Benedikt XVI. a Tradícia: analýza jeho prístupu k tradičnej liturgii

Otec Claude Barthe, autor a odborník na tradičnú liturgiu, reflektuje nad motu proprio zosnulého pápeža Summorum pontificum, nazývajúc ho „najdôležitejším textom pontifikátu“.

Jedným z najkontroverznejších úspechov Benedikta XVI. bolo oslobodenie starej liturgie prostredníctvom apoštolského listu Summorum pontificum z roku 2007.

Kvôli pochopeniu význam Summorum pontificum a Benediktovho prístupu k liturgii vo všeobecnosti, korešpondent časopisu National Catholic Register v Ríme Edward Pentin viedol 4. januára rozhovor s otcom Claudom Barthom, odborníkom na tradičnú liturgiu a kňazom diecézy Fréjus-Toulon vo Francúzsku.

Otec Barthe hovorí o mnohých plodoch Summorum pontificum, o Benediktovej reakcii na snahy pápeža Františka obmedziť tradičnú liturgiu prostredníctvom apoštolského listu Traditionis custodes z roku 2021 a o tom, prečo Benedikt ako pápež nikdy verejne neslávil tradičnú latinskú omšu.

Otec Barthe, ktorý je kaplánom každoročnej púte Summorum pontificum do Ríma, sa delí o svoj názor aj na to, čo by sa teraz v tejto oblasti mohlo stať v Cirkvi bez Benediktovej kontemplatívnej prítomnosti.

Aký vplyv mal Benediktov apoštolský list Summorum pontificum z roku 2007? Aké boli jeho plody?

Postupné dokumenty týkajúce sa oficiálneho slávenia tradičnej omše, v roku 1984 a opäť v roku 1988, ktoré pripravil kardinál Ratzinger, poskytovali stále väčšiu toleranciu.

Sila Summorum pontificum z roku 2007 pramenila z uznania práva: každý kňaz latinskej Cirkvi mohol súkromne sláviť tradičnú omšu spred Druhého vatikánskeho koncilu a za určitých organizačných podmienok (skupina, ktorá podala žiadosť, farár, ktorý s tým súhlasil) ju mohol sláviť verejne.

Ovocie bolo značné: za 10 rokov, od roku 2007 do roku 2017, sa počet tradičných nedeľných omší vo svete zdvojnásobil. Musíme trvať na tom, že tento text bol pre mnohých diecéznych kňazov oslobodzujúci a že táto omša sa na mnohých miestach za cenu nemálo ťažkostí stala súčasťou samotnej štruktúry farnosti.

Kňazi a veriaci mohli ťažiť z duchovných a doktrinálnych pokladov obsiahnutých v tradičnej liturgii. Jej slávenie vyvolalo obrátenia, najmä medzi mladými. To je niečo, čo vždy prekvapí francúzskych biskupov, najmä parížskeho arcibiskupa: „Táto omša oslovuje mladých ľudí.“ Významná anekdota: Poznám mladého kňaza, ktorý nechce skúsiť sláviť starú omšu, pretože má pocit, že potom by už dokázal sláviť iba túto a nikdy nie novú omšu...

Vzhľadom na nárast podpory tradície od zverejnenia apoštolského listu, ako ho zaraďujete medzi úspechy Benedikta XVI. ako pápeža?

Tento malý text je v podstate najdôležitejším za celý pontifikát. Paradoxne, doktrinálny úspech Josepha Ratzingera, snaha o „preorientovanie“, bol dosiahnutý najmä za Jána Pavla II: všetky veľké doktrinálne dokumenty tohto pontifikátu (Donum vitae v roku 1987, Veritatis splendor v roku 1993, Evangelium vitae v roku 1995, Dominus Iesus o jedinečnosti a spásonosnej univerzálnosti Ježiša Krista v roku 2000, Fides et Ratio atď. ) boli napísané v priebehu dvadsiatich piatich rokov pod priamou zodpovednosťou Josepha Ratzingera do tej miery, že sa javil ako akýsi druhý pápež, a v tejto súvislosti možno hovoriť o akomsi „predpontifikáte“ Josepha Ratzingera za Jána Pavla II. Na druhej strane, pápežské texty boli paradoxne za jeho vlastnej vlády menej výrazné (tri encykliky, ktoré mali veľkú duchovnú výšku: Deus Caritas est v roku 2006, Spe salvi v roku 2007 a Caritas in veritate v roku 2009). Bolo tu však Summorum pontificum, text kompromisu, trochu chybný ako všetky kompromisy, ale skvelý začiatok pri obnovovaní liturgického pokoja v Cirkvi rozorvanej od koncilu. V skutočnosti mal v sebe tento text zárodky pokoncilového zvratu.

Aký bol prístup Benedikta XVI. k liturgii vo všeobecnosti?

Myslím si, že Benedikt XVI. sa veľmi zaujímal o liturgiu v dvoch smeroch. Veľmi ho ovplyvnili obrady jeho detstva v katolíckom Bavorsku, procesie Božieho tela, hymnusy celého kresťanského ľudu pri modlitbe. Okrem toho, hneď ako si uvedomil krízu, ktorá nasledovala po koncile, bol presvedčený, že liturgia, prostriedok viery, lex orandi [zákon modlitby], môže mocne poslúžiť na nápravu škôd.

Prvý zásah, kvôli ktorému bol Joseph Ratzinger označený za „konzervatívneho“, pochádza z roku 1966: koncilový teológ, ktorým bol, predniesol na Katholikentagu prednášku, v ktorej odsúdil „nový ritualizmus“ liturgických odborníkov, ktorí nahrádzali starobylé zvyky vymýšľaním podozrivých „foriem“ a „štruktúr“ (napríklad povinné versus populum [kňaz sláviaci omšu tvárou k ľudu]).

Neskôr sa ako profesor v Regensburgu zoznámil s Klausom Gamberom, odborníkom na sakramentáre a iné starobylé liturgické texty, ktorý bol veľmi nepriateľsky naladený voči liturgickej reforme a najmä voči „obracaniu oltárov“. Potom sa spriatelil s ďalšími obhajcami tradičnej omše, ako boli filozof Robert Spaemann a Heinz-Lothar Barth. Práve radikálny charakter reformy považoval od začiatku za neudržateľný: „Stará budova bola zničená, aby sa postavila nová,“ napísal neskôr.

V roku 1982 sa ako prefekt Kongregácie pre náuku viery venoval otázke starej liturgie a afére Lefebvristov, tak dôležité sa mu tieto problémy zdali.

Nakoľko realistická bola „reforma reformy“ Benedikta XVI. a jeho „hermeneutika kontinuity“?

V prípade Benedikta XVI. je to ťažko pochopiteľný bod. Summorum pontificum je určite text, ktorý má priniesť liturgický mier oslobodením starej omše, ale je aj súčasťou jeho veľkého projektu, ktorý realizoval, odkedy je v Ríme, a to ohraničenie koncilu.

J. Ratzinger sa stal umierneným konciliaristom, ale zostal konciliaristom. Vo svojom príhovore Rímskej kúrii v decembri 2005 dosť nejasne vysvetlil svoj projekt: aplikovať na Druhý vatikánsky koncil „hermeneutiku pokroku v kontinuite“. Ide o lex credendi [zákon viery]. Okrem toho by podľa neho jedným z účinkov oslobodenia starej liturgie malo byť to, aby sa napodobňovaním, kontaktom, „obohatením“ umožnilo korigovať a správne interpretovať novú liturgiu. To bolo utopické. Nová liturgia si totiž bez ohľadu na to, ako sa slávi a interpretuje, zachováva svoje vnútorné nedostatky, ktoré sú doktrinálnymi nedostatkami.

Benedikt XVI. však aj uprednostňoval slávenie predkoncilovej liturgie, lex orandi pripojenej k lex credendi [zákon viery], ktorý bol tiež predkoncilovou. Benedikt XVI. nechtiac, alebo možno sčasti dobrovoľne, položil mínu pod koncilovú stavbu.

Pokiaľ ide o proces „reformy reformy“, má tú istú dvojitú tvár. Ak mal viesť k novej, uvoľnenejšej liturgii bez „excesov“, zostal v rámci utópie, ktorú som práve opísal: nová „uvoľnená“ omša totiž napriek tomu obsahuje slabšie vyjadrenie obetnej hodnoty eucharistickej akcie. Na druhej strane, ak má byť „reforma reformy“ procesom prechodu, ktorý umožní postupný návrat k rímskej liturgii v celej jej sile a čistote, bude pre veriacich vo farnostiach užitočným a dokonca potrebným pedagogickým nástrojom.

Benedikt XVI. skutočne hovoril o „reforme reformy“, ale v skutočnosti ju nerealizoval, okrem toho, že na vlastných svätých omšiach rozdával prijímanie na jazyk a starostlivejšie celebroval s krásnymi ornamentmi. Nepochybne tento proces vnímal predovšetkým v prvom zmysle, teda ako prostriedok na zjemnenie liturgickej reformy. Ale druhý – návrat k liturgii jeho detstva – mu nebol úplne cudzí. V psychológii pápeža Ratzingera, na rozdiel od jeho nástupcu, nebolo viesť veľké bitky: bol v podstate učiteľom, ktorý písal odvážne texty, prednášal kvalitné prednášky, a tak otváral cesty a nechával na kňazoch, biskupoch a veriacich, aby ho nasledovali.

Vieme, prečo Benedikt XVI. napriek Summorum pontificum a svojej láske k úctivej liturgii nikdy verejne neslávil tradičnú latinskú omšu?

Pravda, že ako kardinál slávil tradičnú latinskú omšu mnohokrát, ale ako pápež tak nikdy neurobil. Je pravda, že slávnostnú pápežskú omšu podľa starého obradu, ktorá by bola mimoriadne honosná, by bolo nesmierne ťažké zorganizovať, aj keby bola výrazne zjednodušená. Spolu s jeho priateľom Robertom Spaemannom som sa ho snažil presvedčiť, aby slávil tichú omšu na verejnosti, alebo aspoň aby slávil omšu, ktorá by bola filmovaná alebo značne fotografovaná. Bezvýsledne. Musím povedať, že jeho ceremonár, biskup Guido Marini, konzervatívny, ale nie tradičný, nebol nikdy veľmi nadšený týmto projektom: musel by sa naučiť starý obrad, ktorý nepoznal. Bola to veľká, premárnená príležitosť. Slávenie tridentskej omše pápežom, hoci aj veľmi skromným spôsobom, by bolo mimoriadne silným činom.

Čo vieme o jeho názore na Traditionis custodes, Františkov apoštolský list, ktorý TLO výrazne obmedzil a ktorý sa snažil zrušiť Summorum pontificum?

Traditionis custodes chcelo zrušiť Summorum pontificum. Bolo ľahké predpokladať, že Benedikt XVI. tým trpel. Ale on nepovedal nič, alebo aspoň sa neoznámilo nič z toho, čo povedal: niekoľko návštevníkov emeritného pápeža informovalo len o nepodstatných veciach z ich rozhovorov. Jeden z nich naznačil, že Benedikt XVI. bol „znepokojený situáciou Cirkvi“, čo je vágne. Od svojej rezignácie si zachoval veľmi prísny postoj. Iba raz z neho vybočil, keď spolupracoval na knihe kardinála Saraha o cirkevnom celibáte, za čo bol jeho osobný sekretár, arcibiskup Georg Gänswein, postavený mimo služby prefekta pápežského domu.

Po jeho smrti sa však situácia zmenila. Postupne sa toho veľa dozvieme. [Arcibiskup] Georg Gänswein tak či onak poskytne svoje spomienky a privilegovaní ľudia, ktorí mali prístup k emeritnému pápežovi, nevyhnutne vyrozprávajú mnohé veci, ktoré budú zaujímať historikov. Už teraz arcibiskup Gänswein v rozhovore, ktorý poskytol nemeckej publikácii Die Tagespost [vydanej po Benediktovej smrti], povedal, že Benedikt XVI. bol veľmi rozrušený, keď si prečítal motu proprio obmedzujúce omšu podľa starého misála. Myslím si, že toto vyhlásenie [Traditionis custodes] treba vnímať ako „politický“ akt: dedič Benedikta XVI. si s ním bude musieť poradiť.

Čo si myslíte, že sa teraz stane? Bude niekedy obnovené Summorum pontificum a sloboda sláviť tradičnú latinskú omšu alebo Traditionis custodes pravdepodobne povedie k ďalším obmedzeniam a vyvolá „liturgické vojny“, ktoré sa donedávna zdali byť na ústupe?

Často sa hovorilo, že prežitie Benedikta XVI. zabránilo nepriateľom Summorum pontificum zájsť príliš ďaleko. To však nie je isté. Zámerne tichá prítomnosť Benedikta XVI. bola pre nich aj zárukou upokojenia. Teraz, keď je mŕtvy, môže byť pre nich nebezpečnejší ako zaživa. Napríklad v Spojených štátoch, ktorých cirkevnú situáciu poznáte oveľa lepšie ako ja, sa František neustále snažil potláčať konzervatívne a tradicionalistické prúdy, ktoré mu robia veľké starosti. Je možné, že opozícia voči Traditionis custodes a všeobecnejšie voči línii Bergogliovho pontifikátu sa tam stane virulentnou. A čo bude po skončení súčasného pontifikátu? Situácia Cirkvi po polstoročí „ducha koncilu“ je katastrofálna. Ale pretože ju Pán neopúšťa, uprostred trosiek je stále život. Okrem iného veľmi živá, hoci v menšine, je tradičná liturgia so všetkým, čo podporuje: katechézy, povolania, semináre, školy, rodiny, rehoľné spoločenstvá. Ako poznamenáva George Weigel v knihe The Next Pope [Budúci pápež], v kontexte konfrontácie kresťanstva s modernitou a postmodernitou prežívajú a dokonca prekvitajú len tie spoločenstvá, ktoré si dobre uvedomujú svoju identitu v otázkach doktríny a morálky.

V krátkodobom alebo strednodobom horizonte, v roztrieštenej a oslabenej Cirkvi, budú tieto spoločenstvá, tieto hnutia schopné presadiť plnú slobodu života a rozvoja, najmä plnú slobodu pre tradičnú liturgiu. A v dlhodobejšej budúcnosti – ktorá, dúfam, nie je príliš vzdialená – pastieri, biskupi, pápež, spomedzi tých, ktorých spomínate vo vašej knihe The Next Pope: Leading Cardinal Candidates, vezmú do rúk obnovu Kristovej Cirkvi, jej kázanie, jej poslanie, ktorej chrbtovou kosťou bude nevyhnutne tradičná rímska liturgia, čistá od všetkých omylov.

Preložené z National Catholic Register