FIUV víta slovenský Spolok latinskej Omše
Medzinárodná federácia Una Voce (FIUV) s potešením víta nedávno založený Spolok latinskej Omše na Slovensku ako členskú asociáciu Federácie.
Je pre mňa veľkým zadosťučinením vidieť, ako sa v čoraz väčšom počte krajín chopili záležitostí starobylej liturgie Cirkvi dobre organizované aktívne skupiny, ktoré rozšírujú federáciu do najvzdialenejších končín latinskej Ameriky, južnej Európy a juhovýchodnej Ázie. Ďalším veľmi významným regiónom je stredná Európa, vrátane národov, ktoré boli predtým utláčané komunizmom, ktorých pokračujúca integrácia do kultúrneho a náboženského života Európy postupne lieči rany a odstraňuje deformácie, ktoré po mnohé desaťročia kaličili náš kontinent.
Federácia má v súčasnosti členov alebo národných korešpondentov z každého pobaltského národa a aktívnych členov v Poľsku a Rusku. Hnutie je dobre etablované v Nemecku a Rakúsku a začína aj v Maďarsku. Spolok latinskej Omše vytvára ďalší článok reťaze v samom srdci regiónu, na Slovensku.
Hnutie je už teraz veľmi vďačné bratislavskému rodákovi Alfredovi Marnauovi, organizátorovi petície za tradičnú omšu, ktorá bola v roku 1971 odovzdaná pápežovi Pavlovi VI. Táto petícia viedla priamo k vydaniu prvého „indultu“, teda povolenia na verejné slávenie staršieho misála. Marnau, ktorý zomrel v roku 1999, opustil svoju rodnú krajinu v roku 1939, ale udržiaval s ňou úzke kultúrne väzby, naďalej písal a publikoval v nemčine, stal sa čestným profesorom Viedenskej univerzity, dostal medailu „Pro Culturam Hungarica“ a „Goldenes Verdienstzeichen“ mesta Viedeň. Teší nás, že jeho prínos k zachovaniu starobylej omše prináša ovocie aj na samotnom Slovensku.
Marnauov život a dielo sú spásnou pripomienkou, že ako obrancovia Vetus Ordo nemôžeme očakávať ľahké časy. Jeho energia a odhodlanie, ktoré neboli v rozpore s jeho umeleckou citlivosťou a tvorivosťou, ale skôr z nich vychádzali, sú vlastnosti, ktoré bude hnutie v nasledujúcich mesiacoch a rokoch hojne potrebovať. Cením si príbeh, ktorý sa zachoval v nekrológu napísanom pre Maltézsky rád, ktorého bol členom, o tom, ako sa v chaose roku 1939 dostal cez letiskové úrady tak, že „predložil lístok na pražský autobus... ktorý nikto nedokázal prečítať“. Hnutie za tradičnú omšu často záviselo od prozreteľnostných spojení a sily charakteru. Len zriedkavo sa nám ústupky dávajú na podnose.
Po stretnutí s otcom Ľubomírom, pánom Čambálom a jeho rodinou a ich spoločníkmi v Ríme viem, že nepotrebujú, aby som ich to učil, ale stojí za to, aby som im to jasne povedal: že popri vytrvalom odhodlaní zachovávať a rozvíjať starobylú liturgiu sú pre úspech skupiny Una Voce nevyhnutné cnosti priateľstva, veľkodušnosti a pohostinnosti a schopnosť oceniť nevinné a jednoduché radosti rodinného života a vlastnej kultúry. Hovorím to s plnou vážnosťou, keďže viem, aké obete a sklamania charakterizujú našu prácu.
Dnes sa zdá, že päťdesiat rokov bolestne dosahovaného napredovania je ohrozených viac ako kedykoľvek predtým. A predsa pokračujeme v pokroku, aby sme sa mohli zúčastňovať na liturgii s nezmenšenou veľkosťou a duchovnou silou a aby sme mohli zakladať nové iniciatívy na nových miestach.
Vitajte teda, slovenský Spolok latinskej Omše! Floreat.
—Joseph Shaw, President, FIUV
