Ako vytvorili omšu Novus ordo | 2. časť

Yves Chiron

Predchádzajúca časť tu.

Smerom k „novej omši“

Konzílium vrátilo projekt „novej omše“, ktorý bol ostro kritizovaný na synode v októbri 1967, späť na rysovaciu dosku. Videli sme, že Pavol VI. sa nemohol zúčastniť na prvom experimente „normatívnej“ omše. Správa vypracovaná pod vedením pátra Bugniniho mu bola predložená 11. decembra 1967. Počas audiencie 4. januára 1968 požiadal pátra Bugniniho, aby zorganizoval tri nové „experimentálne“ slávenia, ktoré sa mali konať v jeho prítomnosti v kaplnke Matilda na druhom poschodí Apoštolského paláca.

Všetky tri tieto „normatívne“ sväté omše celebroval v neskorých popoludňajších hodinách jeden z dvoch Bugniniho najbližších spolupracovníkov. Každá sa slávila s inou eucharistickou modlitbou a v rôznych spôsoboch slávenia: 11. januára čítaná svätá omša s hymnami, ktorú celebroval o. Carlo Braga; 12. januára „úplne čítaná svätá omša s účasťou veriacich“, ktorú celebroval o. Gottardo Pasqualetti a 13. januára spievaná svätá omša, ktorú opäť celebroval o. Braga.

Na každej z týchto slávností sa okrem pápeža zúčastnilo asi tridsať ľudí: kardinál štátny sekretár, rôzni členovia kúrie, niekoľko členov Konzília, dve rehoľníčky a štyria laici (dvaja muži a dve ženy). Tieto tri experimentálne slávenia v prítomnosti pápeža obsahovali niekoľko rozdielov oproti „normatívnej“ omši, ktorá sa slávila pred synodou niekoľko mesiacov predtým, a to najmä zavedením „znamenia pokoja“, ktoré si všetci prítomní vymenili po pokyne „Dajte si znak pokoja“.

Po každej zo svätých omší pápež prijal niektorých účastníkov spolu s pátrom Bugninim vo svojej súkromnej knižnici, aby sa podelili o dojmy a pripomienky k tomu, čo sa počas slávenia dialo. Nasledujúceho 22. januára Pavol VI. poskytol svoje vlastné písomné komentáre počas audiencie, ktorú udelil pátrovi Bugninimu. Pápež predložil sedem návrhov, pričom žiadal najmä, aby sa ofertóriu venovala väčšia pozornosť, pretože „by malo byť tou časťou omše, v ktorej (...) je aktivita [veriacich] priamejšia a zjavnejšia.“

Žiadal tiež, aby sa na konci konsekračnej formuly zachoval výraz Mysterium fidei „ako záverečná aklamácia celebranta, ktorú majú veriaci opakovať,“ a aby sa zachovala trojitá invokácia Agnus Dei. Pavol VI. sa opäť priklonil k niektorým „autoritatívnym osobám“, ktoré žiadali, aby sa obnovilo posledné evanjelium na konci omše (prológ z Evanjelia podľa svätého Jána). Napokon žiadal, aby „slová konsekrácie (...) neboli prednášané len ako rozprávanie, ale s osobitným, vedomým dôrazom, ktorý im dáva celebrant, ktorý vie, že hovorí a koná ,v osobe Krista'.“

Pavol VI. tiež toho istého dňa požiadal, aby sa schéma novej omše po prepracovaní poslala všetkým vedúcim dikastérií kúrie, z ktorých viacerí vyjadrili výhrady alebo kritiku voči synodálnej „normatívnej“ omši. „Musíme si ich získať a urobiť z nich spojencov,“ povedal pápež výslovne, aj keď to znamenalo argumentáciu autoritou: „Videli ste, však, čo sa stalo, keď sa do kánonu zaviedlo meno svätého Jozefa? Najprv boli všetci proti. Potom sa jedného krásneho rána pápež Ján rozhodol, že ho vloží, a dal to na známosť; vtedy všetci tlieskali, dokonca aj tí, ktorí hovorili, že sú proti.“

Nasledujúceho 23. mája kardinál Gut, prefekt Kongregácie pre obrady a predseda Konzília, zverejnil dekrét, ktorým povolil používanie troch nových eucharistických modlitieb a ôsmich nových prefácií. Mohli sa používať od 15. augusta 1968. Tradičný obrad omše bol opäť v dôležitých bodoch upravený pred dokončením a vyhlásením nového obradu.

Dňa 2. júna 1968 bol revidovaný návrh nového Ordo Missae zaslaný, ako to Pavol VI. zamýšľal, štrnástim kuriálnym kardinálom (prefektom Kongregácií a predsedom Sekretariátu). Páter Bugnini mal oznámiť, že „zo štrnástich zúčastnených kardinálov dvaja neodpovedali, sedem poslalo pripomienky a piati jednoducho povedali, že nemajú žiadne pripomienky alebo že sú so schémou ,veľmi spokojní'.“

Je pozoruhodné, že Institutio Generalis Missalis Romani („Všeobecná inštrukcia Rímskeho misála“), ktorá mala predchádzať novému Ordo Missae, nebola týmto kardinálom zaslaná, dokonca ani Kongregácii pre náuku viery. Táto Institutio, ktorá pozostávala z ôsmich kapitol a ktorú zostavila študijná skupina pod vedením pátra Carla Bragu, sa prezentovala ako „súčasne doktrinálne, pastoračné a rubrikálne“ spracovanie novej omše. Ako uvidíme, niektoré články tohto Institutio sa stali predmetom kritiky.

Pavol VI. dal revidovaný návrh a odpovede kardinálov preskúmať dvom svojim blízkym spolupracovníkom, Mons. Carlovi Colombovi, svojmu súkromnému teológovi, a biskupovi Manzianovi z Cremy. Potom si návrh sám dvakrát prečítal, pričom do textu vkladal poznámky na okraj a podčiarkoval ho červenou a modrou ceruzkou, hoci sa nesnažil vnucovať svoje názory. Dňa 22. septembra 1968 vrátil pátrovi Bugninimu pripomienkovaný návrh s nasledujúcou písomnou poznámkou: „Žiadam vás, aby ste tieto pripomienky vzali do úvahy a uplatnili slobodný a starostlivo zvážený úsudok.“

Od 8. do 17. októbra sa konalo jedenáste plenárne zasadanie Konzília, ktoré sa zaoberalo svätou omšou, ale aj inými obradmi (najmä požehnaním opáta a vyznaním rehoľných sľubov). Pavol VI. prijal účastníkov 14. októbra a predniesol dlhý príhovor. Jeho tón bol vážnejší ako pri akejkoľvek predchádzajúcej príležitosti. Pápež vydal niekoľko varovaní: „Reforma liturgie sa nesmie chápať ako zavrhnutie posvätného dedičstva minulých vekov a bezohľadné vítanie každej možnej novoty.“ Trval na „cirkevnom a hierarchickom charaktere liturgie“:

„Obrady a modlitebné formuláre nesmú byť považované za súkromnú záležitosť, ponechanú jednotlivcom, farnosti, diecéze alebo národu, ale za majetok celej Cirkvi, pretože vyjadrujú živý hlas jej modlitby. Nikomu teda nie je dovolené tieto formuláre meniť, zavádzať nové alebo ich nahrádzať inými.“

Ba čo viac, Pavol VI. po prvýkrát verejne odsúdil zneužívanie, ktorého sa dopustili niektoré konferencie biskupov:

„To má niekedy za následok aj to, že konferencie biskupov idú z vlastnej iniciatívy v liturgických záležitostiach príliš ďaleko. Ďalším výsledkom je svojvoľné experimentovanie pri zavádzaní obradov, ktoré sú v príkrom rozpore s normami stanovenými Cirkvou. Každý vidí, že takýto spôsob konania nielen pohoršuje svedomie veriacich, ale škodí aj riadnemu uskutočňovaniu liturgickej reformy, ktorá si od všetkých zainteresovaných vyžaduje obozretnosť, ostražitosť a predovšetkým disciplínu.“

Novus Ordo Missae (N.O.M.)

Dňa 6. novembra 1968 Pavol VI., po opätovnom prečítaní nového Ordo Missae, dal svoje písomné „schválenie“. Apoštolská konštitúcia Missale Romanum z 3. apríla 1969 bola oznámená na konzistóriu 28. apríla nasledujúceho roku a predstavená tlači 2. mája, v deň zverejnenia nového Ordo Missae, ktoré sa čoskoro začalo nazývať „nová omša“ alebo N.O.M. (Novus Ordo Missae). Nový misál, čoskoro všeobecne označovaný ako „misál Pavla VI.“, sa chystal nahradiť Rímsky misál kodifikovaný svätým Piom V.

Obrad omše bol teraz „zjednodušený“. Videli sme, že medzi tradičným misálom používaným v predvečer koncilu v roku 1962 a misálom z roku 1969 došlo k postupným premenám: N.O.M. nebol čistou inováciou. V niektorých svojich formuláciách bol Institutio Generalis oveľa inovatívnejší. Stojí za zmienku, že táto dlhá „všeobecná prezentácia“ nebola pred zverejnením predložená Kongregácii pre náuku viery. Viaceré nedôstojné vyjadrenia vyvolali ostrú kritiku.

„Nová omša“ v skutočnosti nebola taká nová, ako sa tvrdilo. Vzhľadom na predchádzajúce inštrukcie v skutočnosti syntetizovala a oficializovala zmeny, ku ktorým už dochádzalo: spoločnejšia kajúca časť omše; početnejšie a rôznorodejšie nedeľné čítania ropzrestrené do trojročného cyklu; obnovená „všeobecná modlitba“; nové prefácie; zmenené ofertórium; tri nové eucharistické modlitby pridané k starobylému rímskemu kánonu, ktoré sa môžu používať podľa výberu celebranta; upravené slová konsekrácie, rovnaké vo všetkých štyroch eucharistických modlitbách; Pater noster, ktoré hovorí celé zhromaždenie, a nie už len kňaz samotný; zrušenie mnohých pokľaknutí, znakov kríža a úklonov.

Cesta k prijímaniu na ruku

Ako sme už videli, v roku 1965 kardinál Lercaro, predseda Konzília, považoval „vkladanie hostie do otvorených rúk veriacich“ za poľutovaniahodnú a nevhodnú iniciatívu. Ani misál z roku 1969, ani Institutio Generalis nepredpokladali možnosť prijímania na ruku. Napriek tomu sa táto prax už v ich čase rozšírila do viacerých krajín. Kongregácia pre Boží kult preto vydala na túto tému dlhú Inštrukciu z 29. mája 1969.

Ako neskôr upozornil Jean Madiran, táto Inštrukcia vyzerá ako zložený dokument. Na jednej strane Inštrukcia používa rôzne argumenty (teologické, duchovné a praktické) na obhajobu tradičného spôsobu prijímania a uvádza, že musí zostať normou: „Vzhľadom na celkovú súčasnú situáciu Cirkvi je potrebné zachovať tento spôsob rozdávania prijímania. Nielenže vychádza z praxe odovzdávanej po mnohé stáročia, ale predovšetkým znamená úctu veriacich k Eucharistii.“

Na podporu zachovania tejto tradície boli v tom istom dokumente zverejnené výsledky prieskumu, ktorý sa uskutočnil medzi všetkými biskupmi latinského obradu. Bez toho, aby sme zachádzali do podrobností odpovedí na tri otázky, uvádzame tu len tie, ktoré boli poskytnuté na prvú otázku: „Myslíte si, že by sa malo kladne odpovedať na žiadosť o povolenie obradu prijímania na ruku?“

Za: 567

Proti: 1 253

Za s výhradami: 315

Neplatné hlasy: 20

Na základe výsledkov prieskumu Inštrukcia predpísala nasledovné: „Podľa rozhodnutia pápeža Pavla VI. sa nemá meniť dlhodobo zaužívaný spôsob podávania svätého prijímania veriacim. Apoštolská stolica preto úprimne vyzýva biskupov, kňazov a veriacich, aby svedomito dodržiavali platný zákon, ktorý bol teraz znovu potvrdený.“

V druhej časti, ktorá je kratšia a vyzerá ako dodatok, však ten istý text udelil biskupským konferenciám možnosť povoliť prijímanie na ruku:

„Všade tam, kde sa už začala používať opačná prax, teda prijímanie na ruku, Apoštolská stolica zveruje tým istým biskupským konferenciám povinnosť a úlohu posúdiť prípadné osobitné okolnosti. To však s podmienkou, že jednak zabránia tomu, aby sa v postojoch ľudí objavil prípadný nedostatok úcty alebo falošné predstavy o Eucharistii, a jednak starostlivo odstránia všetko ostatné, čo je neprijateľné.“

Kardinál Oddi uvádza, že Pavol VI. zo snahy neobmedzovať slobodu biskupských konferencií a rešpektovať rôznorodosť názorov odmietol zaviesť v tejto veci jediný zákon, hoci osobne bol proti prijímaniu na ruku. V každom prípade to, čo bolo v roku 1969 obmedzeným ústupkom, sa stalo normou v mnohých krajinách a farnostiach.

Pierre Lemaire, riaditeľ revue Défense du Foyer a Éditions Saint-Michel a aktivista na obranu rodiny a katechézy, vyjadril v Ríme sťažnosť na túto tému. V roku 1969 ho počas jednej z jeho mnohých návštev Vatikánu prijal kardinál Seper, prefekt Kongregácie pre náuku viery, a kardinál Wright, nový prefekt Kongregácie pre klérus. Každému z nich odovzdal Pro memoria, v ktorých odhalil „dramatický a katastrofálny zmätok, v ktorom sa Francúzsko nachádza“, a „základné body“, ktoré vnášajú „rozkol“ medzi katolíkov verných Svätej stolici a kléru. Pierre Lemaire zdôraznil „krízu“, ktorú urýchlila liturgická otázka:

„Odchýlky od liturgie, ktoré napadli naše kostoly – teraz už tak holé ako protestantské modlitebne – majú katastrofálny dopad. Prijímanie na ruku, často rozdávané v košíkoch všetkým prijímajúcim, predstavuje vrchol nespočetných profanácií, ktoré sa šíria v pokrokových farnostiach kvôli množiacim sa svätokrádežným prijímaniam „veriacich“, ktorí nikdy nejdú na spoveď. V tomto ovzduší sa nové „Ordo Missae“ neprijíma ako krok vpred, ale ako predzvesť ďalšej degradácie, pretože klérus, ktorý je zle formovaný a zle vyučovaný v nepoddajných seminároch, je otvorený akýmkoľvek experimentom.“

Preložené z churchlifejournal.nd.edu