Púť pri príležitosti založenia Spolku latinskej Omše do Nursie a Ríma
V dňoch 25. októbra sa vydala slovenská skupina – štyri desiatky pútnikov smerom do Nursie, rodiska svätého Benedikta a miesta zrodu európskej kultúry, aby začala budovať v modlitbe základy Spolku latinskej Omše, ktorého ohlásenie malo nastať na nedeľu Krista Kráľa, 31. októbra v Ríme. Svätý Benedikt kladie práve „Opus Dei“, Božie dielo, ktorým je liturgia, do stredobodu akejkoľvek kresťanskej aktivity. Tu, na mieste, kde sa narodil spolu so svojou sestrou svätou Školastikou, stála donedávna veľká bazilika, v ktorej základoch sú schované časti ich rodného domu. Po tom čo bola bazilika zničená zemetrasením na jar v roku 2016 sa miestna komunita tradičných benediktínov presunula na perifériu tohto mestečka.
Pútnici i po piatich rokoch od zemetrasenia videli množstvo trosiek, i tisíce ľudí bývajúcich v provizórnych stavbách. Tieto trosky pripomínajú v mnohom aj súčasný stav Cirkvi. Na okraji sa však nachádza 18 mníchov, ktorí od skorých nočných hodín chvália Boha modlitbou i prácou, snažiac sa znovuvybudovať kláštornú komunitu. Konajú tak práve v duchu svätého Benedikta. Otec Ľubomír, kaplán Spolku latinskej Omše, upriamil pozornosť pútnikov práve na túto skutočnosť: že je to jedna z mála benediktínskych komunít na svete, ktorá neporušene zachováva tradíciu zakladateľa najstaršieho mníšskeho rádu v Európe. Dva dni rozjímali slovenskí pútnici nad posolstvom Svätého Benedikta pre človeka dneška a vyprosovali požehnanie v návrate ku koreňom celej slovenskej krajine v modlitbe a rozjímaní. Slovenskí pútnici následne navštívili aj stopy ďalších svätcov. Svätej Rity, či neapolského kňaza, božieho služobníka dona Dolinda Ruotola, známeho najmä takzvanou Novénou odovzdanosti. Kontemplujúc životy týchto svätých mali tak neustále pred očami cieľ liturgie — Chválu Boha a posvätenie duší, pokračujúc tak ulicami Ríma, ktorými prešli svätých doslova plejády.
V dňoch od 29. do 31. októbra sa skupina pútnikov zo Slovenska zúčastnila medzinárodnej púte Summorum Pontificum, Ad Petri Cathedram, v Ríme, v srdci katolíckeho sveta. Púť sa niesla v radostnom duchu, jej samotný vznik pramení v radosti a prejavuje sa vďačnosťou za možnosti sláviť tradičnú latinskú omšu. Pobyt vo Večnom meste je veľkou milosťou pre každého kresťana — tu sa nachádzame blízko hrobov svätých apoštolov Petra a Pavla, mnohých svätých mučeníkov a vyznávačov. Títo velikáni ukazujú moderným kresťanom nielen príklady hodné nasledovania, lež aj potrebu vyznávať katolícku vieru v jej integrálnom celku, bez jej redukovania či riedenia. Právom sa teda púť začala Vešperami, večernými chválami, práve v chráme, ktorý je zasvätený Panne Márii, kráľovnej mučeníkov a ktorý poznáme skôr pod názvom Panteón. Večnosť Ríma spočíva v jeho napojení na večného Trojjediného Boha. Už sv. Augustín vo svojom diele „Boží štát“ jasne vyložil túto pravdu. Samotné putovanie k hrobu sv. Petra sa začalo v sobotu, 29.októbra, poklonou pred Najsvätejšou Sviatosťou Oltárnou a modlitbou svätého ruženca v kostole sv. Celsa a sv. Juliána, mimochodom kostola, kde bol pokrstený ctihodný pápež Pius XII. Pred kostolom sa netrpezlivo tlačili zástupy ľudí z celého sveta — ako laikov, tak zasvätených: kňazov a rehoľníkov. Bolo tu možné počuť pestrú paletu jazykov. Všetko sa však zmenilo v jedinom okamihu, keď sa množstvo jazykov zmenilo na jeden jediný, univerzálny jazyk Cirkvi, latinčinu. V tom momente prestali existovať bariéry a všetci sme vedeli, že tu nie sme u cudzích, ale sme doma. Po požehnaní Sviatosťou Oltárnou sme v sprievode vyšli z kostola a na ulici sme utvorili dlhý sprievod. Na jeho čele kráčal kríž a za ním hierarchicky zoradený zástup takmer dvetisíc ľudí. Všetko dokresľovali zástavy národov, ktoré sa tu zišli, rôzne odevy klerikov. Mohli sme vnímať skutočnú univerzalitu Cirkvi. Takto sme sa vydali k bazilike sv. Petra. Tieto momenty sa len ťažko opisujú. Striedal sa pocit vlastnej malosti s vnemom čohosi, čo človeka neskutočne presahovalo: vedomie, že som členom Katolíckej cirkvi, ktorá nesie za sebou dvetisíc ročnú históriu a ktorá ma presahuje rovnako aj do budúcnosti. Vedomie členstva v Cirkvi, ktorá je tá istá, ktorá mi dala vieru vo sviatosti krstu a živí ma sviatosťami a posilňuje nemennou náukou, za ktorú tisíce svätcov a svätíc pred nami položilo práve v tomto meste svoje životy. Po dojemnej procesii, ktorá sa zavŕšila vstupom do baziliky sv. Petra so spevom starobylého symbolu viery, Nicejsko-carihradského vyznania viery, nasledovala nádherná Missa solemnis, slávnostná sv. omša, pod katedrou sv. Petra. Po skončení sv. omše a po obede sme sa mohli vrátiť do baziliky sv. Petra ešte raz, tento raz osobne a pomaly vnímať toto stelesnenie katolíckeho sveta i umenia. Otec Ľubomír, náš sprievodca, sa nám postaral o podrobný výklad a vďaka poznaniu detailov sme si mohli viac vychutnať celok – ako po umeleckej, tak po historickej a duchovnej stránke. V sobotu večer sa konala tiež posviacka zvonov pre kostol Santa Trinità dei Pellegrini, ktorú slávil kardinál Rodé. Celé putovanie napokon zavŕšila slávnostná sv. omša práve v kostole Santa Trinità dei Pelegrini, v nedeľu, 31. októbra, ktorá bola podľa tradičného kalendára nedeľou Krista Kráľa. Samozrejme nemôžem vynechať mnohé radostné stretnutia so starými známymi priateľmi, ako aj spoznanie mnohých nových výborných katolíkov z iných krajín a nadviazanie nových kontaktov a priateľstiev.
Zvlášť veľkou radosťou tejto púte bolo oficiálne predstavenie vzniku Spolku latinskej Omše na Slovensku, ktorý bol založený ešte 22. augusta 2021 — v deň, kedy sme si pripomínali 50. výročie anglického indultu (dovolenia sláviť tradičnú omšu v Anglicku), ktorý bol odpoveďou pápeža Pavla VI. na podnet rodáka z Bratislavy, hlavného mesta Slovenska, Alfréda Marnaua. Počas púte bolo zároveň oficiálne zverejnené začlenenie Spolku do celosvetového hnutia Una Voce, ktoré je laickým združením veriacich, ktorí priľnuli k tradičnej sv. omši.
Púť zostáva púťou a preto samozrejme za týmto všetkým duchovným bohatstvom a krásou boli tiež mnohé námahy, prekonávanie vzdialeností, únava a otlaky na nohách. Púť je však o prinášaní obiet a preto sme toto všetko s radosťou podstúpili — verím, že každý jeden z účastníkov — aby sme si vyprosili od Pána Boha všetko potrebné pre seba, našich drahých a najmä pre Cirkev, ktorá prechádza vážnou krízou.
Jedno si však neodpustím: v tieni posledného Motu proprio sa kráčalo tiež s pocitom opustenosti, čo umocňovalo to, že na púť neprišiel nijaký biskup. Ocitli sme sa na periférii. Modlím sa za to, aby sa aj tejto našej dostalo pozornosti. O to viac, že v nej nejde o prchavé veci, či smrteľné osoby, ale o nemennú Tradíciu Cirkvi.
—vdp. Radovan Rajčák a vdp. Ľubomír Urbančok
