Kardinál Sarah: Treba uskutočniť reformu, ktorú Druhý vatikánsky koncil skutočne chcel

Portál Valeurs Actuelles priniesol 22. decembra 2022 rozhovor s kardinálom Robertom Sarahom, emeritným prefektom Dikastéria pre Boží kult a disciplínu sviatostí. Prinášame vám preklad jeho odpovede ohľadom motu propria Traditiones custodes.

Motu proprio Traditionis Custodes vyvolalo medzi katolíkmi, ktorí sú pripútaní k tradičnému obradu, veľa nedorozumení a znechutenia: čo povedať kňazom, ktorí slávia v latinčine a ktorí sú znechutení nepriateľstvom, ktoré pociťujú? Ako vysvetliť rozpor medzi úspechom tejto liturgie, najmä medzi mladými ľuďmi, a nedôverou, ktorú vzbudzuje v časti Cirkvi?

Liturgia nie je druhoradá, ale vyjadruje a formuje spôsob, akým vstupujeme do vzťahu s Bohom. Liturgia nie je neurčitá voliteľná voľba, ale základný zdroj kresťanskej duše. Je to uznanie, uctievanie a oslava kresťanských tajomstiev a Božieho pôsobenia. Formy uctievania formujú našu kresťanskú kultúru. V liturgii sú všetky naše gestá a slová očistené a vytesané stáročiami kresťanskej skúsenosti. Liturgia sa riadi kodifikovanými vzormi, ktoré sa dedia po tisíc generácií.

Musíme však mať odvahu a jasnozrivosť, aby sme si uvedomili, že dnešná katolícka liturgia je chorá. Upozornil na to aj samotný pápež František. Prečo je toľko mladých ľudí fascinovaných starou liturgiou? Buďme úprimní. Bolo by príliš jednoduché vedome vyhlásiť, že všetci majú nesprávnu psychologickú potrebu identity. Nemali by sme pripustiť, že mnohé slávenia ich sklamali? Že v nich nenachádzajú to, po čom ich duše hlboko túžia? Mnohé desakralizované liturgie ich nechávajú hladnými.

Každá duša hľadá Boha, jeho veľkosť, majestát a krásu. K Bohu však možno pristupovať len s bázňou, nábožnou úctou a synovským chvením. Potrebujeme posvätné znamenia, aby sme k nemu išli. Naše telo musí pokľaknúť, aby našu dušu mohol objať Boh. Musíme sa odvrátiť od každodennej profánnosti, aby nás Boh mohol vziať za ruku a priviesť k svojmu posvätnému srdcu. Niekedy sa objavuje názor, že liturgiu treba sprístupniť používaním profánnej hudby, umelo uvoľneným postojom, odstránením sakrálnych oddelení a architektonickým vyrovnaním kostolov. Je to tragická ilúzia. Namiesto toho, aby nás to k Bohu priblížilo, všetko toto nás od neho vzďaľuje

Keďže sa ma pýtate na motu proprio Traditionis custodes, chcem byť jednoznačný. V Cirkvi panuje hlboká nevoľnosť a skutočné utrpenie v súvislosti s liturgiou. To ukazuje, že reforma, ktorú si želal Druhý vatikánsky koncil, nie je dokončená. Ešte nenašla svoju rovnováhu.

Benedikt XVI., verný čitateľ Druhého vatikánskeho koncilu, nás definitívne naučil, že stará liturgia a nová liturgia si neodporujú ani nie sú v protiklade, že o nich treba uvažovať v organickej kontinuite. Ide o osvedčené učenie. Pápež František zasa pripomenul, že tieto dve liturgie sa nesmú vyvíjať vedľa seba ako dva svety, ktoré sú si navzájom cudzie. Dôrazne tiež učil, že Druhý vatikánsky koncil by mal usmerňovať a osvetľovať praktizovanie týchto dvoch liturgií. Farské liturgie však príliš často nie sú verné koncilu. Je napríklad gregoriánsky chorál na prvom mieste – tak, ako to [koncil, pozn. red.] vyžaduje?

Odteraz bude v nasledujúcich rokoch na biskupoch a pápežoch, aby vyvodili praktické dôsledky. Je pravda, že súčasná liturgická prax sa musí vyvíjať. Musí integrovať najlepšie prvky starého sveta vo svetle koncilu. Podľa mňa slávenie orientované ad Deum alebo na kríž, rozsiahle používanie latinčiny, používanie starého ofertória alebo modlitieb „na stupňoch oltára“ a dôležité miesto venované tichu sú prvky, ktoré by umožnili dosiahnuť – konečne – liturgický mier a uskutočniť reformu, ktorú Druhý vatikánsky koncil skutočne chcel a ktorú sme ešte nedosiahli.

Previous
Previous

«Ad orientem» – Prečo sa omša slávi smerom na východ?

Next
Next

Benedikt XVI. a Tradícia: analýza jeho prístupu k tradičnej liturgii