Benediktov názor na Traditionis custodes – exkluzívne na Spolku latinskej omše
Prinášame vám exkluzívny úryvok z knihy arcibiskupa Georga Gänsweina, bývalého sekretára zosulého pápeža Benedikta XVI., ktorá ma byť zverejnená o pár dní (12. 1. 2023), týkajúci sa motu propria pápeža Františka Traditionis custodes.
Prerušené zmiernenie
16. júla 2021 sa Benedikt XVI. pri listovaní popoludňajšieho L’Osservatore Romano dočítal, že pápež František vydal motu proprio Traditionis custodes o slávení rímskej liturgie spred reformy z roku 1970. Predmet bol totožný s predmetom motu propria Summorum Pontificum, ktoré promulgoval 7. júla 2007 a spôsob komunikácie bol tiež prostredníctvom sprievodného listu ilustrujúci obsah nového textu. Preto emeritný pápež pozorne prečítal dokument, aby pochopil jeho motiváciu a spoznal podrobnosti o zmenách.
Keď som ho požiadal o názor, zopakoval, že vládnuci pápež má zodpovednosť za rozhodnutia, ako je toto a musí konať podľa toho, čo považuje za dobro Cirkvi. V osobnej rovine však spoznal, že došlo k určitej zmene kurzu a považoval to za chybu, pretože to ohrozilo pokus zmiernenia, ktoré bolo dosiahnuté štrnásť rokov predtým. Benedikt považoval za nesprávny najmä zákaz slávenia omše v starom obrade vo farských kostoloch, pretože je vždy nebezpečné zahnať skupinu veriacich do kúta, aby sa cítili prenasledovaní a vzbudiť v nich pocit, že si musia za každú cenu chrániť svoju identitu tvárou v tvár „nepriateľovi“.
Po niekoľkých mesiacoch, keď si prečítal, čo povedal pápež František 12. septembra 2021 počas rozhovoru so slovenskými jezuitmi v Bratislave, emeritný pápež zvraštil obočie pri jeho vyhlásení: „Teraz Dúfam, že s rozhodnutím zastaviť automatizmus starobylého obradu sa môžeme vrátiť k pravým zámerom Benedikta XVI. a Jána Pavla II. Moje rozhodnutie je ovocím konzultácie so všetkými biskupmi sveta prevedenej minulý rok.“
A ešte menej ocenená bola anekdota, ktorú pápež povedal krátko na to: „Jeden kardinál mi povedal, že dvaja čerstvo vysvätení kňazi k nemu prišli žiadať, aby sa učili latinčinu, aby tak mohli dobre sláviť omšu. On, ktorý má zmysel pre humor, odpovedal: ,Ale v diecéze je toľko Hispáncov! Študujte španielčinu, aby ste mohli kázať. Keď sa naučíte španielsky, vráťte sa ku mne a ja vám poviem, koľko Vietnamcov je v diecéze, a požiadam vás, aby ste študovali vietnamčinu. Potom, keď sa naučíte vietnamsky, dovolím vám študovať aj latinčinu.‘ Tak ich ,uzemnil‘ .“
Ako odborník na Druhý vatikánsky koncil si Benedikt dobre pamätal, ako koncil namiesto toho trval na tom, „nech sa používanie latinského jazyka zachová v latinských obradoch, a to bez narušenia partikulárneho práva“ (Sacrosanctum concilium 36) a všetci seminaristi „nech si osvoja latinský jazyk natoľko, aby mohli rozumieť a používať vedecké pramene a cirkevné dokumenty“ (Optatam totius 13). Nie nadarmo poznamenal v motu proprio Latina latina – „práve preto, aby sa zdôraznil univerzálny charakter Cirkvi, sú liturgické knihy rímskeho obradu, najdôležitejšie dokumenty pápežského Magistéria a najslávnostnejšie úradné akty rímskych pontifikov napísané v tomto jazyku v ich autentickej podobe.“
Ako je zrejmé z jeho prác, najmä z Hostiny viery (1984) a Ducha liturgie (2000), teológ Ratzinger bol pôvodne za liturgickú reforma: táto téma vždy patrila k jeho obľúbeným, pretože ju považoval za základ katolíckej viery, a nie náhodou chcel, aby prvá publikácia jeho opery omnia bola venovaná liturgii, hoci v pláne to bol až jedenásty zväzok.
Keď však videl následný vývoj tejto reformy, uvedomil si rozdiely medzi tým, čo chcel Druhý vatikánsky koncil, a tým, čo urobila Komisia pre realizáciu Sacrosanctum concilium, pričom liturgia sa stala bojiskom súperiacich strán, najmä tým, že celebrácia v latinčine sa stala opevnením, ktoré treba brániť alebo bastionom, ktorý treba zbúrať.
Benediktovi mimoriadne záležalo na tom, aby sa liturgia slávila vo svojej kráse, pretože je oslavou prítomnosti a diela živého Boha, pričom v Eucharistii videl najzákladnejšie a najväčšie gesto adorácie a najväčšie gesto Cirkvi. V jeho očiach, akákoľvek reforma Cirkvi musela vychádzať z liturgie, pretože len ona môže stelesniť obnovu viery, ktorá sa začína zo stredu. A ako teológ potvrdil: „Ako som sa naučil chápať Nový zákon ako dušu teológie, tak som pochopil liturgiu ako motív jej života, bez ktorého by zvädla.“
Na základe tohto vedomia chcel so Summorum Pontificum kňazovi uľahčiť sláviť starý obrad, prekonať potrebu odkazu na diecézneho biskupa a udeľujúc kompetenciu komisii „Ecclesia Dei“. Vždy mu však bolo jasné, že existuje len jeden obrad, hoci s koexistenciou bežného a mimoriadneho. Jeho jedinou motiváciou bola túžba napraviť veľkú ranu, ktorá bola spôsobená, či už dobrovoľne alebo nedobrovoľne.
Nebola to operácia vykonávaná tajne, ako niektorí v zlej viere tvrdili. V skutočnosti to bola Kongregácia pre náuku viery, ktorá sa pvá zaoberala textom motu propria za účasti členov feria quarta a plenárneho zasadnutia. Benedikt neustále sledoval vývoj textu prostredníctvom aktualizácií dávaných kardinálom prefektom Levadom počas audiencií a po jeho zverejnení sa pravidelne pýtal biskupov pri príležitosti návštev ad limina, ako sa darí uplatňovaniu tejto legislatívy v ich diecézach, pričom z toho vždy získal pozitívny pocit.
Z tohto dôvodu sa pápežovi Ratzingerovi odkaz na jeho „skutočné zámery“ stal nesúrodý, pretože, ako čítame vo Svetle sveta, chcel „urobiť starú formu dostupnejšou predovšetkým aby bolo zachované hlboké a neprerušené puto, ktoré existuje v dejinách Cirkvi. Nemôžeme povedať: predtým bolo všetko zlé, teraz je všetko správne. V komunite, v ktorej sú najdôležitejšie modlitba a Eucharistia, nemožno považovať za úplne nesprávne to, čo bolo predtým považované za najsvätejšiu vec. Išlo o zmierenie s vlastnou minulosťou, o vnútornú kontinuitu viery a modlitby v Cirkvi.“
Aj pre Benedikta zostalo záhadou, prečo výsledky konzultácie biskupov s Kongregáciou pre náuku viery neboli zverejnené, čo by umožnilo presnejšie pochopiť všetky dôsledky rozhodnutia pápeža Františka. Podobne, ukázalo sa prekvapujúcim, kvôli všetkej analytickej a hĺbkovej práci vykonanej predtým, že sa udial prenos a rozdelenie kompetencií v tejto otázke od Kongregácie pre náuku viery pre Kongregáciu pre Boží kult a disciplínu sviatostí a pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života.
Nient’ altro che la verità: La mia vita al fianco di Benedetto XVI, Piemme, 2023, s. 288 – 291