Umenie obliekania: Dve myšlienkové školy
Anna Kalinowska
Pokiaľ ide o umenie obliekania, medzi zbožnými katolíkmi existujú dve názorové školy. Jedna škola vyzdvihuje skromnosť ako najvyšší cieľ, druhá normálnosť. Bohužiaľ, obe sa úplne míňajú cieľu.
Z omše v Rocaforte | José Benlliure Ortiz, 1915
Škola skromnosti síce poskytuje dôležité lekcie o ochrane cudnosti, ale nedosahuje umelecký úspech, pretože takmer vôbec nepovažuje obliekanie za umenie. Je ako inštruktor maľovania, ktorý sa nikdy nedostane ďalej ako k úvodnej lekcii o nebezpečenstve terpentínu. Pre študentov tejto školy sa obliekanie stáva akousi morálnou vedou, plnou lakmusových papierikov, ktoré zahŕňajú meranie na šírku dvoch prstov, mávanie rukami, ohýbanie sa a štípanie látky. O estetike sa nič neučia a veria, že úspech spočíva iba v splnený „vatikánskych smerníc“¹. Ale nevzrušoval nás Dostojevskij tvrdením, že krása vykúpi svet? Aké by bolo hlúpe, keby bol povedal, že to urobí len skromnosť.²
Škola normálnosti vyrástla čiastočne ako odpor voči Škole skromnosti a čiastočne ako klamný pokus o zneistenie Egypťanov.³ Študenti tejto školy sa považujú za nadradených svojim zaostalým bratom, ktorí uviazli v kalikových vreciach na zemiaky skromnosti. Nosia obtiahnuté džínsy a veria, že sú kvôli tomu lepšími evanjelizátormi, pretože sú „normálni“ a „relevantní“. Študenti normálnosti nad skromnosťou ako stavom mysle pohŕdavo mávnu rukou, a hoci tvrdia, že propagujú krásu, majú na ňu také relativistické názory, že ich oblečenie sa nikdy nestane ničím iným než plevom vo vetre ducha doby. Bolo by dobré, keby si vypočuli naliehavé varovanie Dietricha von Hildebranda: „Tento duch doby industrializovaného sveta je sám o sebe klamstvom. Je v rozpore s pravým, skutočným, platným rytmom ľudského života, rytmom, ktorý je neoddeliteľne spojený s objektívnou podstatou poézie ľudského života. Musíme bojovať proti tomuto duchu doby a vykúpiť človeka z tohto prekliatia.“⁴
V dnešnej dobe, ktorá sa môže pochváliť úžasným súbojom technologickej sterility a fádnosti, považovanie normálnosti za najvyšší cieľ, ktoré ani zďaleka nevykupuje človeka, len posilňuje prekliatie; bráni obnove krásy a poškodzuje ľudskú dôstojnosť spôsobom, ktorý je príliš hlboký na to, aby sme ho pochopili. Na rozdiel od Školy skromnosti, ktorá, ak sa vymaní z chýb svedomitosti a považuje sa len za predpoklad umenia obliekať sa, dáva niekoľko užitočných ponaučení, škola normálnosti nemá čo ponúknuť a veľa škodí.
Ako sa teda obliekame? Vzhľadom na to, že obliekanie je naozaj umenie a témou umenia je krása, vynára sa nám jasné riešenie: musíme sa v prvom rade zapísať do školy našich predchodcov, do Školy krásy.⁵ To neznamená, že musíme vytvárať presné repliky historických šiat, ale ak chceme do šiat vrátiť krásu, musíme študovať tých, ktorí to robili predtým, a robili to úžasne dobre. To, čo bolo im odovzdané rovnako prirodzene ako jazyky, ktorými rozprávali, musíme my, ako slabí pacienti zotavujúci sa po mŕtvici, začať pomaly a ťažko rehabilitovať. Katolícki umelci, filozofi, historici a spisovatelia sa musia pustiť do ťažkých otázok bez toho, aby sa skláňali pred špekulatívnymi argumentmi o „stavoch mysle“ a „kultúrnych normách“. Čo vlastne predstavuje krásne oblečenie? Aké spôsoby obliekania sú najlepšie pre spásu človeka? A čo musíme urobiť, aby sme začali?
Napriek obrovskej výzve stále prevláda nádej. Koniec koncov, dva piliere triády, ktorá musí podopierať umenie obliekania, sú už na svojom mieste: s učením Cirkvi o identite ľudskej osoby, rozdielnosti a komplementárnosti pohlaví, dobre rodinného života, práce, voľného času a konečnom cieli každého ľudského života vidíme, že pilier pravdy už stojí pevne. Okrem toho jasné učenie Cirkvi o nevyhnutnosti čistoty, skromnosti a bratskej lásky tvorí pilier dobra. Teraz chýba už len tretí pilier, pilier krásy, čo spôsobuje, že triáda sa prevracia nabok.⁶ My katolíci, synovia a dcéry najkrajšieho kultúrneho dedičstva, aké kedy svet vytvoril, sa nesmieme uspokojiť s tým, že sa budeme obliekať škaredo a ochudobnene. Čas začať s rehabilitáciou už dávno nastal, a hoci sme závislí od usmernení umelcov a intelektuálov s dobrým vkusom, my všetci ako každodenní praktizujúci umenia obliekania nesieme obrovskú zodpovednosť. A ak sa nám naša úloha zdá náročná, musíme si jednoducho pripomenúť, že Kristus nám prisľúbil, že nás oblečie lepšie ako poľné ľalie, ak ho budeme naďalej hľadať.
Preložené z portálu OnePeterFive.com
¹ Takzvané „vatikánske smernice“ alebo „vatikánske normy“ pozostávajú z niekoľkých veľmi jasných vatikánskych dokumentov z obdobia od konca 20. do 60. rokov 20. storočia. Bez ohľadu na to, či s nimi človek úplne súhlasí alebo nie, stoja za vážne zamyslenie. Možno ich nájsť na rôznych miestach, ale dobrá zbierka ich prekladov do slovenčiny je tu.
² Téma krásy a jej sily sa prelína celým Dostojevského románom Idiot.
³ Tento klam vychádza z mylného predpokladu, že Egypťania majú niečo, čo stojí za to, aby bolo zničené. Možno poukázať na to, že postmoderné obliekanie nám dalo syntetické vlákna, elastické látky a skrátka všetky zázraky, ktorými sa môže pochváliť plast, ale treba si uvedomiť, že ide o technologický, nie umelecký vývoj a v drvivej väčšine prípadov sú naozaj dosť škaredé. Z úžitkových dôvodov majú tieto technológie síce hodnotu, ale je klamné domnievať sa, že sú prínosom postmoderny pre umenie obliekania, keď najčastejšie ho ničia.
⁴ Dietrich von Hildebrand, Aesthetics, prekl. do angličtiny Brian McNeil (Steubenville, Ohio: Hildebrand Project, 2018), zv. II, s. 65.
⁵ Tamže, s. 47.
⁶ Za príklad triády vďačím Dr. Petrovi Kwasniewskému, ktorý sa oň so mnou podelil v osobnej korešpondencii.
