Opátstvo v Triors: cesta vytýčená stáročiami
Triors je malebná dedinka v oblasti Drôme v juhovýchodnom Francúzsku. Patrí k nej i kaštieľ zo 17. až 18. storočia, ktorý spolu s majetkami zaniknutého benediktínskeho opátstva darovala v roku 1980 ich majiteľka Josepha du Bouchage opátstvu vo Fontgombault. Benediktínsky život tu začal fungovať v roku 1984, pričom kláštor Panny Márie v Triors o desať rokov neskôr dosiahol postavenie opátstva. V Triors, rovnako ako v materskom kláštore Fontgombault, sa slávi výlučne tradičná liturgia.
Nedávno si komunita volila nového opáta a tak Dom Louis Blanc prijal 2. februára 2022 opátske požehnanie. Pozoruhodný je predovšetkým jeho vek, keďže má iba 35 rokov – ďalší z dôkazov potvrdzujúci vitalitu tradičných hnutí v Cirkvi. Prinášame vám rozhovor, ktorý s novým opátom viedol frankofónny katolícky denník La Nef.
Kláštor Panny Márie v Triors
La Nef: Mohli by ste nám najprv povedať o vašej životnej ceste a o dôvodoch, prečo ste prišli do Triors?
Dom Louis Blanc: Pán mi doprial narodiť sa v roku 1986 v kresťanskej rodine ako najstarší z mnohých súrodencov. Moji rodičia dbali na to, aby naše náboženstvo bolo zakorenené v láskyplnom vedomí, že žijeme v Božej prítomnosti. Ráno sme sa so školskými taškami na chrbte spoločne pomodlili krátku modlitbu a večer sme sa spoločne modlili ruženec.
Školskú dochádzku som absolvoval vo versaillskom regióne, v Saint-Jean de Béthune a potom v Saint-Dominique. Na strednej a prípravnej škole som pôsobil vo verejnom sektore, v kontakte so svetom neveriacich, šťastný a hrdý, že môžem svedčiť o radosti z toho, že som kresťan. Túžil som slúžiť svojej krajine ako námorný dôstojník a cesta bola pre mňa teda jasná. Prijatý, bez toho, aby som o tom vôbec sníval, na École Polytechnique, dostal som príležitosť ísť na misiu na lietadlovú loď v Ománskom zálive. Videl som veľa krásnych vecí na mori i v prístave, ale každodenná omša v mikroskopickej kaplnke pod letovou palubou a modlitby pri svätostánku ma vždy priťahovali najviac. „Nad hukot vodných prívalov, nad mohutné morské príboje mocnejší je Pán na výsostiach“ (Ž 92, 4).
Túžba po kňazstve sa vo mne zakorenila už v ranom veku, možno vďaka kontaktu s mojimi dvoma strýkami – mníchmi. Keď som mal asi pätnásť rokov, čítal som Regulu svätého Benedikta a žasol som nad dobrotou patriarchu, ktorý dáva jasné usmernenia, ale vždy upresňuje, že ich treba prispôsobiť schopnostiam každého človeka. Nadobudol som veľkú úctu k tomuto životu, v ktorom sa svätosť zabezpečuje vernosťou. Potom som sa nadchol pre Príbeh duše a zatúžil som nasledovať sväticu z Lisieux.
Cieľ však zostával nejasný a ani vyhliadka na manželstvo sa mi nezdala uzavretá. Prosil som Boha o znamenie a zároveň som skúmal. Kňaz mi navrhol, aby som navštívil dve opátstva, ale ja som sa nedal zlákať: tie dva názvy mi boli príliš známe! Chcel som skrytý, ignorovaný mníšsky život. Tak mi povedal o opátstve Notre-Dame de Triors a mne sa to zapáčilo, lebo som ho nepoznal! S opátom Dom Courauom som sa však už stretol na konferencii, ktorú v roku 2004 usporiadal pre vedúcich mládežníckeho hnutia Missio.
Po krátkom týždni v opátstve, kde som nevidel iné, ako dôslednosť pri mojom vzdelávaní, som sa vrátil k svojmu študentskému životu. Keď som sa dozvedel, že niekoľko mojich priateľov vstúpilo do služby Bohu, bolo to pre mňa posledným impulzom k pevnému rozhodnutiu, ktoré som prijal v katedrále v Chartres na turíčny pondelok. Nikdy som nespochybňoval toto predsavzatie, osobný záväzok k povolaniu. Veci sa neťahali: v októbri 2008 som podal výpoveď a vstúpil som do svojej komunity v Drôme.
Ste veľmi mladým opátom, ako žijete túto zodpovednosť?
V roku 2008 sa opát zotavoval z rakoviny, no napriek tomu dokázal loď riadiť s chuťou viac ako desať rokov. Vlani však vzhľadom na únavu odovzdal svoj úrad vo veku 78 rokov. Kláštor, ktorý založil, spravoval 37 rokov!
Počas posledných rokov svojho opátstva mi zveril funkciu priora a novicmajstra. Tú druhú funckiu som si veľmi vážil, je náročná, ale taká radostná: človek musí deň čo deň odovzdávať milované dedičstvo vítajúcim dušiam, najmä skrze svoj život a konať to v dobrej nálade.
A od 30. novembra 2021, teda už rok, som otcom tých, ktorí ma prijali za brata... Dnes je nás 43 mníchov. Určite sa cítim preťažený, ale som rád, že sa môžem zapojiť do zodpovednosti pred Cirkvou a Bohom. Zdedil som komunitu, ktorá je horlivá a jednotná vo svojej rozmanitosti, vďaka tomu, že sa od nej vždy žiadalo viac.
Emeritný pápež Benedikt XVI., dojatý mladým vekom nového opáta, bol tak láskavý a napísal mi list pri príležitosti môjho opátskeho požehnania 2. februára. Povedal mi najmä dôvod radostnej nádeje, ktorá vo mne musí žiť: „Samozrejme, nechcete presadzovať svoju vlastnú vôľu, chcete sa starať o to, aby komunita mníchov žila v súlade s tým, čo je stanovené v Regule svätého Benedikta, a aby tak zostala živou bunkou celej Cirkvi. Je dôležité, aby ste nesledovali osobný projekt, ale aby ste ako opát boli služobníkom jednoty, ktorá nachádza svoju mieru vo viere Cirkvi, a teda v konečnom dôsledku v Pánovi.“
Je jednoduchšie ísť po ceste vytýčenej stáročiami.
Ste pripútaný k vízii svätosti podľa Reguly svätého Benedikta: ako by ste zhrnuli tento prístup k svätosti pre vašich mníchov a ako sa týka aj laikov?
Svätý Benedikt mal charizmu konkretizovať evanjelium v bežnom živote mnícha. Chcel, aby jeho synovia „nedávali prednosť ničomu pred Kristovou láskou“, aby „hľadali“ a „báli sa Boha“ v neustálom vedomí jeho svätej prítomnosti. Našou dôstojnosťou, ako každého kresťana, je žiť nepretržite vnútri Svätého svätých, pretože Kristus nám otvoril cestu. Nasledujeme ho, všetci spolu, dovnútra za oponu, Ad interiora velaminis (Hebr 6, 19, moje motto), kde pre nás upevnil kotvu našej nádeje.
Svätý Benedikt chce, aby sme rástli pod Božím pohľadom. Dom Delatte dobre vysvetľuje tento rozkvet svätosti, keď ho prirovnáva k výmene dvoch pohľadov: „Naša nadprirodzená výchova je plodom dvojitého pohľadu: Božieho pohľadu na nás a nášho pohľadu na Boha. Keď sa Boží pohľad a náš pohľad stretnú, keď sa to predĺži a stane sa to zvykom, naša duša bude vlastniť ,bázeň pred Bohom‘. [...] , Oči dvíham k tebe, čo na nebesiach prebývaš.‘“¹
Aká je úloha kláštorných mníchov v materialistickom a utilitárnom svete, ako je ten náš?
Materialistická stránka sveta bola pre mňa silným motívom, aby som vstúpil do tieňa kláštora. Ale môj ústup ma necháva zodpovedným za mojich bratov a sestry v ľudstve. Aj my v kláštore pracujeme, ale s ohľadom na večné bohatstvo, pre seba i pre iných. Modlitba je totiž prvou službou, ktorú kresťan preukazuje Cirkvi.
Svätý Benedikt nás žiada, aby sme sa stali „cudzincami voči mravom sveta“. Kontakt so svetom je však nevyhnutný a mníchom kladie hlboké otázky... Mnohé sú drobné priateľské znamenia: „Dobré ráno, otče“, „Nech vás Boh žehná!“, „Vaša plodnosť, kňazi, spočíva v konaní dobra iným“, povedal mi raz jeden mladý moslim. Zasvätené osoby tak ukazujú na nebo. Musia podporovať pochod všetkých k tomuto cieľu.
Najhlbší a najistejší kontakt sa však nadväzuje prostredníctvom slávenia ofícia a svätej omše.
Ako mních, ako vidíte budúcnosť našich kedysi kresťanských krajín, ktoré sú dnes značne odkresťančené, dezorientované na jednej strane bezprecedentnou antropologickou dekonštrukciou (gender, wokeizmus a pod.) a na druhej strane nekontrolovanou imigráciou, ktorá je živnou pôdou pre islam?
Za organizovaným a postupným ničením prirodzených a kresťanských referenčných bodov vidím diabla, ktorý žiarli na našu podobnosť s Bohom: bytie, inteligencia, láska, sloboda, plodnosť a pokoj sú podobné intenzívnemu a pokojnému životu troch božských osôb v ich jedinečnom bytí. Diabol a jeho prisluhovači zúria. Viem však, že ľudskú prirodzenosť, ktorú stvoril Boh, nie je možné zmeniť, a preto zostávam presvedčený. Benedikt XVI. mi vo svojom liste naznačil úžasnú líniu konania: „V súčasnom zmätku je dôležité, aby sme neobhajovali len hocijakú teóriu, treba jednoducho žiť vo viere Cirkvi podľa tradície odovzdanej v jej Kréde a v pravidle svätého Benedikta. Takýto základný postoj dáva pohyblivosť v malých veciach a pevnosť v podstatných.“
Pokiaľ ide o islam, modlitba za obrátenie týchto všeobecne zapálených duší môže priniesť veľké ovocie pri zvrátení chýb obávanej diktatúry ateistického relativizmu.
Ako je riadená liturgia vo vašom kláštore vo vzťahu k dvom liturgickým formám a ako ste prijali motu proprio Traditionis custodes?
Vaša otázka sa dotýka citlivého miesta. Naše opátstvo žije radostne z praxe, ktorá pochádza z Fontgombault: rímskej liturgie, ako je zaznamenaná v starom misáli. V priebehu desaťročí boli vykonané niektoré úpravy ako odpoveď na potreby Cirkvi, ktoré vyjadril Rím, najmä v nádhernej koncilovej konštitúcii Sacrosanctum Concilium.
Keď som vstúpil do Triors, opäť som našiel atmosféru, ktorú som miloval v rodine: bezpodmienečnú lásku k Cirkvi a pápežovi, absolútnu úctu k jeho Magistériu a starostlivú liturgiu. Až po roku 2000 som si začal uvedomovať liturgické diskusie, teda v čase, keď sa Jánovi Pavlovi II. a po ňom Benediktovi XVI. podarilo obnoviť atmosféru pokoja. Moji priatelia žijú v oboch formách. Môj priateľ kňaz z komunity Emmanuel mi povedal, že sa v opátstvach naučil veľa o tom, ako dobre sláviť. Preto som v tejto téme nikdy nebol kategorický, súc si istý tým, že sa nachádzam v rieke života Cirkvi. Motu proprio z roku 2021 sa mi zdá byť predovšetkým reakciou Svätého Otca na konflikt medzi okrajovými karikatúrami dvoch strán.
„Nič nie je pre liturgiu škodlivejšie, ako neustály aktivizmus,“ povedal kardinál Ratzinger.² Preto vítam Traditionis custodes bez toho, aby som všetko revolučne menil, a veľmi oceňujem bohaté úvahy listu Desiderio desideravi.
Náš biskup mi pri viacerých príležitostiach vyjadril svoju úctu, pretože vnímal, že v liturgii hľadáme stretnutie s Kristom bez strnulosti a v hĺbke.
Mnohí „tradiční“ nepochopili dôvody tohto veľmi pevného textu a nespoznali sa v tých, ktorých pápež František označil za odmietačov Druhého vatikánskeho koncilu a pokoncilovej omše: Čo by ste povedali týmto znepokojeným kresťanom a ako vidíte budúcnosť?
Liturgia je tu pre Božiu slávu a našu svätosť. Je nám daná skrze Cirkev. Pre Cirkev je dôležité, dnes, keď niektorí ľudia stále vnímajú koncil ako zlom – forma je nová, áno, ale nie podstata, aby mala niektoré silné znaky kontinuity. Kardinál Ratzinger v roku 2001 povedal: „Aby sa zdôraznilo, že neexistuje žiadna zásadná trhlina, že existuje kontinuita a identita Cirkvi, zdá sa mi nevyhnutné zachovať možnosť sláviť podľa starého misála ako znak trvalej identity Cirkvi“³. Táto živá prax starého misála v jeho bohatej jednoduchosti je v súlade aj s naším mníšskym rytmom.
Čo sa týka budúcnosti, vidím jednu dôležitú vec: karikaturistom všetkých čias vždy došla para. Budúcnosť patrí tým, ktorí si vážia svojich bratov s inou citlivosťou. Myslím najmä na spoločenstvo, ktoré dnes spája opátov kongregácie Solesmes. S veľkou dávkou trpezlivosti a v atmosfére prijatia sa charizma Doma Guérangera, ktorý svojho času vedel, ako dosiahnuť jednotu vo Francúzsku okolo Rímskeho misála, mohla teraz prejaviť v jeho synoch, ktorí by všetci spoločne rozhodujúcim spôsobom prispeli k pokroku smerom k jednote.
Pápež František niekedy koná autoritársky, ako napríklad v liturgickej otázke, alebo naopak toleruje znepokojujúce skutočnosti, ako napríklad nemecká synodálna cesta, alebo zostáva v dôležitých otázkach dosť nejasný, ako napríklad sväté prijímanie pre znovu zosobášených rozvedených v Amoris laetitia: ako možno v takomto kontexte pokojne žiť svoju vieru?
V prvom rade musíte nechať nepokoj bokom, ten nie je pre Božie deti. A potom je potrebné udržiavať spoločenstvo s Rímom s nevyhnutným súhlasom s dokumentmi, ktoré z neho vychádzajú, podľa stupňa ich autority. Jedným z kritérií tejto autority je ich súlad s tým, čo Cirkev vždy učila. Ak zistíme nezrovnalosť, uvažujme, poraďme sa a modlime sa v duchu ticha.
Témy o nemorálnostiach zaberajú na verejnosti príliš veľa priestoru. Svätý Pavol naopak hovorí, že sú to „veci, o ktorých sa medzi vami už nemá hovoriť“ (Ef 5, 3).
Kristus nikdy neopúšťa svoju Cirkev. Ani Duch Svätý. Pod ich pôsobením a v prítomnosti Panny Márie máme istotu, že sa dostaneme do Otcovho lona. Veľmi pekne vám ďakujem.
Dom Paul Delatte, Commentaire de la Règle de saint Benoît, Solesmes, 1913, s. 119 – 120, cituje Ž 122, 1
Kardinál Joseph Ratzinger, L’esprit de la liturgie, Ad Solem, 2001, s. 70
Kardinál Joseph Ratzinger, Záver liturgických dní vo Fontgombault v roku 2001