už nemusíme báť anjela hubiteľa. Eucharistia chráni vinníkov, aby mali čas na pokánie: v iných časoch vrahovia prenasledovaní spravodlivosťou nachádzali útočisko v kostoloch, odkiaľ ich nemohli vyviesť, aby ich potrestali, a tam žili v tieni milosrdenstva Ježiša Krista. Bez Eucharistie, bez tejto večnej Kalvárie, koľkokrát by bol proti nám vypukol Boží hnev! A aké nešťastné sú národy, ktoré zostali bez Eucharistie! Aká temnota a aká anarchia vládne v duši, aký chlad v srdciach! Eucharistia nás oslobodzuje od všetkého zla. Christus vincit, Christus regnat, Christus imperat“.
— Mons. Athanasius Schneider, Trnava 7.5. 2022
