Dokonalá búrka | 2. diel série Omša vekov

Možno povedať, že Vešpery Nanebovstúpenia Pána v roku 2022 boli obohatené zverejnením s nadšením očakávaného filmu zo série Mass of the Ages od amerických tvorcov pod vedením režísera Camerona O'Hearna. Druhá z troch častí minisérie odkrýva pravdu o tom, čo v skutočnosti bola „liturgická reforma druhého vatikánskeho koncilu“ a aká je jej podstata.

Samotní tvorcovia ju uvádzajú ako „príbeh o tom, ako po Druhom vatikánskom koncile vznikla nová omša (Novus Ordo). Pridajte sa k prekvapivému vyšetrovaniu machinácií Annibale Bugniniho a zoznámte sa s tými, ktorí napriek všetkému bojovali za zachovanie latinskej omše. “ Pýtajú sa spolu s nami, „čo sa stalo medzi Druhým vatikánskym koncilom a vydaním novej omše? Bola to reforma, ktorú všetci vo Vatikáne schválili?“ a pozývajú nás, aby sme „nahliadli za oponu a vypočuli si debaty biskupov, kardinálov a pápeža Pavla VI. pri realizácii najrozsiahlejšej liturgickej reformy v dejinách Cirkvi.“

Mnohým slovenským čitateľom, ktorí si objednali nedávno v slovenčine vydanú knihu Christus Vincit, sa už stali známymi časti, v ktorých biskup Athanasius Schneider, osvetľuje a vysvetľuje skutočnosti tejto dôležitej témy. Samotný Mons. Schneider účinkuje aj v práve zverejnenej snímke, spolu s ďalšími osobnosťami, ktorých postupne a opakovane predstavujeme prostredníctvom ich vynikajúcich textov na stránkach Spolku latinskej Omše, medzi inými Dr Peter Kwasniewski či Dr. Joseph Shaw.

My Vám okrem odporúčania bez váhania, kľudne aj niekoľkokrát, si pozrieť Dokonalú búrku, ktorá má aj slovenské titulky (treba si ich nastaviť tlačidlom CC v prehrávacom okne), prinášame aj niekoľko úryvkov z Christus vincit o reforme liturgie a jej následkoch:

Modernistické hnutie, ktoré je prítomné v Cirkvi už od 19. storočia, využilo Druhý vatikánsky koncil ako urýchľovač svojho rozvoja. Ako dôsledok sa Cirkev po koncile ponorila do hlbokej krízy poznačenej naturalizmom. Zdá sa, že do určitej miery nastalo víťazstvo prirodzenosti nad nadprirodzenom v mnohých aspektoch života Cirkvi. Je to však iba zdanlivé víťazstvo, keďže Cirkev nemôže byť premožená pekelnými mocnosťami. Dočasne sme svedkami zatmenia či zahmlenia nadprirodzena, nadradenosti Boha, večnosti, prvoradosti milosti, modlitby, posvätnosti a adorácie. Všetky tieto znaky nadprirodzena sa v súčasnosti z pastoračného života a liturgie Cirkvi vo veľkej miere vytratili. Z globálneho hľadiska najväčšiu krízu v Cirkvi spôsobuje oslabenie nadprirodzena. Vidíme to v prevrátení poriadku, takže prirodzenosť, dočasné záležitosti a človek získavajú nadradenosť nad Kristom, nad nadprirodzenom, nad modlitbou, nad milosťou a tak ďalej. V tom spočíva náš problém. Ako povedal Ježiš Kristus: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15, 5). Celá kríza v Cirkvi, ktorú vidíme po koncile, sa ukazuje v obrovskom nafúknutí horúčkovitej aktivity, aby sa zaplnilo prázdno po modlitbe a adorácii a aby sa vyplnila pustota, ktorú prinieslo opustenie nadprirodzena.

Bez pochybností môžem povedať, že súčasný spôsob slávenia svätej omše vo väčšine kostolov latinského obradu nie je to, čo koncil zamýšľal. Dokonca ani v prípade, ak sa svätá omša slávi podľa nových liturgických kníh. Keď si človek prečíta čo len diskusiu o liturgii v koncilových nariadeniach, zistí, že konciloví otcovia by si iba ťažko vedeli predstaviť slávenie svätej omše, kde by bol celebrant nepretržite otočený k ľudu; svätú omšu, kde sa tradičné modlitby na obetovanie nahrádzajú modlitbami židovskej večere šabatu, oslabujúc tak charakter eucharistickej liturgie; svätú omšu prispôsobenú skôr protestantskému významu hostiny; svätú omšu, kde početné a často novovytvorené eucharistické modlitby nahrádzajú rímsky kánon; svätú omšu, kde sa výlučne používa jazyk ľudu; svätú omšu, kde sa sväté prijímanie podáva ľuďom stojacim vzpriamene a do ruky; svätú omšu, kde sväté prijímanie rozdávajú laici; svätú omšu, kde ženy i muži v civilnom oblečení pôsobia ako lektori a kde dievčatá miništrujú, niekedy oblečené v kňazských rúchach (v reverende a superke). Keď vezmeme do úvahy všetky tieto skutočnosti, ktoré sú, bohužiaľ, schválené Svätou stolicou pre slávenie nového obradu svätej omše, vidíme, že reforma reformy posvätnej liturgie sa stáva očividnou a naliehavou potrebou. 

Takzvaná mimoriadna forma rímskeho rítu slávenia, ktorú by som však ja označil za „stálu“ formu rímskej liturgie svätej omše, predstavuje vo svojich modlitbách a obradoch bez pochybností objektívnejšie teologicky i duchovne bohatšiu formu. Vyjadruje jasnejšie podstatu svätej omše, t. j. obetu nášho Pána na kríži a posvätnosť a nádheru nebeskej liturgie. Myslím si, že v budúcnosti sa nový poriadok svätej omše zmení spôsobom, že sa stane bližší a podobnejší nemennej a starodávnejšej forme rímskeho rítu svätej omše, ktorú teraz nazývame „mimoriadnou“ formou rímskeho rítu. Týmto spôsobom bude vernejšie odrážať večný význam liturgického ducha Cirkvi. Práve to bol aj pravý zámer otcov Druhého vatikánskeho koncilu. 

Ak chcete vedieť viac o reforme liturgie, ktorej následky stále žijeme, pozrite si film Dokonalá búrka a objednajte si knihu Christus vincit, v ktorých sa dozviete ďalšie skutočnosti a nemenné pravdy, ktoré dnešní katolíci počujú už len veľmi zriedka, ak vôbec, a to vo veľmi jasnej, čitateľnej a príťažlivej forme výpovedí biskupa Athanasia Schneidera (či Nákazlivá viera od otca Ľubomíra Urbančoka, kaplána Spolku latinskej Omše).