Komentár k Prológu Reguly svätého Benedikta | 2. časť
Dom Paul Delatte
Predchádzajúca časť: Komentár k Prológu Reguly svätého Benedikta | 1. časť
Ad te ergo nunc mens sermo dirigitur, quisquis abrenuntians propriis voluntatibus, Domino Christo vero regi militaturus, obedientiae fortissima atque praeclara arma assumis.
Moja reč sa teraz teda obracia k tebe, ktokoľvek sa zriekaš vlastnej vôle a berieš veľmi mocné a skvelé zbrane poslušnosti,
aby si bojoval za Krista pána, pravého Kráľa.
V týchto slovách svätý Benedikt naznačuje komu je adresované jeho pozvanie, ktoré v hrubých obrysoch načrtá schému života. Vám sú teraz adresované moje slová a otcovské napomenutie, nech ste ktokoľvek, za predpokladu, že ste poddajní a rozhodní. Tak, keď vylúčime neschopných a tých, ktorí sú viazaní putami iných povinností, nikto nie je vylúčený. Jediné, čo sa od kandidáta vyžaduje, je úmysel prijať podmienky mníšskeho života, ktoré sa dajú zredukovať na tri: zrieknutie sa vlastnej vôle, prijatie zbraní poslušnosti a služba Pánovi.
Zrieknutie sa vlastnej vôle je nevyhnutným predpokladom. Svätý Benedikt hovorí o „vôli“ v množnom čísle, pretože vlastná vôľa alebo egoizmus má mnoho podôb. Bez nároku na ich klasifikáciu môžeme poznamenať, že stavy vôle môžu byť spontánne, systematické alebo temperamentné. Prvé z nich sú najmenej nebezpečné, pretože znamenajú len omyl v danom okamihu, dočasné rozptýlenie alebo prerušenie kontinuity. Systematická vôľa neustále vyviera v priebehu náboženského života. V deň nášho vyznania sme sa zriekli všetkého, ale neskôr si opäť budujeme staré. Môže to byť otázka osoby, ktorá sa človeku páči alebo nepáči, alebo otázka doktríny, možno nejaký detail, v ktorom nemôžeme ustúpiť. Ešte ťažšie je zbaviť sa temperamentu, tej nepríjemnej, tvrdohlavej, hašterivej povahy, ktorá nás večne stavia do opozície.
Úmerne tomu, ako sa vyzlečieme zo starého svetského rúcha egoizmu a odhodíme všetky jeho nástrahy, budeme pripravení vziať a používať zbrane poslušnosti. Svätý Pavol považuje hlavné cnosti za rôzne časti nadprirodzenej zbroje; ale náš Svätý Otec dáva zbraniam, ktoré dáva svojim mníchom,⁶ jeden všeobecný názov – hovorí o „zbraniach poslušnosti“. Vojak musí poslúchať, poslúchať vždy a bez ohľadu na to, čo sa deje; a vojak Ježiša Krista musí poslúchať všeobecne a bez toho, aby sa pýtal na dôvody; to je to najmenej, čo môže urobiť. Veľa sme počuli o nemorálnosti sľubu poslušnosti a to, čo sa nazýva pasívnymi cnosťami, sa dočkalo mnohého zneužívania. Ale svätý Benedikt mal iné predstavy o ľudskej dôstojnosti; v jeho ponímaní boli zbrane poslušnosti tie najsilnejšie, najodolnejšie, najjasnejšie, najslávnejšie. Poslúchame Boha, poslúchame Regulu, ktorú sme si preštudovali a vybrali; poslúchame človeka, ale v medziach nášho sľubu. A kým poslúchame, sme slobodní, pretože vlastným skutkom zjednocujeme svoju vôľu s Božou vôľou, čo sotva môže znamenať stratu dôstojnosti. Navyše sme povinní si skutočný motív činu privlastniť a tak zjednotiť svoje myšlienky s Božou myšlienkou.
Keď sme raz zapísaní a vyzbrojení, musíme už len bojovať pod zástavou skutočného Kráľa, Pána Krista: „Bojovať za Pána Krista, nášho pravého Kráľa.“⁷ Slúžime jemu a jeho zámeru a slúžime podľa príkladu, ktorý nám dal. „Vo zvitku knihy je napísané o mne, že mám plniť tvoju vôľu. A to chcem, Bože môj, hlboko v srdci mám tvoj zákon“ (Ž 39, 8 – 9). „Stal sa poslušným až na smrť“ (Flp 2, 8). Plne si uvedomme odohrávajúcu sa drámu, v ktorej máme zohrať svoju úlohu. Táto dráma vypĺňa celý čas a celý priestor. Začala sa už na samom počiatku vecí, v anjelskom svete, činom neposlušnosti. Ten vo svojom slede priniesol ďalší tu dole, ktorý bol napravený poslušnosťou nášho Pána Ježiša Krista. Všetky rozumné bytosti sa delia na dva tábory, na tých, čo poslúchajú, a tých, čo neposlúchajú; a boj týchto dvoch síl nepozná prímerie. Každá z nich má svojho kráľa, a ten, kto vypovedá poslušnosť, práve touto skutočnosťou prechádza pod nadvládu toho druhého kráľa. Boh za boha, ja dávam prednosť svojmu. V armáde tých, ktorí sú poslušní Pánovi, tvoria duchovní vyberané teleso. Náš Svätý Otec na inom mieste uznáva, že mníšsky život je aj školou, dielňou a predovšetkým rodinou.
In primis, ut quidquid agendum inchoas bonum, ab eo perfici instantissima oratione deposcas; ut, qui nos jam in filiorum dignatus est numero computare, non debeat aliquando de malis actibus nostris contristari.
Predovšetkým musíš prosiť veľmi vytrvalou modlitbou, aby on zavŕšil to dobro, ktoré si začal konať, aby po tom, čo nás už započítal medzi svojich synov, nemusel sa niekedy zarmucovať nad našimi zlými činmi.
Prvou radou a starostlivosťou nášho Svätého Otca je, aby sme spočinuli pri Bohu, aby sme tak k nemu mohli ísť. Potrebujeme milosť a potrebujeme modlitbu, ktorá získava milosť; tieto dve veci sú totiž spojené a nevyhnutne idú spolu. Toto jasné vyhlásenie na samom začiatku Reguly v krátkosti odstraňuje akékoľvek pelagiánske alebo semipelagiánske kazenie pravdy. Pelagius, potulný mních, zastával názor, že človek je v podstate dobrý, že jeho dobrá vôľa stačí na správne konanie. Okrem toho potreboval, ale len ako vonkajšiu pomoc, zákon a učenie a príklad nášho Pána. Sám Kassián sa vo svojej trinástej Konferencii domnieva, že náš rozum a vôľa sú dostatočné na prvý skutok, ktorým prijímame vieru a vstupujeme do života milosti. Slová svätého Benedikta sú hlboko preniknuté múdrosťou a sú v súlade s učením Oranžského koncilu: „O Božiu pomoc musia vždy prosiť aj pokrstení a svätí, aby mohli dosiahnuť dobrý cieľ alebo vytrvať v dobrom.“⁸
Bez Boha sa nezaobídeme. Boh má účasť na každom našom skutku a ovplyvňuje samotný ich pôvod. Platí to najmä o nadprirodzených činoch, pretože stvorený činiteľ tam uvádza do činnosti sily, ktoré mu nie sú vlastné. Prvé pohnutie k viere a ku krstu je spôsobené impulzom jeho milosti; tak aj pravé náboženské povolanie pochádza od neho, a nie z nejakého postupu uvažovania či filozofickej dedukcie. Ale tak ako je Božia spolupráca nevyhnutná pre začiatok tohto nadprirodzeného diela, takisto je nevyhnutná aj pre jeho pokračovanie; je to totiž dielo dlhé ako život. A hoci naše povolanie je anjelské, naša prirodzenosť taká nie je. Anjel je neochvejný v jedinom čine svojej vôle; my s našimi slabšími prirodzenosťái, viac otvorenými útokom a napadnutými nižšími pudmi, musíme svoj zámer stále obnovovať, tak pohotový sme zlyhať pred ťažkosťami. Preto musíme ísť k Bohu a prosiť ho v úpenlivej modlitbe, modlitbe okamžitej a neúnavnej, instantissima oratione, o milosť „zavŕšiť“, o milosť vytrvalosti.
Nemôžeme pochybovať o tom, že Boh sa podvolí našej modlitbe; už sa k tomu zaviazal, zviazal si ruky. Najlepšou odpoveďou na prirodzenú otázku: Budem mať silu vytrvať? je, že Boh nás predčil: „Veď on nás prvý miloval… Večnou láskou som ťa miloval, preto som ťa pritiahol, zľutoval som sa nad tebou.“ Jeho láska je večná. Priblížil sa ku každému z nás. Ako jej znak nám v krste bez požiadania daroval nadprirodzený a božský život. Teraz patríme k počtu jeho detí. Buďme teda takí, akých nás on stvoril. Nesnažme sa svojimi zlými skutkami popierať dôstojnosť, ku ktorej nás pozdvihla Jeho láska. Nesnažme sa podvádzať jeho dobrotu, ani mu nedávajme dôvod na ľútosť. Svätý Benedikt slovami plnými nadhľadu a synovskej lásky považuje rozvoj našej dokonalosti za osobný úspech Boha a jej zlyhanie za sklamanie Všemohúceho.
Ita enim ei omni tempore de bonis suis in nobis parendum est: ut non solum, ut iratus pater, non aliquando filios suos exhaeredet; sed nec ut metuendus Dominus, irritatus malis nostris, ut nequissimos servos perpetuam tradat ad pcenam, qui eum sequi noluerint ad gloriam.
Za jeho dary ho musíme s úctou poslúchať v každom čase, aby nás raz nielen nevydedil, ako rozhnevaný otec svojich synov, ale aby nás aj ako obávaný pán, pobúrený našimi chybami, nevydal večnému trestu ako ničomných sluhov, ktorí ho nechceli nasledovať do slávy.
Tieto slová rozvíjajú práve povedané. Modlitba a milosť sú pre nás potrebné, aby sme mohli poslúchať Boha po celý život a v každom okamihu nášho života, pretože to je skutočne úloha, ktorá nám bola uložená a ktorú sme prijali. Nič nám nebude chýbať, aby sme ju mohli dobre plniť, ak nám naše modlitby získajú milosť a naša vernosť ju zúročí. Zdroj a miera nášho nadprirodzeného bohatstva sú zároveň zdrojom a mierou našich povinností a zodpovednosti, a tak sa pred Bohom stávame synmi a služobníkmi.
Sme Božími deťmi nie na základe nejakej právnej fikcie, ale na základe hlbokého a skutočného pripodobnenia sa jeho jedinému Synovi; vďaka tomu božskému životu, ktorý do nás vkladá milosť, máme nespochybniteľný nárok na dedičstvo tohto Syna: „Ale ak sme deti, sme aj dedičia: Boží dedičia a Kristovi spoludedičia“ (Rim 8, 17). Tento nadprirodzený život je obdarený vhodnými schopnosťami: vierou, nádejou a láskou. Je tu milosť posväcujúca, teologické cnosti, morálne cnosti, dary Ducha Svätého a najrôznejšie druhy pomoci. To sú tie „dary“, o ktorých hovorí svätý Benedikt. Je to poklad, ktorý nám zveril a ku ktorému máme čo najviac pridať. „Obchodujte, kým sa nevrátim“ (Lk 19, 13).
Vernosť a úspech sa od nás žiada nielen preto, že milujeme nášho Pána a túžime ho nezarmútiť, ale aj z dôvodov cti a spravodlivosti; a svätý Benedikt nabáda aj k vlastnému záujmu. V svojej podstate Boh nie je nič iné ako dobrota; to my ho robíme prísnym, keď ho provokujeme svojimi chybami: „Sám v sebe je nanajvýš dobrý, vo vzťahu k nám je spravodlivý,“ hovorí Tertulián. Ak Boha zradíme, ako náš Otec nás vydedí, ako náš pán nás potrestá; a to presne úmerne tomu, nakoľko sme jeho láskou pohŕdali a jeho dôveru zneužili. Musíme tieto slová champať správne a nevkladať svätému Benediktovi do úst slová, že Boh vo svojich trestoch vytvára dva odlišné stupne, oddeliteľné a schopné navrstvenia jedného na druhý, akoby niekedy iba vydeďoval, a inokedy, ak je nevera veľká, trestal pozitívnymi trestami; neexistuje totiž prípad, v ktorom by duša, ktorá bola skutočne vydeďovaná vlastnou vinou, netrpela. Cieľom nášho Svätého Otca je opísať dve neoddeliteľné bolesti večnosti: nielen bolesť straty, ktorá vzpurné deti pripravuje o nebeské dedičstvo, teda o Boha; ale aj bolesť zmyslu, ktorou oheň mučí tých úplne zlých služobníkov, „ktorí ho nechceli nasledovať do slávy“.
Človek teda musí buď večne kraľovať s Kristom, alebo večne trpieť s diablami. Svätý Benedikt nám v priebehu Prológu niekoľkokrát predkladá túto hroznú alternatívu; a mníšsky život predstavuje ako najpriamejšiu a najistejšiu cestu k dosiahnutiu Boha. V jeho očiach postupovať statočne k plnému uskutočneniu svojho krstu a k dokonalosti nadprirodzeného života (ničím iným sa v Prológu nezaoberá) je najúčinnejším postupom na útek pred večnou smrťou a zároveň postupom najlogickejším a najslávnejším pre Boha i pre nás. Nedopúšťa sa omylu; vie, že človek môže slobodne vstúpiť alebo nevstúpiť do mníšskeho stavu a že pre mnohých z tých, ktorých jeho pozvanie osloví, nie je mníšsky život nevyhnutný ani pre obrátenie života, ani pre vytrvanie v dobrom; nezamieňa si prikázania a rady; a predsa môžeme povedať, že problém zjednodušuje. Nikdy nemôžeme dostatočne preštudovať presné a jasné termíny, v ktorých je táto záležitosť uvedená.
Preložené z knihy The Rule of St. Benedict: A commentary. Londýn: Burns Oates & Washbourne, 1921, s. 3 – 8
⁶ Cf. Exhortatio de panoplia ad monacbos (inter S. Ephrem. opp. graec. lat., t. III., p. 219).
⁷ Sum enim laboriosus, etiam nunc sub magno opere peccator ; veteranus in numero peccatorum, sed aterno Regi nevus incorporea tiro militia (S. Paulini Nolani, Ep. IV. ad S. Augustinum. P.L., LXI., 165).
⁸ Cap. x., Mansi, Sacrorum Conciliorum nova et amplissima Collectio, t. VIIL, col. 714.