Komentár k Prológu Reguly svätého Benedikta | 1. časť
Dom Paul Delatte
Ausculta, o fili, praecepta magistri, et inclina aurem cordis tui, et admonitionem pii patris libenter excipe, et efficaciter comple; ut ad eum per obedientiae laborem redeas, a quo per inobedientiae desidiam recesseras.
Počúvaj, ó môj synu, prikázania učiteľa, nakloň ucho svojho srdca, ochotne prijmi napomenutia láskavého otca a uvádzaj ich odhodlane do života; aby si sa úsilím poslušnosti vrátil k tomu, od ktorého si sa záhaľčivosťou neposlušnosti vzdialil.
Iné regule majú neosobnejší charakter, sú stručnejšej a formálnejšej legislatívnej povahy: svätý Benedikt sa vo svojich prvých slovách dostáva do dôverného kontaktu so svojimi nasledovníkmi a začína kódex nášho mníšskeho života láskyplným oslovením.
Ten, kto hovorí, je učiteľ. V nadprirodzenom živote, ktorý je zároveň vedou a umením, sa totiž nemôžeme zaobísť bez učiteľa. Dáva prikázania – doktrinálne a praktické pokyny. Svätý Benedikt tu hovorí o sebe, hoci mnohí komentátori si nemysleli. Nie je hlúposťou, že sám seba nazýva učiteľom, keďže neučí vo svojom mene, ani veci, ktoré si sám vymyslel. Písal ku koncu svojho života a v plnosti svojich skúseností. Prečo by nemal byť milujúcim otcom – pius pater, ako sa sám vyjadruje?
„Ó, môj synu“ – titul plný lásky. Zmierňuje akúkoľvek prísnosť, ktorá môže byť v „príkazoch učiteľa“ a tiež naznačuje, že najvyššia forma otcovstva je tá, ktorá odovzdáva učenie a osvietenie, majúc svoj ideál a zdroj v Bohu, „Otcovi svetiel“ (Jn 1, 17). Svätý Tomáš nám hovorí, že medzi anjelmi je pravé otcovstvo¹ a v Starom zákone, napríklad medzi patriarchami, ak bol muž otcom, musel byť aj učiteľom; dával život, no musel osvietiť i dušu a odovzdávať učenie o Bohu a jeho prisľúbeniach; tak sa Noe nazýva „hlásateľ spravodlivosti“ (2 Pt 2, 5). Skúsenosť ukazuje, že žiadne pozemské otcovstvo sa nikdy nepodobalo Božiemu otcovstvu tak ako otcovstvo svätého Benedikta. Cirkev si ho uctieva ako patriarchu mníchov Západu a Boh zariadil chod dejín tak, že každý rehoľný rád je mu nejakým spôsobom zaviazaný a učí sa z jeho otcovskej múdrosti.
Skutočne sú tieto prvé slová prológu príťažlivé a upokojujúce. Učiteľ, ktorý ťa oslovuje, dieťa moje, je otec, dobrý a milujúci otec. Poučenia, ktoré ti prináša, sú rady diktované jeho skúsenosťou a jeho láskou – „napomenutia láskavého otca“. Nesníva o tom, že by ti ich vnucoval, ale apeluje na tvoju dobrú vôľu, na tvoju jemnosť vnímania; nejde o nútenie, ale o láskyplné a radostné prijatie, o nadprirodzenú poddajnosť.
Túto poddajnosť vyžaduje svätý Benedikt od každého začiatočníka; tá istá poddajnosť pod formami pokory a poslušnosti dáva nášmu mníšskemu životu autentický charakter; a napokon, vďaka nej sa získava svätosť: „Veď všetci, ktorých vedie Boží duch, sú Božími synmi“ (Rim 8, 14). Zvrchovaný význam tejto jednoduchej, neovplyvniteľnej dispozície vyplýva zo skutočnosti, že v sebe zahŕňa všetky cnosti. Poddajnosť znamená rozvážnosť a v rozvážnosti sa spájajú všetky morálne cnosti. My sami nemôžeme mať všetky skúsenosti, ale iní ich mali a my z nich čerpáme úžitok vďaka našej poddajnosti. Privlastňujeme si znadprirodzenenú múdrosť ľudstva, múdrosť svätého Benedikta, a viera nás robí účastnými na samotnej Božej múdrosti. Poddajnosť, a jedine poddajnosť, nás uvádza do stavu, odkiaľ bolo vyhnané všetko hľadanie seba samého, do stavu, ktorý je podmienkou a predohrou živého spojenia s naším Pánom. Jej meno je teda láska.
Mali by sme si všimnúť ako svätý Benedikt analyzuje a podrobne opisuje stupne nadprirodzenej poslušnosti. „Počúvajte“ – musíme totiž počúvať; ak je v duši príliš veľa hluku a pozornosť je rozptýlená na množstvo predmetov, hlas Boha, ktorý je vo všeobecnosti ako „tichý, lahodný šum“ (1 Kr 19, 12), nepočuť. To ticho, ktoré je samo osebe dokonalou chválou: „Tebe je ticho chválou“² , je medzi bytosťami takými nestálymi a vnímavými, ako sme my, zriedkavé.
Ale počúvať nestačí a svätý Benedikt nás vyzýva peknou frázou z Knihy prísloví³ a Žalmu 65, aby sme „naklonili ucho svojho srdca“. Musíme mať vnímavé porozumenie, dôverný postoj k pravde, ktorá sa nám ponúka. Ak začneme klásť prekážky, ak si pri vstupe do duše postavíme prísnu bariéru alebo ešte viac, ak budeme naplnení vlastnými názormi až do takej miery, že si povieme: „Nemôže ma naučiť nič nové, ja to všetko viem a lepšie ako on!… “, potom sme v najhoršom možnom duševnom stave nielen pre nadprirodzené učenie, ale dokonca aj pre čisto ľudské poučenie. Claude Bernard⁴ nám hovorí, že vedec, hoci sa snaží formulovať a overiť svoju hypotézu, musí byť opatrný, aby sa ňou nenechal zviesť do zajatia, vždy totiž musí zostať prístupný akémukoľvek inému lepšiemu vysvetleniu. Náš Svätý Otec nás teda žiada, aby sme ochotne, so slobodnou dušou počúvali: „ochotne prijímali“. Prijímajme vždy hneď učenie, ktoré sa nám dáva; ak sú v ňom nejaké prvky, ktoré si nemôžeme osvojiť, tie sa neskôr odstránia samy od seba.
„Et efficaciter comple“ – a odhodlane plniť. Vlastnosťou pravdy je pohnúť nás k činom. Nemôžeme ju „držať v zajatí nespravodlivosti“ (Rim 1, 18). Budeme sa musieť Bohu zodpovedať za všetko dobro, ktoré sme videli a nevykonali. Ale aj v tom spočíva ťažkosť; hriech totiž narušil rovnováhu nášho bytia: vidieť, chcieť, milovať, konať, to všetko zďaleka nie je jedna jediná činnosť.
Aby nás teda toto dielo nezastrašilo a aby nám bol hneď objasnený jeho charakter a plán, náš Svätý Otec s prenikavosťou génia, ale pokojným klasickým štýlom, stanovuje to, čo je cenou nášho života, čo by malo byť jeho jediným cieľom, čo mu dáva dôstojnosť, pôvab a silu, jeho hodnosť a jednoduchosť, to, v čom je obsiahnutá celá Regula: „aby si sa vrátil úsilím poslušnosti.“ Našou úlohou totiž nie je žiť mnoho rokov a stať sa učeným alebo si urobiť meno vo svete, ale kráčať k Bohu, priblížiť sa k nemu, zjednotiť sa s ním. Tento spôsob chápania duchovného života ako neohrozeného kráčania k Bohu je u svätého Benedikta obľúbený; v Reguly sa s ním stretneme mnohokrát. Náš život je na naklonenej rovine: môžeme stúpať alebo klesať, a to druhé je veľmi ľahké. Od pádu má človek len jeden spôsob, akým sa odlúčiť od Boha, a to je cesta starého Adama, neposlušnosť; a má tiež len jednu cestu, ako sa vrátiť, a to poslušnosťou, s novým Adamom. „Lebo ako sa neposlušnosťou jedného človeka mnohí stali hriešnikmi, tak zasa poslušnosťou jedného sa mnohí stanú spravodlivými“ (Rim 5, 19). Sme hrdí na svoju neposlušnosť ako na dôkaz energie a silnej osobnosti; ale svätý Benedikt vyhlasuje, že je to len zbabelosť a lenivosť; a ak hovorí o opačnom postoji mysle ako o „úsilí“⁵, vzápätí nám povie o jej pevnej plodnosti a neporovnateľnej dôstojnosti.
Preložené z knihy The Rule of St. Benedict: A commentary. Londýn: Burns Oates & Washbourne, 1921, s. 1 – 3
Nasledujúca časť: Komentár k Prológu Reguly svätého Benedikta | 2. časť
¹ Tomáš Akvinský, Summa Theologica, P. I., q. xlv, a. 5., ad. 1
² Ž 65 (64), 2. Podľa hebrejčiny.
³ C. iv. Audi, fili mi, et suscipe verba mea… Fili mi ausculta sermones meos et ad eloquia mea inclina aurem tuam. Ne recedant ab oculis tuis, custodi ea in medio cordis tui.
⁴ Introduction à l’etude de la médecine experimentale
⁵ Dicebant senes : quia nihil sic quærit Deus ab his qui primitias habent conversationis, quomodo obedientiæ laborem (Verba Seniorum : Vita Patrum, V., xiv. 15. Rosweyd, s. 619).