Môže Tradícia rozdeľovať?
Prinášame vám úryvok z rozhovoru, ktorý viedol portál Veci verejné s otcom Ľubomírom Urbančokom, kaplánom Spolku latinskej omše. Otec Ľubomír v odpovedi vecne vysvetľuje, prečo Tradícia, a teda ani tradičná omša, nikdy nemôže byť príčinou rozdelenia.
© Edward Pentin, Missa Solemnis na oltári katedry svätého Petra v svätopeterskej bazilike 30. októbra 2021
Ako rímskokatolícky kňaz slúžite svätú liturgiu v tzv. tridentskom obrade. Nenarušuje sa týmto spôsobom jednota katolíckej cirkvi?
Benedikt XVI. pred niekoľkými dňami napísal list novému opátovi opátstva Triors v južnom Francúzsku. Chcel ho povzbudiť, pretože ho oslovil jeho mladý vek – má len 35 rokov. Kľúčová myšlienka jeho listu je vytrvať vo vernosti Tradícii uprostred pokojne žitého každodenného života kláštora. Dnešný nestály človek hľadá stabilitu, ktorú mu jednak dáva kláštorné prostredie, ale aj ono potrebuje skúsenosti, ktoré sa trpezlivo odovzdávajú z generácie na generáciu. Toto je v podstate aj dôvod, prečo som považoval za kľúčové založenie Spolku latinskej omše na Slovensku, ktorý som s ďalšími laikmi založil minulý rok. „Vtelenie, ktorého strážcami, interpretmi i konateľmi boli členovia hierarchie zjednotení s Apoštolským stolcom v Ríme, jeho veľkým rituálom bola omša, ktorej neustále slávené tajomstvá vyjavovali zástupom veriacich skutočnú prítomnosť Spasiteľa, ich Boha. Táto spoločná viera a skutočnosť vytvárali spoločnú dušu v celej spoločnosti. Európa, hoci v nej nachádzame už od pradávna mnohé rozdiely, jazyky i rozličné zvyky, ostáva vo svojej podstate zjednotená“ (Hilaire Belloc, Richelieu, s. 8). Tradičná alebo, ako ste ju nazvali, tridentská liturgia, čo je v podstate nesprávny názov, pretože ona má svoje korene minimálne v časoch pontifikátu svätého Gregora Veľkého, je koncentrátom skúseností Cirkvi počas jej 1500 ročných dejín. Naši predkovia postupným prehlbovaním a úpravami dosiahli takú formu liturgie, ktorá na jednej strane uctieva dokonale Boha – najlepším možným spôsobom v rámci našich obmedzených skúseností, a zároveň najlepšie berie ohľad na formu bytia ľudskej osoby a všetky jej slabosti. Je to práve liturgia všetkých velikánov, ktorých obdivujeme a ktorých nám aj Cirkev dáva prostredníctvom svätorečení za vzor. Svet nám ukázal, že revolúcia v roku 1968 proti rozličným formám, vytvoreným rôznymi tradíciami a formami života a spoločenského nažívania, ktoré sú vyjadrením múdrosti našich predkov, sa nemôže vydariť. O čo viac to platí pre našu vieru, pri ktorej je vernosť Tradícií otázkou vernosti našej viere? A ak sú tieto tradície potrebné vo svetskom rozmere, o čo viac v duchovnom? Milosť stavia na prirodzenosti, ako zdôrazňuje svätý Tomáš Akvinský. Svet nám ukázal, že túžba po väčšej slobode a šťastí nevedie skrze popretie minulosti, práve naopak. Alebo je dnešný človek azda slobodnejší a šťastnejší než pred 68. rokom? Toto je zároveň aj základná myšlienková niť myslenia Benedikta XVI. Ako to zdôraznil prednedávnom tu v Ríme George Weigel, keď prezentoval novú knihu o Druhom vatikánskom koncile, náuka Benedikta XVI. o liturgii a teda predovšetkým Summorum Pontificum (dokument ktorým sprístupnil predkoncilovú liturgiu) sú autentickou interpretáciou Druhého vatikánskeho koncilu ohľadom liturgie. Kto vhodnejší, ako priamy účastník koncilu, mohol interpretovať jeho náuku? Sú názory, podľa ktorých túto liturgiu sprístupnil len s ohľadom na spoločenstvo arcibiskupa Lefebvra. Avšak každý, kto si jeho vyjadrenia a diela preštudoval vie, že ide o ideologické klamstvo. S tými, ktorí klamú – teda vedome hovoria nepravdu – nie je však možné viesť dialóg. Z tohto vyplýva aj odpoveď na Vašu otázku. Pravda, a teda nič tradičné, nemôže byť príčinou rozdelenia. Ak si budeme prehlbovať naše poznanie a vzťah s touto liturgiou, zistíme, že je hlbokou cestou viery, cestou k Bohu. A nič, čo nás zjednocuje, nemôže rozdeľovať, to je protirečenie prijateľné len pre dnešných mysliteľov, ktoré však nemá priestor v „sensus comunis“.