Joseph Ratzinger: Človek poslaný Bohom
R. Jared Staudt
Nenachádzam vhodné slová na chválu muža, ktorý tak hlboko ovplyvnil Cirkev. Pristihol som sa obracať sa k božiemu slovu, aby som zachytil dosah učenia, vedenia a liturgického zmyslu Josepha Ratzingera: „Prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle, aby skrze neho všetci uverili“ (Jn 1, 6). Hoci sú tieto slová určené Jánovi Krstiteľovi, Ratzingerovi robia zadosť ako veľkému svedkovi svetla pre naše časy.
Keď uvažujem o Ratzingerovom obrovskom dedičstve, priťahujú ma ďaľšie tri úryvky z Písma: zákonník, správca a prvý ctiteľ. Tieto pasáže odrážajú základné prvky Ratzingerovho odkazu ako teológa, pastiera a proroka liturgickej obnovy.
„Preto sa každý zákonník, ktorý sa stal učeníkom nebeského kráľovstva, podobá hospodárovi, ktorý vynáša zo svojej pokladnice veci nové i staré.“ (Mt 13,52)
Poklady nové i staré odrážajú Ratzingerovu mimoriadnu schopnosť vracať sa k prameňom Svätého písma a cirkevných otcov a čerpať z nich nové poznatky. Čerstvými očami sa pozeral do tradície a zároveň chápal problémy a potreby súčasnosti. V čase, keď bolo v móde zavrhovať dejiny Cirkvi, pomáhal ich zachrániť a oživiť, pričom svoe myslenie usmerňoval smerom k obnove Cirkvi.
Podľa môjho názoru si Ratzingera budeme pamätať ako najlepšieho teológa dvadsiateho storočia, s najdlhším a najvplyvnejším dedičstvom spomedzi všetkých katolíckych teológov od Newmana. Predstavuje to najlepšie z toho, čo bolo zámerom hnutia ressourcementu. Pochopil, že je potrebné niečo nové, ale že tento nový štýl by nemal vytvárať rozchod s minulosťou, ale ponúknuť sviežu prezentáciu toho, čo je vždy nové a nikdy nestarnúce.
Svet a dokonca aj Cirkev sa unavili pri pohľade na evanjelium. Vždy, keď si prečítam čo i len krátky úryvok z niektorej z jeho kníh alebo prejav, ktorý predniesol, vždy ma zasiahne hĺbka, ktorú ponúkal pri akejkoľvek téme, ktorej sa venoval. Z každej vety vyžaruje nečakaná múdrosť.
Je nemožné zachytiť jeho teologický prínos v krátkom príspevku, ale jeho spisy o výklade Biblie sú jeho dokonalým príkladom. Výklad Biblie sa stal takmer úplne sekulárnym a skeptickým. Veriaci kresťania boli preto v pokušení odpísať kritickú vedeckú prácu. Ratzinger navrhol, najmä vo svojej prednáške pre Erasmus Lecture (v angličtine tu), novú syntézu založenú na prvenstve čítania Biblie ako jednotného textu s vierou, užívajúc všetky užitočné historické a literárne poznatky novej metodológie.
Jeho pohľad na výklad Písma nás napokon odkazuje na ústrednú tému jeho teológie ako celku, na harmóniu viery a rozumu. Vo svojom regensburskom prejave vysvetlil, ako nám túto víziu sprostredkúva samotná Biblia:
Logos znamená rozum aj slovo – rozum, ktorý je tvorivý a schopný sebakomukovania, práve ako rozum. Ján tak povedal posledné slovo o biblickom pojme Boha a v tomto slove nachádzajú svoje vyvrcholenie a syntézu všetky, často namáhavé a kľukaté nitky biblickej viery. Na počiatku bol logos a logos je Boh, hovorí Evanjelista.
Biblia nás oslovuje ako rozumné bytosti a pozýva k viere ako k odpovedi mysle poučenej pravdou stvorenia. V jeho Úvode do kresťanstva je obsiahnutá jeho širšia práca znovupredstavenia základov kresťanstva. Ukazuje nám, že musíme odhodiť svoju pohodlnosť, aby sme nanovo načúvali posolstvu evanjelia. Rovnako chcel, aby sme v jeho zväazkoch o Ježišovi Nazaretskom videli Ježiša obnoveným spôsobom, ako „historicky hodnovernú a presvedčivú. postavu“ (1. zväzok, xxii). Hoci svoje zamýšľané opus magnum – kompletné dielo systematickej teológie – nikdy nedokončil, napriek tomu od neho máme k dispozícii rozsiahle dielo na široké spektrum tém, ktoré nás na nejaký čas zamestná.
Ako pápež sa jeho prenikavá analýza Cirkvi a sveta najlepšie prejavila v monumentálnych prejavoch, ktoré prednášal po celej Európe (linky na cudzojazyčné prepisy prejavov):
Regensburg – o viere a rozume (známy pre Benediktove poznámky ohľadom násilia v islame).
Paríž – o úlohe benediktínov vo formovaní kultúry, zjednocujúc vo svojom hľadaní Boha slovo aj prácu.
Rím – príhovor, ktorý nemohol predniesť kvôli protestom na univerzite La Sapienza, o univerzite a pravde.
Londýn – vo Westminster Hall, mieste súdu Tomáša Móra, o viere a demokracii.
Berlín – v Reichstagu, o potrebe spravodlivosti ako základe práva.
Vo všetkých týchto príhovoroch hlásal pevný vzťah viery a rozumu (obe podkopávané súčasnou kultúrou) pre obnovu ľudstva a ako celku vpred pre obnovu Západu.
Pán povedal: „Kto je teda verný a múdry správca, ktorého pán ustanoví nad svojou čeľaďou, aby jej načas dával určený pokrm?“ (Lk 12, 42)
Ratzingerovi, podobne ako svätému Gregorovi Veľkému, nebolo dovolené žiť pokojným životom kontemplácie a štúdia, ale bol vrhnutý do centra pastoračného života Cirkvi. Jeho práca v tejto službe nebola rozptýlením alebo protikladom jeho teologického povolania, ale umožnila mu život Cirkvi formovať organickým spôspbom.
Vedel, o čo všetko v poslaní Cirkvi ide, keďže svoju seminárnu formáciu začínal pod tlakom druhej svetovej vojny. Ako mladý kňaz pokračoval v štúdiu, vyučoval katechézu, mal farské povinnosti a stal sa univerzitným profesorom. Svojou esejou „Novopohania a Cirkev“ hneď na začiatku rozvíril vody, čím dokonca rozhneval svojho biskupa, kardinála Josepha Wendela. Táto esej bola začiatkom dlhého boja proti sekularizmu nielen v spoločnosti, ale i v Cirkvi.
Druhý vatikánsky koncil, skutočne kľúčový moment v jeho živote, postavil Ratzingera v jeho mladom veku tridsaťpäť rokov do stredu úsilia Cirkvi nájsť nový spôsob, ako sa zapojiť do moderného sveta. Ako peritus, čiže teologický expert jedného z najvplyvnejších biskupov, kardinála Josefa Fringsa, mal možnosť pomáhať formovať smerovanie koncilu, najmä tým, že sa zasadzoval za odmietnutie vopred pripravených dokumentov a pomáhal pripravovať nové texty. Po koncile dosiahol úspech ako profesor a prijal miesto v Tübingene.
Pán ho však povolal za pastiera, a tak trochu neochotne opustil univerzitu a v roku 1977 prijal menovanie za mníchovského arcibiskupa. Krátko nato ho Pavol VI. vymenoval za kardinála a len o niekoľko rokov neskôr ho Ján Pavol II. presvedčil, aby opäť nie veľni ochotne prišiel do Ríma a pôsobil ako jeho prefekt Kongregácie pre náuku viery. Jeho služba na tomto poste prirodzene vyplývala z jeho oddanosti pravde v službe Cirkvi. Spoluprácou s biskupmi celého sveta, najmä pri tvorbe Katechizmu Katolíckej cirkvi, naplnil svoje biskupské heslo: Spolupracovníci Pravdy.
V roku 2005 bol zvolený za hlavného pastiera stáda a ukázal sa ako jemný a zároveň odvážny pápež. Napriek tomu bol opatrným a neochotným nanucovať svoje názory na reformu Cirkvi, ale bez ohľadu na to bol číinný pre spásu duší. Vidíme to na jeho neochote presadzovať liturgickú reformu, ale na jeho ochote ísť cez hlavu anglickým biskupom a vytvoriť ordinariáty pre anglikánov. Vytvorenie ordinariátov bol historický krok, ktorý ukázal jeho odvahu vytvárať nové štruktúry a odporovať politickej korektnosti, keď na tom najviac záležalo. Ďalším príkladom tejto odvahy je Summorum Pontificum, ktorým sa zrušili obmedzenia týkajúce sa slávenia tridentskej omše.
Nikto si nemyslel, že administratíva je silnou stránkou Ratzingera ako pápeža. Napriek tomu mal svoje priority. Kládol dôraz na menovanie solídnych biskupov a dbal na to, aby tí ním menovaní boli doktrinálne pevní a ochotní angažovať sa v kultúre a evanjelizovať. Zaviedol tiež reformy zamerané na riešenie sexuálneho zneužívania (nadviazal na svoju prácu v Kongregácii pre náuku viery) a na reguláciu finančných praktík (ktoré čelili silnej opozícii).
Počas celej svojej služby kňaza, biskupa, úradníka kúrie a najvyššieho pontifika nám dával potrebnú stravu v pravý čas. V čase doktrinálneho a pastoračného chaosu Pán vzbudil Ratzingera, aby nás kŕmil pravdou evanjelia spôsobom, ktorý sa nezľakol výziev predstavovaných sekulárnou kultúrou. Zastával vieru ako jediný protijed na antihumánneho ducha našej doby. Trval na tom, že skutočná sloboda pochádza len z poslušnosti Bohu.
„Ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde. Lebo sám Otec hľadá takých ctiteľov.“ (Jn 4, 23)
Ratzinger pochopil jednu nevyhnutnú vec, o ktorej Ježiš hovoril Marte (Lk 10, 42). Sedieť pri Pánových nohách, vstúpiť do spoločenstva s ním – to sú najdôležitejšie skutočnosti v živote Cirkvi. Ratzinger pochopil túto „jednu vec“ uprostred duchovnej krízy, v ktorej sa materiálne starosti stavali pred vieru a bohoslužbu. Jeden príklad pochádzal z teológie oslobodenia, ktorá z Kráľovstva urobila niečo pozemské. Bolo to obdobie katechézy založenej na skúsenosti, viac zameranej na znamenia doby než na evanjelium. V reakcii na to Ratzinger poslúžil ako prorok, ktorý Cirkev vyzýva k uctievaniu v duchu a pravde.
V predslove k ruskému vydaniu 11. zväzku (prvého vydaného) svojej opera omnia opísal ústredné postavenie liturgie:
Bolo čoraz jasnejšie, že existencia Cirkvi žije zo správneho slávenia liturgie a že Cirkev je v nebezpečenstve, keď sa prvenstvo Boha už neobjavuje v liturgii a následne ani v živote. Najhlbšia príčina krízy, ktorá rozrušila Cirkev, spočíva v zatemnení priority Boha v liturgii. Toto všetko ma viedlo k tomu, aby som sa téme liturgie venoval viac ako predtým, pretože som vedel, že skutočná obnova liturgie je základnou podmienkou obnovy Cirkvi.
Ratzinger nás vyzval, aby sme na prvé miesto postavili Krista a aby sme sa v liturgii sústredili na neho, nie na seba. Jeho teologická vízia ako celok sa snaží preorientovať nás na teocentrickú, nie antropocentrickú víziu a prax.
Uctievanie sa stalo všedným, plochým a zameraným na seba – neúčinnou formou zábavy. V jednom zo svojich najväčších diel Duch liturgie Ratzinger nešetrí kritikou, keď skúma uctievanie zlatého teľaťa konštatujúc, že je to „kruh uzavretý sám do seba“, „sebahľadanie“, „banálne sebauspokojovanie“ a že je „sebou iniciované“ (23). Hoci používa starozákonný obraz, niet pochýb o tom, na čo naráža. Uctievanie potrebujeme viac než čokoľvek iné. Nie sebapotvrdzovanie, nie sociologické zhromaždenie, nie čas poučovania, ale skutočné, pravé uctievanie.
Ratzinger nás v príhovore, ktorý si treba prečítať, žiada, aby sme sa nechali preniknúť Kristovou krásou, „aby nás zasiahol šíp Krásy, ktorý zraňuje“. Nestačí len hovoriť o pravde viery. Potrebujeme zažiť krásu toho, v čo veríme, mala by žiariť v našom uctievaní. Liturgia vyjadruje radosť nebeského Jeruzalema, ktorá sa prediera do času: „Sviatky sú účasťou na Božom pôsobení v čase a samotné obrazy ako spomienka vo viditeľnej podobe sa podieľajú na liturgickom znovupredstavení“ (Duch liturgie, 117). Na forme liturgie záleží; na našom konaní v nej záleží; na hudbe záleží; na obrazoch záleží – všetky sprostredkúvajú nebeskú skutočnosť, a preto musia primerane predstavovať to, čo znamenajú.
Tí, ktorí očakávali reformu reformy, boli sklamaní nedostatkom rozhodných krokov Ratzingerovho pontifikátu. Namiesto toho, aby inicioval ďalšie zásahy do liturgie, snažil sa prostredníctvom Summorum Pontificum obnoviť jej zastrešujúcu, organickú kontinuitu. Stál o to, aby sa riadna a mimoriadna forma rímskeho obradu navzájom obohacovali, čím sa liturgická reforma posunula na neskôr, ale nabrala prirodzenejší smer. Keď umožníme tomuto dlhému procesu priniesť ovocie, musíme bojovať za zachovanie a šírenie Ratzingerovho prorockého liturgického odkazu.
Ratzinger nám poskytuje vzor vernej služby Pánovi a jeho Cirkvi. Nikdy sa nepovažoval za hodného svojej služby, ale vnímal sa ako „jednoduchý a pokorný robotník v Pánovej vinici“. Už pred začiatkom svojho pontifikátu chcel odísť do dôchodku, ale slúžil, koľko mu sily stačili. Ako dobrý správca, ktorému bola zverená pravda a bohoslužba Cirkvi, vstúpi do svojej odmeny.
Keďže poznáme jeho skutočnú kvalitu, môžeme mať istotu, že jeho dedičstvo nebude rozobrané. Napriek akýmkoľvek krokom, ktoré by ho chceli obmedziť alebo zvrátiť, bude naďalej žiariť a osvetľovať Cirkev, keď mená jeho kritikov už budú dávno zabudnuté. Ratzinger nepracoval na tom, aby vytvoril odkaz pre seba, ale aby nám ukázal na Pána. V tejto službe skutočne kráča v stopách Jána Krstiteľa ako muž poslaný Bohom, aby vydával svedectvo a podnecoval vieru. Čas ukáže trvalú hodnotu jeho diela teológa, pastiera a liturgického proroka.
Tí, ktorí boli obohatení Ratzingerovým učením a príkladom, musia tvrdo pracovať na tom, aby si privlastnili a zachovali jeho odkaz. Podľa mňa sme ešte len začali chápať bohaté poklady, ktoré tento správca priniesol do Pánovho domu. Keď si pripomíname tohto veľkého muža, ktorého nám poslal Boh, mali by sme uvažovať o tom, ako sa môžeme stať spolupracovníkmi v pravde spolu s ním.
Preložené z crisimagazine