«Ad orientem» – Prečo sa omša slávi smerom na východ?
Abbé Hubert Bizard, FSSP
Otázka orienátcie kňaza pri oltári sa dotýka dvoch ďalších otázok, a to všeobecnejšej ohľadom liturgickej symboliky a konkrétnejšej ohľadom orientácie modlitby.
Pokiaľ ide o liturgickú symboliku, predovšetkým si musíme uvedomiť, že gestá a postoje pri verejnej modlitbe nie sú nikdy nepodstatné, rovnako ako nie sú záležitosťou slobodnej voľby celebranta.¹
Orientácia kňaza pri oltári je súčasťou Cirkvou určených obradov a týka sa ešte staršej orientácie modlitby.
Orientácia v modlitbe
Už v Starom zákone sa židia modlili smerom k jeruzalemskému chrámu, „kde prebýval Boh“; Písmo nám ich v tejto orientácii predstavuje na tridsiatich rozličných miestach.²
V prvotnej Cirkvi, kde bola liturgická symbolika veľmi dôležitá, sa zvyk obracať sa pri liturgickej modlitbe smerom na východ rýchlo ustálil (východ je po latinsky oriens – odtiaľ slovo orientácia). Začínajúc piatym storočí sa po mnoho storočí kostoly takmer systematicky stavali s priečelím orientovaným na východ. Staroveké svedectvá túto orientáciu miest uctievania hojne potvrdzujú.³
Kardinál Bona, veľký liturgista sedemnásteho storočia, napísal:
„Z historických pamiatok môžeme usúdiť, že kostoly v gréckej i latinskej cirkvi boli postavené tak, aby boli v čase rovnodennosti nasmerované k východu slnka. Tento zvyk bol kedysi mníchmi Cisterciánskeho rádu tak prísne dodržiavaný, že nielen hlavný oltár bol otočený na východ, ale aj všetky ostatné oltáre boli otočené rovnakým smerom.“⁴
Táto prax však nebola absolútne všeobecná; napríklad staršie rímske baziliky boli „occidentované“ – otočené smerom na západ; preto sa kňaz a veriaci (títo poslední menovaní len pokiaľ išlo o určité časti omše) otáčali smerom k dverám, takže ich modlitba bola napriek tomu vždy nasmerovaná na východ – bola „orientovaná“.
„Oriens nomen eius“
Prečo sa obrátiť na východ? Pretože predstavoval Krista podľa mena, ktoré mu dal Zachariáš (6,12): „Pozri, muž, ktorého meno je Východ“. On je stále „oriens ex alto“ (Lk 1, 78). Takto ho nazýva aj jedna z adventných antifón: „Ó, Vychádzajúci z výsosti (Oriens), jas večného Svetla a Slnko spravodlivosti, príď a osvieť tých, čo sedia v temnotách a v tieni smrti.“
Obrátiť sa na východ teda jednoducho znamenalo obrátiť sa k Bohu. Niektoré krstné liturgie dokonca vyžadovali, aby novopokrstený odpľul smerom na západ, aby sa zriekol diabla, a potom sa obrátil smerom na východ, aby vyznal svoju vieru a priľnul k Bohu.⁵
Obrátiť sa smerom na východ znamenalo tiež obrátiť sa smerom k vychádzajúcemu slnku a Kristus bol podľa Malachiášovho proroctva (4, 2) nazvaný „slnkom spravodlivosti“ (sol justitiae).⁶
Okrem toho, keďže Kristus podľa predpovede Žalmu 67⁷ vystúpil do neba smerom na východ, očakával sa jeho návrat práve z tohto miesta. „Orientovaná“ modlitba tak mala aj eschatologický rozmer.⁸
Sám svätý Tomáš Akvinský vo svojej Sume teologickej rozoberá tieto rôzne motívy orientácie modlitby a pridáva k nim vtedy rozšírenú predstavu pozemského raja, ktorý sa nachádza na Východe:
„Je vhodné, že uctievame smerom na východ. V prvom rade je to kvôli božskému Majestátu, ktorý symbolizuje Východ, odkiaľ pochádza pohyb nebies. Po druhé, podľa textu Septuaginty (Gn 2, 8) je to miesto, kde bol založený pozemský raj: ukazujeme, že sa tam chceme vrátiť. Napokon je to kvôli Kristovi, Svetlu sveta, ktorý nesie meno Východ (Zach 6, 12) a ktorý „vystúpil nad všetky nebesá na Východ“ (Ž 78, 34), odkiaľ očakávame jeho vrcholný príchod podľa svätého Matúša (24, 27): „Lebo ako blesk vzíde na východe a vidno ho až po západ, taký bude aj príchod Syna človeka.“⁹
A dnes?
Ak sa v priebehu storočí z praktických dôvodov upustilo od fyzickej orientácie kostolov, orientácia celebranta a veriacich zostala zachovaná: spoločne boli otočení tým istým smerom: ku krížu, ktorý bol vždy prítomný nad oltárom alebo za ním. To znamená, že stále stáli tvárou v tvár Bohu. Podstatná orientácia bola zachovaná.
Slávenie omše „chrbtom k ľudu“, ako je to niekedy dnes označované, nebolo nikdy vnímané ako obracanie kňaza chrbtom k veriacim, pretože to bolo predovšetkým vnímané ako spôsob, akým sa kňaz spolu s veriacimi obracia k Pánovi. Pretože práve jemu sú adresované naše modlitby a piesne. A takisto iba jemu jedinému sa prináša obeta.
Ak je dnes slávenie omše podľa nových liturgických kníh takmer univerzálne vykonávané smerom k ľudu, treba poznamenať, že tzv. Misál Pavla VI. toto slávenie tvárou k ľudu nevyžaduje. Okrem toho sa konštitúcia o liturgii Druhého vatikánskeho koncilu, ktorá viedla k reforme omše, ani raz nezaoberala otázkou postavenia celebranta pri oltári. Nevyžadovala v tejto veci žiadnu zmenu.
Preložené z claves
„Ľudská prirodzenosť je taká, že sa bez vonkajšej opory nemôže ľahko pozdvihnúť k meditácii o Božích veciach. Preto Cirkev, láskavá matka, ustanovila určité obrady, aby sa totiž v omši vyslovovalo niečo potichu, niečo nahlas; takisto použila bohoslužobné ceremónie, ako sú žehnania bohaté na tajomstvá, svetlá, kadidlo, rúcha a mnohé iné podobné veci podľa apoštolského nariadenia a tradície. Tým sa i vznešenosť takej obety má vtláčať do vedomia a prostredníctvom týchto viditeľných znakov náboženstva a nábožnosti sa má podnecovať myseľ veriacich ku kontemplácii vznešených vecí, ktoré sa skrývajú v tejto obete.“ – Tridentský koncil, XXII. zasadnutie, Hl. 5
Dom Gaspar Lefebvre, Manuel de liturgie, edícia Apostolat liturgique, Bruggy, 1934, s. 182
Tak vidíme, že Apoštolské konštitúcie zo štvrtého storočia predpisujú, aby bol kostol „predĺžený do tvaru nádoby a otočený smerom na východ“ (Les constitutions apostoliques, Ed. du Cerf, 1992, s. 112).
Ešte predtým napísal Tertulián: „dom našej holubice je jednoduchý a obrátený k svetlu. Obraz Ducha Svätého miluje východ. Modlíme sa smerom na východ“ (Adv. Val., c. 3.).
Svätý Izidor Sevillský o niekoľko storočí neskôr uviedol, že „keď v minulosti stavali chrám, obracali ho na východ rovnodennosti, aby ten, kto sa modlí, bol obrátený na pravý východ“ (Origines L. XV). Ráno celebrujúci kňaz tak videl vitráž presvetľujúce slnečné lúče.
Migne, Dictionnaire d’archéologie sacrée, tome II, 1204
„Keď vstávame, aby sme sa modlili, obraciame sa na východ, odkiaľ vychádza slnko. Nie preto, že by tam bol Boh, opustiac ostatné oblasti sveta… ale preto, aby sme povzbudili ducha k vzostupu do vyššej oblasti, to znamená k Bohu.“ (svätý Augustín, P.L. XXXIV, col 1277).
„Tak ako je Východ obrazom zrodu, je aj obrazom pravdy, ktorá vystrieda omyl. Preto sa my kresťania zvykneme pri modlitbe obracať na východ. Už to nie je ako u pohanov, uctievať slnko, ale uctievať slnko spravodlivosti a pravdy“ (svätý Klement Alexandrijský in Dom Gaspar Lefebvre, Manuel de liturgie, Ed. Apostolat liturgique, Bruges, 1934, s. 183).
„Spievajte Bohu, zemské kráľovstvá, na harfách hrajte Pánovi, hrajteže Bohu, čo sa nesie na odvekých nebesiach k východu“ (Ž 68, 33 – 34).
„Pri svojom nanebovstúpení vystúpil smerom na východ a tým smerom sa mu klaňali jeho apoštoli, a tak sa aj vráti, ako ho videli vystupovať do neba, ako povedal sám Pán: ako blesk, ktorý vyšiel z východu, je hneď na západe, taký bude aj návrat Syna človeka. Keďže ho očakávame, modlíme sa aj smerom na východ. Ide o nepísanú tradíciu apoštolov“ (svätý Ján Damascénsky, Orthod. Fidei, l. IV, c. 13).
IIa IIae, q. 84, a. 3 ad 3um