Viete, aké obrovské bohatstvo máte?
Eucharistia je náš nezaslúžený a nevyčísliteľný poklad.
V posledných týždňoch sa téma Eucharistie dostala na titulné stránky svetových sekulárnych denníkov. Paradoxne na stránky denníkov, ktoré o duchovné otázky zväčša prejavujú pramálo záujmu a ich jediným informovaním o dianí vo svete kresťanstva sú vďačne komentované a patrične prifarbované šťavnaté správy o škandáloch z cirkevného prostredia. Dôvodom, prečo sa na stránky sekulárnej tlače či do sekulárnych elektronických médií dostala téma Eucharistie, bolo tak veľmi proklamované „právo na sväté prijímanie“ u osôb žijúcich v druhých, tretích či ďalších civilných zväzkoch po rozpade ich pred Bohom spečateného právoplatného manželstva. Určite u liberálnych novinárov v náhlom záujme o Eucharistiu nemožno hľadať duchovnú motiváciu. Môžeme v ňom ale nájsť aj niečo pozitívne?
Som presvedčený, že áno. Tento záujem môže byť pre nás výzvou, aby sme sa hlbšie zamysleli nad skutočným stavom našej úcty k tomuto najväčšiemu daru, ktorý Ježiš Kristus svojej Cirkvi zanechal. Tieto diskusie možno nanovo otvorili prehliadanú otázku, ako je to s úctou k Eucharistii medzi tradične katolíckymi národmi Európy. Je pre nás Eucharistia stále tým Nebeským Chlebom, ktorý nám dáva Boh ako prejav svojej neustálej prítomnosti medzi svojim ľudom a posilu v ťažkých časoch, alebo je len tou príslovečnou „oplátkou“, na ktorú jednoducho „máme právo“, ako sa nám to snaží nahovoriť rétorika západného konzumného kresťana?
Pri písaní týchto riadkov som si spomenul na istú udalosť spred niekoľkých rokov. Pracoval som vtedy v moslimskom Kirgizstane ako koordinátor humanitárneho projektu. V tejto horskej krajine katolíci tvoria iba nepatrnú hŕstku niekoľko sto ľudí z takmer päťmiliónovej populácie. Po svätej omši v rodinnom dome neďaleko najväčšieho ťanšanského jazera Issyk-Kul, miestnych obyvateľov, ktorí žijú v stave extrémnej chudoby, ošetroval náš lekár. Prišlo taktiež mnoho moslimov. A vtedy sa nám prihovorila istá asi 60-ročná žena slovami: „Musím vám to povedať. Som moslimka, hoci som bola vychovávaná v ateistickom Sovietskom zväze, takmer bez viery. Vám katolíkom i pravoslávnym závidím jedno. Môžete Bohu priniesť to, čo Vám zaťažuje svedomie, vyspovedať sa a pocítiť obrovskú úľavu. To my, moslimovia, nemáme. A závidím Vám ešte jednu ohromnú vec, ktorú síce nechápem, ale nad ňou žasnem. Máte svojho Boha blízko seba, v tej malej „lepioške“. (Pre vysvetlenie, „lepioška“ je v strednej Ázii hojne rozšírený druh chleba v podobe chlebovej placky pečenej v hlinenej vonkajšej peci.) Viete, aké obrovské bohatstvo máte?“
Žena, ktorá nebola kresťanka a ktorá mala iba základnú a veľmi vzdialenú predstavu o kresťanských pravdách viery, žena ktorá bola vychovávaná k tomu, aby kresťanstvo vnímala minimálne opatrne, mi predniesla azda najhlbšiu prednášku o veľkosti Eucharistie, akú som v živote počul.
Sv. Terézia z Avily sa o veľkosti Eucharistie vyjadrila takto: „Keby ľudia poznali hodnotu Eucharistie, poriadkové služby by museli riadiť masy ľudí pri vstupoch do kostolov.“
Skúsme teda uvažovať a žasnúť nad nevyčísliteľnou cenou pokladu Eucharistie, pokladu živej a skutočnej prítomnosti Božieho Syna medzi nami v hmote, ktorú berieme každodenne do rúk a ktorú pokladáme za najobyčajnejšiu súčasť nášho každodenného pokrmu. Veď Eucharistia je náš nezaslúžený a nevyčísliteľný poklad.
—Dariusz Żuk-Olszewski
(text bol pôvodne napísaný pre časopis Immaculata)
