Príbeh… bendiktínskeho priateľstva

Dom Louis-Marie Geyer d´Orth, opát kláštora Márie Magdalény v Barroux

Keď myslím na Benedikta XVI., spontánne mi prichádzajú na myseľ dva verše z listu svätého Pavla Efezanom, ktoré evokujú schopnosť „so všetkými svätými pochopiť, aká je šírka, dĺžka, výška a hĺbka, a poznať Kristovu lásku, presahajúcu každé poznanie“.

Benedikt XVI. bol veľký v láske, a preto by som vám rád porozprával príbeh priateľstva medzi týmto veľkým mužom a našou komunitou.

Prvá zmienka o Ratzingerovom mene v našich kronikách sa objavuje pri príležitosti prednášky Jeana Madirana v noviciáte 22. septembra 1984, ktorá sa týkala kardinálovho príspevku o teológii oslobodenia a jej marxistických koreňoch. Tento rozhovor považovali mnísi za taký dôležitý, že si ho zapísali. Od tohto dátumu sa kardinálovo meno v dejinách komunity objavuje stále častejšie.

Len o tri mesiace neskôr si kardinál Ratzinger predvolal Doma Gérarda. Prijal ho s veľkou láskavosťou a vyjadril svoje pevné želanie, aby sa kanonická situácia tradičných komunít zlepšila.

Nemôžem si nevšimnúť, že to bol on, kto prevzal iniciatívu: my sme len reagovali na jeho výzvu. Tým sa kardinál stavia na stranu Boha, ktorého prozreteľnosť má vždy iniciatívu.

A je isté, že sa zo všetkých síl snažil zabrániť roztržke medzi Rímom a tradicionalistickým svetom. Pri mnohých príležitostiach prijal Mons. Lefebvra a vypracoval dohody z mája 1988.

Keď Mons. Lefebvre stiahol svoj podpis spod tejto dohody, bol to práve kardinál Ratzinger, ktorý počas súkromnej audiencie u pápeža Jána Pavla II. dosiahol, že Svätá stolica povolila komunitám, ktoré chceli zostať zjednotené s Rímom (vrátane našej), súkromné a verejné používanie liturgických kníh z roku 1962.

Pripustila sa aj možnosť obrátiť sa na biskupa, aby udeľoval kňazské svätenia, právo veriacich prijímať sviatosti podľa kníh z roku 1962 a možnosť rozvíjať pastoráciu prostredníctvom diel apoštolátu pri zachovaní služieb, ktoré boli vtedy vykonávané (motu proprio Ecclesia Dei).

Týmto rozhodujúcim právnym textom sa kardinál Ratzinger stal zakladajúcim členom našich komunít, ktorých jedným z dôvodov existencie je slávenie liturgie podľa starých kníh.

Priateľské gestá sa neskončili v roku 1988. Kardinál Ratzinger nad rámec kánonických povinností súhlasil s napísaním predslovu k novému vydaniu tradičného misála pre veriacich, čo spôsobilo, že niektorí francúzski biskupi zaťali zuby a vyvolalo mediálnu búrku kvôli prekladu jednej z veľkopiatkových modlitieb.

Pápež Benedikt XVI. vyriešil túto ťažkosť tým, že dal tejto modlitbe za židovský národ miernejší tón, pričom zachoval bratský úmysel obrátenia.

Bol to opäť kardinál Ratzinger, ktorý sa zaslúžil o stretnutie Jána Pavla II. s komunitou, ktoré sa uskutočnilo v septembri 1990 a počas ktorého Dom Gérard mohol objasniť ťažkosti spojené s aplikáciou motu proprio Ecclesia Dei.

Kardinál Ratzinger sa potom s pomocou dotknutých osôb pokúsil nájsť praktické riešenia prostredníctvom konkrétnych zákonov. Už v roku 1991 sa kardinál prikláňal k riešeniu možnej výzvy všetkých veriacich k ich biskupom, aby dosiahli slávenie tradičnej omše.

Netreba pripomínať, že 7. júla 2007 uzrel svetlo sveta upokojujúci dokument Benedikta XVI. (Summorum Pontificum), ktorého cieľom je liturgický pokoj rešpektujúci rôzne túžby veriacich.

Všimol som si fascinujúcu zmienku, ktorá svedčí o kardinálovej delikátnej úprimnosti: pozval Dom Gérarda na návštevu biskupov, aby si precvičili vzájomné bratské naprávanie. Predložme naše úctivé postrehy a vypočujme si tie ich.

Napriek mediálnej búrke, ktorú vyvolal misál z Barrroux, kardinál s radosťou súhlasil, že opäť poskytne predslov k opätovnému vydaniu knihy Mons. Klausa Gambera: Rivolti al Signore.

Aj vo Francúzsku vyvolala veľmi silné reakcie, pretože táto kniha s vedeckou prísnosťou vysvetľuje základy slávenia omše otočenej smerom na východ (symbol Krista, vychádzajúceho slnka), a nie smerom k veriacim.

Priateľstvo medzi kardinálom a komunitou vyvrcholilo jeho návštevou v septembri 1995. Záležalo mu na nej napriek odporu všetkého druhu. Niektoré cirkevné autority ho požiadali, aby neprišiel v plánovanom termíne kvôli afére okolo monsignora Gaillota a voľbám; svoju návštevu odložil o niekoľko mesiacov, ale prišiel.

Kardinál Ratzinger na návšteve v kláštore v Barroux v roku 1995

Na jeho návštevu si pamätám veľmi dobre. Ako mladý novic som sa stretol tvárou v tvár s ním a jeho sekretárom, monsignorom Josefom Clemensom. Z Ríma pricestovali autom (ich let bol zrušený kvôli štrajku) a chvíľu odpočívali sediac na kufri.

Mám nezabudnuteľnú spomienku na jeho oficiálne prijatie v opátstve: procesia, spev a modlitba a na záver pontifikálne požehnanie. Jeho slová sa týkali vnútorného života, ktorý je tak dôležitý pre život Cirkvi.

Po skončení omše sa vrhol do davu a po obede, korunovanom karolínskymi aklamáciami, sa stretol s diecéznymi kňazmi, ktorí naňho útočili svojimi otázkami. Jeho heslom bolo, nepochybne, nadprirodzené: trpezlivosť a modlitba. Myslím si, že je to stále aktuálne.

V roku 1998, pri príležitosti desiateho výročia motu propria Ecclesia Dei, predsedal konferencii v Ríme a neváhal povedať, že ťažkosti pri jeho aplikácii sú spôsobené nepochopením textov Druhého vatikánskeho koncilu, ale že netreba strácať trpezlivosť a predovšetkým si treba zachovať vieru tým, že z liturgie načerpáme silu potrebnú pre svedectvo katolíckej vernosti.

Pri príležitosti smrti Doma Gérarda poslal veľmi dojímavý list, v ktorom sa prejavilo jeho priateľstvo. Pripomenul, že Dom Gerard strávil „väčšinu svojho života obrátený k Pánovi, chválil Boha a viedol svojich bratov k modlitbe“.

Poďakoval „za pozornosť, ktorú Dom Gérard venoval kráse latinskej liturgie, povolanej byť stále viac zdrojom spoločenstva a zjednotenia v Cirkvi“.

Prichádzajúc k osobnejším spomienkam, uvedieme opis niektorých stretnutí.

Po mojom zvolení v roku 2004 som sa išiel predstaviť kardinálovi, ktorý ma prijal s nesmiernou láskavosťou. Napriek mojej mladosti, neskúsenosti a bizarným otázkam mi prejavil len rešpekt a povzbudenie.

Videl som ho ešte raz, keď bol pápežom, počas generálnej audiencie: bol mi veľmi sympatický, pretože úradník, ktorý ma mal predstaviť, strácal čas hľadaním môjho mena na zozname a Benedikt XVI. ho predbehol tým, že ma nazval „otcom opátom z Barroux“, pričom ,r‘ zaokrúhlil v germánskom štýle.

Potom sa ma opýtal na mníchov, na komunitu, na Doma Gérarda, jeho „veľkého priateľa“. Jeho radosť bola nákazlivo úprimná a v jeho prítomnosti človek zabudol na fotografov.

Naposledy som sa s ním stretol v Mater Ecclesiae. Bol veľmi jasnozrivý. V rozhovore nie príliš veľa slov, ale jasne vyjadrená priama myšlienka. V tomto poslednom rozhovore ma najviac zaujala čistota jeho duše. Keď som sa k nemu priblížil, mal som pocit, akoby som sa zbavil všetkých starostí a vstúpil do svetla. Stále si pamätám jeho uvítacie gesto.

Pre Cirkev zostane Benedikt XVI. základným kameňom dobre usadeným v Pánovom dome, Domus Domini. Niekoľko rokov som sa spoliehal na to, že prvý piatok v mesiaci bude mať duchovné prednášky pre širokú verejnosť. Vždy tu predal isté, zakorenené a veľmi aktuálne učenie.

Jeden páter mi pripomenul, že ako teológ bol pred koncilom veľkým remeselníkom obnovy teologických štúdií prostredníctvom návratu k cirkevným otcom a veľkým scholastikom. Počas koncilu sa páter Joseph Ratzinger zasadzoval za obnovu fundamentálnej teológie, najmä v téme Zjavenia a vzťahu medzi Písmom a Tradíciou.

Po koncile zaujal defenzívnejší postoj voči názorovým prúdom súvisiacim s májovou revolúciou v roku 68. Skrze dôveru svätého Pavla VI. a najmä svätého Jána Pavla II. prispel k sérii magistériálnych dokumentov, v ktorých podal objasňujúci výklad textov Druhého vatikánskeho koncilu.

Historický rozhovor s Vittoriom Messorim, O viere dnes a príhovor Benedikta XVI. k rímskej kúrii 22. decembra 2005 sa zapísali do dejín.

Napokon si myslím, že všetci jednohlasne vyzdvihneme jeho žiarivú pokoru spojenú s jemnou odvahou: po vydaní Dominus Jesus ho prudké reakcie, ktoré ho ani zďaleka nezastrašili, posilnili v naliehavosti tohto druhu výzvy.

Bol tiež jedným z prvých iniciátorov boja proti zneužívaniu, čo je dôkazom jeho jasnozrivosti. Na záver pripomínam hĺbku jeho učenia založeného na vzťahu medzi vierou a rozumom, na „,hermeneutike reformy‘, obnovy v kontinuite jediného subjektu – Cirkvi, ktorú nám dal Pán.“

Svojimi tromi encyklikami: Deus caritas est, Spe salvi a poslednou, ktorú dal podpísať svojmu nástupcovi, pápežovi Františkovi, Lumen fidei, múdro navrhol Cirkvi, aby všetko stavala na pevný základ teologických čností.

Nech ho Boh ráči prijať vo svojom pokoji a svetle! Nech sa za nás modlí a požehnáva nás z neba!

Preložené z romualdica