Katolík, ktorý bol mužom Cirkvi
Kým v istých kruhoch bol Michael Davies obdivovaným a uznávaným človekom a predstaviteľom Tradičného katolicizmu, postava známa aj v rímskej kúrii, pravdepodobne väčšina veriacich navštevujúcich Tradičnú omšu o ňom ani nepočula. Veľkosť tohto človeka bude ocenená len o niekoľko desaťročí po jeho smrti, keď bude jeho dielo základom obnovy Katolíckej viery.
Týmito slovami charakterizoval Leo Daroch, prezident celosvetového hnutia pre Tradičnú liturgiu UNA VOCE svojho významného predchodcu, Michaela Daviesa.
Kardinál Ratzinger ho charakterizoval nasledovne: „Mal som to šťastie, že som sa s ním niekoľkokrát stretol a zistil som, že je to človek hlbokej viery pripravený prijať utrpenie. Už od koncilu dával všetku svoju energiu do služby viery a zanechal nám dôležité publikácie predovšetkým o posvätnej liturgii. Aj keď vo svojej dobe v mnohých ohľadoch zo strany Cirkvi trpel, vždy skutočne zostal mužom Cirkvi.“
V súčasnosti, keď Cirkev prechádza jednou zo svojich najväčších kríz a miestom zmätku sa stáva aj jej liturgia, nám túto osobnosť viery, niekdajšieho prezidenta UNA VOCE kladie za vzor neskorší pápež Benedikt XVI.. Predtým, než by sme Vám priniesli preklad jedného z posledných rozhovorov Michaela Daviesa na tému tradície a liturgie Cirkvi, sme sa rozhodli Vám túto mimoriadnu osobnosť priblížiť aj týmto krátkym portrétom. V čase, keď postupne rozbiehame aktivity Spolku latinskej omše na Slovensku, potrebujeme práve takéto vzory viery, ktoré sa dokázali obetovať pre dobro – pre podstatu veci – popularizáciu vedomostí z oblasti srdca Cirkvi – katolíckej liturgie.
Michael Davies bol britského pôvodu a jeho profesiou bolo učiteľské povolanie. Davies sa narodil 13. marca 1936 a v 50 rokoch ako mladý študent konvertoval na katolícku vieru. Následne sa oženil a bol otcom niekoľkých detí. Po chaose, ktorý nasledoval po II. Vatikánskom koncile, sa stal najprv z podporovateľa koncilových reform ich aktívny kritik. Ako pre bývalého anglikána bola pre neho tradičná katolícka liturgia, pod vplyvom ktorej sa stal katolíkom alfou a omegou. Pokoncilová liturgická reforma mu pripomínala minulosť anglikánskej viery, keď arcibiskup Cranmer po oddelení sa od Rímskej Cirkvi zaviedol mnohé zmeny do anglikánskej liturgie publikáciou „The book of common prayer“, ktoré pripomínali Daviesovi mnohé prvky pretláčané do liturgickej reformy po II. Vatikánskom koncile. Tieto následne analyzuje v podrobnej 3 dielnej trilógií, kde tieto 2 liturgické reformy porovnáva.
Uprostred práce na tejto trilógii, ktorá je sama o sebe dosť náročným projektom, sa Michael zapojil do energickej obhajoby arcibiskupa Marcela Lefebvra. V roku 1976 vydala Katolícka spoločnosť pravdy brožúru, ktorá francúzskeho arcibiskupa vážne skresľovala. Michael napísal autorovi a navrhol mu, aby svoje tvrdenia buď doložil, alebo stiahol, ale on to odmietol. To viedlo k vydaniu brožúry s názvom Arcibiskup Lefebvre, pravda, ktorá mala taký úspech, že sa dočkala niekoľkých dotlačí. Michael sa však rozhodol, že jediným spôsobom, ako predložiť úplnú pravdu o arcibiskupovi, bude napísať apológiu. Tá vyšla v júni 1979 pod názvom Apologia Pro Marcel Lefebvre. Z nej sa nakoniec stal prvý zväzok, po ktorom neskôr nasledoval druhý (august 1983) a tretí (apríl 1988).
Takýto ohromný spisovateľský výkon by bol pre autora na plný úväzok nesmierne náročný, ale Michael bol v tom čase predovšetkým učiteľom s mladou rodinou. Cez deň učil a po nociach a cez víkendy písal. Jeho manželka Maria zohrávala dôležitú úlohu pri podpore všetkých jeho aktivít, čo aj sám ochotne priznal. Doma bol tak ponorený do písania, že Maria robila všetko ostatné. Jedlo muselo počkať, kým nedokončí nejaký dôležitý dokument, a jeho denný režim akoby sa odvíjal od času vyberania poštových zásielok. "Musím stihnúť poštu," volal denne, keď vybiehal z domu. Jeho dom v Bromley na juhovýchode Londýna sa stal centrom laického tradičného hnutia a spolu s Máriou prijímali návštevy z celého sveta vrátane mnohých kňazov a seminaristov.
Už len z napísaného je zrejmé, že Michael Davies bol mimoriadnou osobnosťou celosvetového Tradičného hnutia, a že slová z úvodu tohto textu nachádzajú postupne naplnenie. Jeho húževnaté tvorba je vzorom pre každého aj u nás na Slovensku, aby sme sa vydali v rámci Spolku latinskej omše inšpirovaný takýmito vzormi do práce, ktorej je neúrekom a ktorej satisfakciou bude práve samotná práca v Pánovej vinici. Už teraz sa teda môžete tešiť na preklad rozhovoru, ktorý Vám s ním čoskoro prinesieme. Dozviete sa v nej odpovede na otázky o II. Vatikánskom koncile, celosvetovom hnutí laikov UNA VOCE, ako aj námietky neposlušnosti tých, ktorý na túto sv. Omšu chodia, alebo o tom, aký je vzťah tohto hnutia k arcibiskupovi Lefebvrovi.
— o. Ľubomír Urbančok
