Prečo by sa mali Turíce sláviť celý týždeň
Introit v tradičnej svätej omši na Svätodušný štvrtok prakticky exploduje radosťou a ukazuje, s akou vrúcnosťou Cirkev prijíma najvyšší dar Ducha Svätého: „Prijmite najsladší dar, ktorý bude vašou slávou, aleluja; vzdávajte vďaky Bohu, aleluja, ktorý vás povolal do nebeského kráľovstva, aleluja, aleluja, aleluja, aleluja. V. Pozoruj, ľud môj, môj zákon, nakloň svoje ucho k slovám mojich úst.“ Je príhodné, že keď kňaz alebo schóla opakuje túto antifónu, na záver desaťkrát vysloví alebo zaspieva slovo „aleluja“, čím poukáže na počet prikázaní na dvoch tabuliach prinesených zo svätého vrchu.
Žalmový verš („Pozoruj, ľud môj, môj zákon“) pripomína, že pôvodným zmyslom tohto sviatku bolo s vďačnosťou si pripomenúť udelenie Zákona, ktorý sa v Kristovej dobre stáva Zákonom vpísaným do živých tabúľ našich sŕdc - inými slovami, podstatou kresťanského života a jeho zmyslom. V „sieti tajomstiev“ sa zoslanie Ducha Svätého na Turíce bez problémov kladie na jednu rovinu so sviatkom Narodenia Spasiteľa, ktorý slávime 25. decembra, a dokonca aj s pamiatkou jeho umučenia na Veľký piatok. Spasiteľovo narodenie a smrť by nám totiž neboli k nijakému úžitku, keby na nás nebol vylial Ducha adoptívneho synovstva, ktorý nás vedie skrze Kristovu smrť k znovuzrodeniu v ňom. Niet divu, že Cirkev volá v prefácii na Zelený štvrtok, ktorá sa používa každý deň oktávy od Turíčnej nedele až po nedeľu Najsvätejšej Trojice:
Je naozaj dôstojné a spravodlivé, správne a prospešné pre spásu, aby sme ti vždy a všade vzdávali vďaky, Pane, svätý Otče, všemohúci a večný Bože, skrze Krista, nášho Pána. Ktorý vystupujúc ponad všetky nebesia zasadol po Tvojej pravici, v tento deň zoslal Ducha Svätého, ako sľúbil, na adoptívne deti. Preto sa celý svet raduje nesmiernou radosťou; nebeské zástupy a tiež anjelské mocnosti sa pripájajú k chválospevu na tvoju slávu a bez prestania volajú: „Sanctus ...“
Celý svet sa raduje veľkou radosťou! Možno, že kresťanský svet by tak robil, no v temnejších časoch, akými sú tie naše, by sme mohli očakávať, že Cirkev sa bude radovať nesmiernou radosťou prinajmenšom počas rovnakého obdobia ôsmich dní, aké venuje Vianociam a Veľkej noci, a že po tejto oktáve bude nasledovať mnoho týždňov vyhrievania sa vo svetle tohto tajomstva. Tak ako máme vianočné a veľkonočné sviatky, tak by analogicky mali existovať aj „turíčne sviatky“. Iste, tradičný kalendár robil presne toto: po Trojičnej nedeli je každá nedeľa označená ako „nedeľa po Zoslaní Ducha Svätého“, čím sa celý čas ocitol pod krídlami holubice.
Čo je to „oktáva“? Je to obdobie ôsmych dní, v ktorom Cirkev, ktorá sa neuspokojí s tým, že si pripomenie nejaké veľké tajomstvo len v jeden deň, predlžuje svoje radostné slávenie na obdobie celého týždňa s vrcholom spomienky v ôsmy deň či deň oktávy. Takto prebiehajúci týždeň, týždeň stvorenia, ktorý vrcholí Božím odpočinkom a po ňom deň vzkriesenia, symbolizuje plnosť radosti – je na všetky časy – a večnú radosť neba.
V tradičnom rímskom obrade bolo počas cirkevného roka osemnásť rôznych oktáv, kým ich reforma Pia XII. z roku 1955 radikálne nezjednodušila na tri: Vianoce, Veľká noc a Turíce. Tie sú skutočne najstaršie, hoci väčšina komentátorov, ktorí skúmali liturgické reformy dvadsiateho storočia, sa zhoduje, že toto Pacelliho orezanie bolo radikálne. Okrem iného pripravila Cirkev o veľmi obľúbené a vhodné oktávy Zjavenia Pána, Božieho Tela, Nanebovstúpenia a Nepoškvrneného počatia.
Pokoncilová liturgická reforma išla ešte o krok ďalej, keď v novom kalendári z roku 1969 zrušila oktávu Turíc. Na rozdiel od kroku Pia XII, ktorý mohol byť ospravedlnený ako návrat k jednoduchšiemu starovekému kalendáru, bol tento nový krok úplne absurdný, pretože znevážil starovek, ako aj jednomyseľné chápanie významu Turíc, ktoré boli považované za nadradené dokonca aj Vianociam.
Najstaršia zachovaná zmienka o turíčnej oktáve pochádza z konca šiesteho storočia – z toho istého storočia, v ktorom nachádzame prvú zmienku o slávení oktávy Vianoc, 1. január, sviatok Obrezania Pána – predĺžené slávenie Turíc je pravdepodobne oveľa staršie, ak vezmeme do úvahy ich všeobecnú prítomnosť na Východe i Západe. Niečo, čo robili Latinovia a Gréci jednomyseľne a čo podľa najstarších záznamov pravdepodobne patrí do apoštolského obdobia alebo krátko po ňom. (V duchu medzináboženského dialógu by sa dalo dodať, že aj Židia slávia Turíce, Šavuot alebo „sviatok týždňov“, dva dni namiesto jedného.)
Každý rok, keď čítam liturgické texty na oktávu Turíc v rímskom obrade, som ohromený, že liturgickí revolucionári túto oktávu zrušili. Je to neuveriteľné – skutočný akt ikonoklazmu a antipneumatológie, odmietnutie charizmatickej milosti liturgického obdobia. Možno to vidieť znova a znova a znova takmer v každom ich rozhodnutí.
Zdá sa mi, že Novus Ordo priniesol Cirkvi presne takú odmenu, akú by sme mohli očakávať od takýchto útočných rozhodnutí proti tradícii: stále menší dar Ducha, pretože diecézy krachujú, farnosti sa zlučujú a zatvárajú, mladí ľudia odchádzajú, povolania (najmä rehoľné) zostávajú v úzadí a odvážna vernosť sa čoraz viac obmedzuje na tradicionalistické enklávy. Napriek tomu všetkému budem dôverovať Bohu a počúvať hlas jeho Cirkvi pri jej oprávnenej modlitbe: „Prijmite najsladší dar, ktorý bude vašou slávou, aleluja.“ Príď, Duchu Svätý, naplň srdcia svojich veriacich a roznecuj v Cirkvi oheň svojej lásky.
— Peter Kwasniewski (preložil Radovan Rajčák)
Peter Kwasniewski tomistický teológ, liturgista a skladateľ, je absolventom Thomas Aquinas College v Kalifornii (B.A. Liberal Arts) a The Catholic University of America vo Washingtone (M.A. a PhD. v odbore filozofia). Vyučoval na Medzinárodnom teologickom inštitúte v Rakúsku a na rakúskom programe Františkánskej univerzite v Steubenville, v roku 2006 pomáhal založiť Wyoming Catholic College. Tam vyučoval teológiu, filozofiu, hudbu a dejiny umenia a viedol spevácke schóly až do svojho odchodu v roku 2018, aby sa mohol na plný úväzok venovať písaniu a prednášaniu.
