Novokňazi a povolenie slúžiť tradičnú latinskú omšu
Každú jar sa Cirkev teší nielen z víťazstva Veľkej noci a slávy Panny Márie v mesiaci máj, ale aj z vysviacky nových kňazov na celom svete.
Tento rok sa však na striebornom oblaku objavil čierny lem. Vstupujeme do prvého obdobia ordinácií po Františkovom motu proprio Traditionis Custodes a mnohí ordinandi, ako aj ich spolubratia v nižších ročníkoch, trpia úzkosťou a trápením. Do seminára vstúpili počas pax Benedictina, liturgického pokoja Benedikta XVI, keď sa mohli pokojne tešiť na to, že sa naučia plnosť vlastného rímskeho obradu, siahajúc do pokladnice milosti Cirkvi v prospech celého mystického tela, vrátane seba. Nečakané ukončenie tohto pokoja, podčiarknuté drakonickými prísnymi opatreniami Kongregácie pre Boží kult, akoby spochybňovalo, či vôbec niekedy budú môcť využívať to, čo je „posvätné a veľké“ pre všetky generácie. Ponuré, ale nie nereálne očakávanie je, že len málo kandidátov, pre ktorých sa žiada od Kongregácie schválenie na slúženie starej omše, ho dostane alebo nedostane vôbec.
Našťastie existuje nádej a dostatok priestoru na manévrovanie. V tomto článku zhrniem spôsoby, ktorými Responsa ad Dubia (RAD) porušuje práva a povinnosti biskupov; prečo biskupi môžu a mali by upustiť od niektorých ustanovení TC, vrátane neslávne známeho hľadania autorizácie v Ríme; a oblasti tradičného liturgického života, ktorých sa TC a RAD v skutočnosti nedotýkajú. Dobrou správou je, že každý novovysvätený kňaz má prirodzené právo hovoriť usus antiquior aspoň ako súkromnú omšu a že nikto, ani jeho miestny ordinár, mu nemôže legitímne brániť v používaní Rituálu alebo Breviára.
Všeobecné problémy v RAD týkajúce sa biskupského rozlišovania
Rešpektovaný kánonický právnik otec Gerald Murray spochybňuje celé zdôvodnenie ponúkané v RAD pre potrebu získania „oprávnenia“ (licentia) od Kongregácie pre novokňaza, aby mohol hovoriť usus antiquior, pričom naznačuje, že toto zdôvodnenie je nesúvislé, a preto je nepoužiteľné.
Podľa RAD ordinár, aby mohol získať povolenie, musí súhlasiť s tým, že existuje len jedna forma rímskeho obradu, a to Novus Ordo. Ak je to však pravda, potom by Kongregácie pre Boží kult nemala čo regulovať to, čo nie je (podľa ich vlastného stanoviska) formou rímskeho obradu! Na druhej strane, ak zostáva formou rímskeho obradu (ako to vyplýva z jeho trvalého používania), miestny biskup má väčšie znalosti o vlastnom klére a potrebách svojej diecézy. Ako hovorí otec Murray:
„Okrem veľmi zriedkavého prípadu nemá Kongregácie pre Boží kult o novokňazovi žiadne nezávislé informácie. Diecézny biskup, ktorý žiada [alebo by žiadal] o povolenie pre novokňaza sláviť tradičnú latinskú omšu, ho už uznal za vhodného. Odmietanie jeho úsudku vo veci, v ktorej má o kňazovi najúplnejšie informácie, je neoprávneným zasahovaním do jeho úlohy moderátora liturgického života v jeho diecéze.“
V nadväznosti na túto líniu Ed Condon v analýze na portáli The Pillar uvádza:
„Kľúčovým bodom ekleziológie koncilu bolo opätovné zdôraznenie úlohy diecézneho biskupa ako nástupcu apoštolov a ako pastiera a správcu svojej cirkvi. Jednou z často opakovaných fráz koncilu bolo, že biskupi sú ,vikármi Krista, nie pápeža‘... ,Na základe tejto moci,‘ povedal koncil,
,majú biskupi posvätné právo a povinnosť pred Pánom vydávať zákony pre svojich poddaných, vynášať nad nimi rozsudky a riadiť všetko, čo sa týka usporiadania bohoslužieb a apoštolátu.‘ Hoci sa moc diecézneho biskupa vykonáva spolu s pápežom – a pod jeho autoritou –, predstava, že miestni biskupi najlepšie rozumejú pastoračným a praktickým potrebám miestnych veriacich, bola charakteristickou črtou tzv. ducha koncilu.
Rímske sobotňajšie odpovede [RAD] sa však od tohto princípu niekoľkokrát nápadne odchyľujú.... Azda najpozoruhodnejším je výslovné očakávanie, že biskupi dostanú povolenie od Rocha oddelenia predtým, ako môžu povoliť každému kňazovi vysvätenému po promulgácii Traditionis custodes sláviť staršiu liturgiu. Všeobecnou zásadou pastoračného riadenia je, že práve diecézni biskupi najlepšie poznajú svojich duchovných – ako duchovní otcovia – a môžu najlepšie posúdiť ich duchovné potreby i ich individuálnu vhodnosť pre rôzne druhy služby. Niektorí biskupi môžu novú požiadavku chápať ako zásah nielen do riadenia svojich miestnych cirkví, ale aj do svojho otcovského vzťahu k vlastným duchovným...
Na úrovni všeobecných zásad je zarážajúce, že sa rímsky rezort pokúša vydať smernicu, ktorá by každému biskupovi na svete určovala, čo sa považuje za legitímnu pastoračnú potrebu v jeho vlastnom stáde. A niektorí biskupi už pre The Pillar povedali, že by to zrejme podkopávalo základné princípy pastoračnej blízkosti a biskupského rozlišovania, ktoré boli také kľúčové pre Druhý vatikánsky koncil... Dokonca aj biskupi, ktorí buď nemajú záujem, alebo dokonca reflexívne nesympatizujú s mimoriadnou formou, môžu pociťovať odpor voči tomu, že im niekto hovorí, čo je alebo nie je legitímna pastoračná potreba medzi ich vlastným stádom. Niektorí možno majú v úmysle pripomenúť arcibiskupovi Rochovi, že sú v duchu Druhého vatikánskeho koncilu pastiermi svojich stád, a nie manažérmi jeho miestnych filiálok.“
Okrem toho KPBK hrala so svetovým episkopátom hru na škrupiny, keď nahradila požadovanú licenciu „konzultáciou“, ktorá bola prítomná v pôvodnom texte TC promulgovanom 16. júla 2021. Už tento manéver diskvalifikuje danú požiadavku, pretože, ako upozorňuje otec Murray, „podstatná zmena jazyka... je v skutočnosti zmenou zákona“; toto prepašovanie novej požiadavky bez „výrazného oznámenia tejto zmeny“ „je neobvyklým spôsobom úpravy právnych povinností“ a nemôže nadobudnúť účinnosť bez osobitného pápežského schválenia, ktoré nemá. Je preto výsostne rozumné a vhodné, aby biskupi ignorovali požiadavku RAD, že musia získať povolenie pre svojich novokňazov používať predkoncilový Missale Romanum; ba dokonca môžu ignorovať aj nepodloženú požiadavku konzultovať s Vatikánom z dôvodov, ktoré sa teraz vysvetlia.
Osobitné úvahy týkajúce sa kánonického práva
V tom istom rozhovore sa Diane Montagna pýta otca Murraya nasledujúcu otázku:
„Môže inštrukcia vydaná prefektom vatikánskeho dikastéria obmedziť alebo zrušiť výsady biskupov a kňazov ustanovené Kódexom kánonického práva alebo Druhým vatikánskym koncilom, napr. právomoc biskupa dišpenzovať od zákona (kán. 87 § 1)?“
Jeho odpoveď:
„Ustanovenia kánonu 87 § 1, ktoré dovoľujú diecéznemu biskupovi z dôvodov ,duchovného dobra‘ ,dišpenzovať od disciplinárnych zákonov tak univerzálnych, ako aj partikulárnych, ktoré pre jeho územie alebo pre jeho podriadených vyniesla najvyššia cirkevná autorita,‘ zostávajú v platnosti, ak pápež výslovne nevyhradí takúto dišpenzáciu sebe alebo inej autorite. Žiadna takáto výhrada nie je uvedená v TC ani v Responzóriách... Kán. 87 § 1 udeľuje diecéznym biskupom právomoc dišpenzovať od disciplinárnych zákonov, keď usúdi, že je to vhodné pre ,duchovné dobro‘ jeho stáda. Všeobecný zákon Cirkvi udeľuje túto právomoc, ktorú môže odňať len rímsky biskup, keď je ním ,dišpenz osobitne vyhradený Apoštolskému stolcu alebo inej autorite‘… Neurobil tak ani v TC, ani v Responzóriách... Nie je potrebné, aby [biskup] žiadal od Kongregácie pre Boží kult to, čo už má na základe univerzálneho práva Cirkvi.“
Poznámky ku kanonickému právu Latin Mass Society of England & Wales (Spolok latinskej Omše Anglicka a Walesu) ohľadom RAD podporujú rovnaký výklad:
„Opäť, právomoc biskupov dišpenzovať od práva stanoveného v kánone 87.1 je len právnym vyjadrením zásady, ktorú vyložil Druhý vatikánsky koncil v dokumente Christus Dominus 8. Úloha biskupa a jeho vykonávanie pastoračného úsudku je zdôraznená v TC čl. 2.“
Partikulárne ustanovenia RAD sú dišpenzovateľné podľa znenia kánonu 87, ktorý nestanovuje obmedzenia „disciplinárnych zákonov tak univerzálnych, ako aj partikulárnych, ktoré… vyniesla najvyššia cirkevná autorita,“ od ktorých môže miestny ordinár upustiť z dôvodov „duchovného dobra“. V súlade s tým sa viacerí biskupi odvolali na kánon 87, aby udelili širokú škálu dišpenzov, vrátane biskupa Thomasa Paprockiho zo Springfieldu (tu), biskupa Glena Johna Provosta z Lake Charles (tu) a arcibiskupa Alexandra Sampla z Portlandu (tu).
Navyše v súlade s kánonom 18 „zákony, ktoré stanovujú tresty alebo zužujú slobodné vykonávanie práv, alebo obsahujú výnimku zo zákona, podliehajú striktnému výkladu“ a vzhľadom na skutočnosť, že ani TC, ani RAD nespomínajú súkromné omše, z toho vyplýva, že takéto omše zostávajú legitímne pre každého kňaza latinskej Cirkvi. Jediné povolenie, ktoré by musel dať miestny ordinár, sa týka verejných omší, ktoré svojou povahou patria do jeho pastoračnej pôsobnosti.
Nota bene. Otec Murray argumentuje „ťažším prípadom“, pretože vychádza z predpokladu, že RAD majú právnu záväznosť, a napriek tomu stále tvrdí, že nezaväzujú biskupa získať povolenie. Iní cirkevní právnici však nie sú presvedčení, že RAD majú takúto záväznú právnu silu. Otec Pius Collins, O. Praem., vicekancelár diecézy Brentwood a advokát na Brentwoodskom diecéznom tribunáli, uverejnil v 201. čísle Canon Law Society of Great Britain and Ireland Newsletter článok (s. 52 – 53), v ktorom tvrdí:
„V osobitnej odpovedi [v roku 1997] KBKDS [Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí] uviedla: ,Aj keď navrhované riešenia nemajú zákonodarnú moc, majú oficiálny charakter, pretože v skutočnosti vyjadrujú učenie a prax tejto Kongregácie.‘ Napriek zjavnému rozporu vydanému bez akéhokoľvek vysvetlenia je z neskoršieho vyhlásenia KBKDS a z univerzálneho práva jasné, že responzóriá nie sú ani legislatívou, ani autentickým výkladom práva. Pokiaľ Svätý Otec nedelegoval na Kongregáciu zákonodarnú moc alebo pokiaľ príslušný dokument nebol publikovaný in forma specifica, pričom táto skutočnosť musí byť uvedená v samotnom dokumente, KBKDS nemôže vykonávať žiadny druh zákonodarnej moci.
Nič nenasvedčuje tomu, že responsa ad dubia na Traditionis custodes boli poskytnuté in forma specifica; boli uverejnené na vatikánskej webovej stránke, kde sa len uvádza, že Svätý Otec „bol informovaný o odpovediach a dal súhlas s ich uverejnením“. Ďalej sa nikde nespomína (podľa vedomostí autora), že by Svätý Otec Kongregácii delegoval zákonodarnú moc. Aby išlo o všeobecne záväzný akt výkonnej moci, akým je všeobecný vykonávací dekrét, promulgácia by sa musela riadiť normami kán. 8 a 31 § 2, a hoci príslušný zväzok Acta Apostolica Sedis ešte nebol publikovaný, responzóriá v ňom v minulosti neboli publikované. Preto ani tieto responzóriá nespĺňajú kritériá všeobecne záväzných aktov výkonnej moci. Zdá sa teda, že responzóriá sú len publikovanými súkromnými odpoveďami, odpoveďami, ktoré zaväzujú len tých, ktorí predložili pôvodné dubia (kán. 16 § 3); aj v týchto prípadoch zaväzujú týchto adresátov len do tej miery, do akej sú samotné odpovede v súlade s univerzálnym právom (porov. kán. 33 § 1).
Zdá sa, že responzóriá majú oficiálny charakter, hoci je nejasné, čo to znamená, a jasne vyjadrujú zmýšľanie a prax Kongregácie, ale je jasné, že nie sú všeobecne záväzné. V komentári ku kán. 16 § 3 Otaduy píše: ,Výklad urobený rozsudkom, dekrétom alebo reskriptom je pre strany záväzný a všeobecný význam má len prípadne, prostredníctvom jurisprudencie a praxe Rímskej kúrie.‘“
Vzhľadom na právne ťažkosti a dokonca rozpory, na ktoré mnohí autori poukázali v TC a RAD, sa zdá, že do hry vstupuje kánon 14: „Zákony, aj zneplatňujúce aj zneschopňujúce, v pochybnosti o práve nezaväzujú“.
Úvahy špecifické pre niektoré ordinandi
Diecézni alebo „svetskí“ kňazi by za normálnych okolností používali Missale Romanum, ako ho ustanovili pápeži pre Rímsku diecézu a ďalšie diecézy.
Na druhej strane kňazi, ktorí sú vysvätení ako členovia rehoľných rádov, môžu patriť k rádom, ktoré majú vlastné vydania Missale Romanum, ako napríklad benediktínsky Missale Romano-Monasticum a františkánsky Missale Romano-Seraphicum (Niektoré rády majú, samozrejme, svoje vlastné „ríty“, ako napríklad tzv. dominikánsky rítus). Z prísne kánonického hľadiska tieto knihy nie sú zameniteľné s Missale Romanum v jeho editio typica z roku 1962. Jurisprudencia, ktorá sa vyvinula okolo Summorum Pontificum, mala tendenciu poskytnúť širokú voľnosť obnovenému používaniu týchto vlastných liturgických kníh pre rehoľné spoločenstvá, ktoré chceli mať úžitok z vlastného bohatého dedičstva.
Ako príklad možno uviesť posledný vlastný misál františkánskeho rádu Missale Romano-Seraphicum vydaný v roku 1954. Keďže TC aj RAD výslovne spomínajú iba editio typica Missale Romanum z roku 1962, je jasné, že – opäť podľa kánonu 18 o reštriktívnych zákonoch, ktoré si vyžadujú čo najprísnejší výklad – tento františkánsky misál v žiadnom prípade nie je zahrnutý do obmedzení a požiadaviek, ktoré boli uložené kňazom, ktorí chcú sláviť s použitím editio typica Missale Romanum z roku 1962. To isté platí a fortiori aj pre dominikánsky rítus.
K tomuto bodu sa viaže ďalší problém s TC (a zodpovedajúci problém s RAD), ktorý nastolil otec Gerald Murray, týkajúci sa zachovania platnosti mnohých aspektov Summorum Pontificum:
„TC sa nezmieňuje o Rímskom rituáli, Rímskom pontifikáli, ani o Rímskom breviári (o ktorého používaní Responzóriá tiež nehovoria), ktoré sa používali v roku 1962. TC jednoducho spomína vydanie Rímskeho misála z roku 1962. [Píše sa v ňom:] ,Predchádzajúce normy, inštrukcie, povolenia a zvyklosti, ktoré nie sú v súlade s ustanoveniami tohto motu proprio, sa rušia‘ [zvýraznenie pridané].
Dovolím si tvrdiť, že keďže TC neobsahuje žiadne ustanovenie, ktorým by sa zrušilo povolenie uvedené v článku 9 § 1 SP na slávenie sviatostí krstu, birmovania, pokánia, manželstva a pomazania chorých, toto povolenie je po promulgácii TC stále kanonicky platné. Podobne TC nezrušil článok 9 § 3 SP, ktorý hovorí: ,Klerici ustanovení „in sacris“ smú používať Rímsky breviár vyhlásený bl. Jánom XXIII. roku 1962.‘
TC nezrušil SP ako celok, ale len tie ustanovenia SP, „ktoré nie sú v súlade s ustanoveniami“ TC. Nové obmedzenia používania Rímskeho rituálu a zákaz používania Rímskeho pontifikálu, ktoré sa nachádzajú v Responzóriách, sa v texte TC nenachádzajú a sú v rozpore s nezrušenými ustanoveniami článku 9 SP. To, čo TC neuvádza, nie je zjavne upravené v TC. Responzóriá ponúkajú autoritatívne pokyny o ustanoveniach, ktoré sa nenachádzajú v dokumente, ktorý objasňuje, a tým prekračujú rámec toho, čo je kanonicky možné. Existuje teda opodstatnená pochybnosť, že tieto ustanovenia majú kanonickú platnosť. V každom prípade by som tvrdil, že nezrušené ustanovenia SP 9 zostávajú v platnosti, keďže pápežské Motu proprio má prednosť pred inštrukciou, akou sú Responzóriá KBKDS, dokonca aj s ich pápežskou aprobáciou.“
Vzhľadom na to, čo uvádza otec Murray, je zrejmé, že používanie iných misálov ako Missale Romanum z roku 1962 jednoducho nie je zahrnuté v TC ani v RAD a že aplikácia Inštrukcie Universae Ecclesiae z roku 2011, č. 34 – „členom rehoľných rádov je dovolené používať ich vlastné liturgické knihy platné v roku 1962“ (zvýraznenie doplnené) – si zachováva svoju plnú platnosť. Františkán teda môže slobodne používať Missale Romano-Seraphicum z roku 1954, čo bola riadna liturgická kniha pre omšu platná u františkánov v roku 1962.
Zhrnutie
Z viacerých hľadísk je teda pre biskupa nielen možné, ale aj žiadúce a jednoduché, udeliť novokňazovi povolenie slúžiť usus antiquior bez akejkoľvek účasti rímskych orgánov.
V prvom rade existujú vážne pochybnosti, vyjadrené mnohými cirkevnými právnikmi, o zlučiteľnosti TC a RAD s autoritatívnejším učením posledného koncilu a ustanoveniami kánonického práva, ktoré z tohto učenia vychádzajú, najmä pokiaľ ide o práva a povinnosti biskupov voči im zverenému kléru a veriacim. Okrem toho existujú početné ťažkosti pri výklade a aplikovateľnosti RAD, ktoré spôsobujú, že nemajú záväznú platnosť (kán. 14) – ak vôbec nejakú majú (porov. vyššie uvedené stanovisko Collinsa).
V širšom zmysle je konečným rámcom cirkevného práva spása duší, s ktorou je duchovná výživa, ktorú duše dostávajú z liturgickej tradície, úzko prepojená. Práve ako právny princíp salus animarum kladie hranice uplatňovaniu iných zákonov, nakoľko tieto podliehajú obozretnému posúdeniu a určeniu; žiadny zákon ho nemôže prekonať. Latin Mass Society of England and Wales teda upozorňuje na rámec, do ktorého treba RAD zasadiť:
„Cieľ cirkevného zákonodarstva je dobro duší: záverečné slová Kódexu kánonického práva nám to skutočne hovoria: ,Kán. 1752: ...pričom treba zachovať kánonickú miernosť a mať pred očami spásu duší, ktorá musí byť v Cirkvi vždy.‘ Autorita Svätej stolice a biskupov a kňazov je daná nie pre ich vlastné dobro, ale pre dobro duší... Všetky tieto výroky nám pripomínajú, že práve v kontexte dobra duší treba interpretovať a aplikovať právne ustanovenia Cirkvi.
V rámci cirkevnej tradície aplikovať predpis takým spôsobom, ktorý zjavne škodí dobru duší, nie je len pastoračným alebo praktickým problémom, ale aj nesprávnym vyhodnotením jeho právnej sily... Toto je teda rozhodujúca úvaha pri uplatňovaní apoštolského listu podľa mensy zákonodarcu. Biskupi majú urobiť opatrenia a udeliť, resp. neudeliť povolenie podľa toho, či sa domnievajú, že to prinesie duchovný úžitok veriacim pripútaným k staršej omši a kňazom, ktorí ju chcú sláviť.“
V odpovedi na otázku o salus animarum otec Murray poznamenáva:
„Spása duší sa správne podporuje vtedy, keď Cirkev poskytuje veriacim duchovnú potravu a inšpiráciu, pričom čerpá z duchovných pokladov, ktoré Cirkev chránila a podporovala počas svojej púte na zemi. Pápeži Ján Pavol II. a Benedikt XVI. vypočuli prosby mnohých veriacich katolíkov, aby im bola umožnená sloboda uctievania podľa odvekých obradov Cirkvi používaných až do promulgovania reformovaných obradov po Druhom vatikánskom koncile. Plody tejto veľkorysosti sú zjavné v zbožnosti a apoštolskom duchu tých rastúcich počtov katolíkov, ktorí sa zúčastňujú na TLO.“
Keďže biskup je zodpovedný za pastoračné rozlišovanie duchovného blaha svojich veriacich a kléru, má právomoc dišpenzovať od partikulárnych alebo univerzálnych zákonov, ktoré sú prekážkou tohto dobra (kán. 87).
V každom prípade, keďže ide o dokumenty, ktoré obmedzujú výkon práv, TC a RAD sa musia vykladať prísne podľa ich litery (kán. 18). Keďže RAD nemôže vydávať zákony nad rámec toho, čo stanovuje TC, a TC výslovne ruší len niektoré ustanovenia Summorum Pontificum, ostatné, ktoré nie sú zrušené, zostávajú v platnosti.
Keďže TC a RAD spomínajú iba editio typica Missale Romanum z roku 1962, vlastné misály rehoľných rádov sú rozhodne vylúčené z právneho rozsahu a pravdepodobne by sa to týkalo aj vydaní Missale Romanum spred roku 1962 (editio typica z roku 1920 a rôzne edície post typicam, ktoré nasledovali, až do roku 1955), ktoré v poslednom desaťročí zažili skutočnú renesanciu pod blahodarným vplyvom Summorum Pontificum, keďže rastie povedomie, že princíp „posvätného a veľkého“ poukazuje na vyšší a univerzálnejší zákon ako právny pozitivizmus pápežského fiat.
A napokon, čo je pre nových kňazov a seminaristov najdôležitejšie, v TC ani v RAD sa nespomínajú omše, ktoré nie sú verejne naplánované (tzv. „súkromné omše“). To, že žiadny biskup na svete nemá právomoc zakázať súkromnú omšu v rámci usus antiquior, sa tvrdí v článku a v krátkej knihe, o ktorej bezplatný výtlačok môžu požiadať kňazi a seminaristi [pozn. prekl.: kniha True Obedience In The Church od Petra Kwasniewskeho – bezplatne dostupná iba pre kňazov a seminaristov v USA].
Vzhľadom na všetko, čo sme videli, najlepšou stratégiou pre nového kňaza – ak nevie o tom, že by jeho biskup podporoval TLO – je jednoducho súkromne slúžiť starú omšu, recitovať starý breviár a používať Rituál bez toho, aby o tom vôbec diskutoval so svojím biskupom. V tejto chvíli čakáme na čas, keď neheroickú generáciu, ktorá dospela v 70. rokoch, vystriedajú realistickejší (a teda tradičnejší) preláti. Budúci pápež zvráti TC a RAD tak isto, ako politika Pavla VI. ustúpila indultu Jána Pavla II. a motu proprio Benedikta XVI. Iracionalita, nespravodlivosť a pohŕdanie Tradíciou nemajú prostriedky na to, aby vydržali.
Náš Pán Ježiš Kristus, Večný veľkňaz, a svätá matka Cirkev, jeho nepoškvrnená nevesta, sa tešia zo všetkých svojich kňazov, ktorí vstupujú bránami svätenia do celoživotnej obetavej služby oltáru a ľudu. Je dôvodom na osobitnú radosť vedieť, že napriek pokusom o ideologické čistky zostane veľká rímska liturgická tradícia, živiteľka stáročí kňazov, prístupná všetkým, ktorí chápu svoje cirkevné práva a ešte viac nezrušiteľné nároky svätej Tradície.
— Dr Peter Kwasniewski
